Od Dunaja trochu ťahá, okolo lámp na chodníku kužele hmly, Milka ma čaká na lodi vo svojej pomarančovej pelerínke olemovanej mäkkou kožušinou, v dlhej krémovej sukni, pod palubou prúdi matná rieka, v divadelnej sále na javisku je len stôl a stolička, na okraji pomaľovaný kufor s nápisom Okružná, projekcia na plátne premietla dievčenskú tvár z filmu Pásla kone na betóne. Málo je v slovenskej tvorbe takých diel, z ktorých ľudia aj po desiatkach rokov dokážu zacitovať: „Sebe zapamätaj, Johanko, nemaš chlopa, nemaš pravdy…“
Film Milky Zimkovej má práve štyridsať. Ona sa však nemení, fyzicky je to stále ona, s vystúpenými lícnymi kosťami, plnými perami, prenikavými orieškovohnedými očami. Strojná, svižná, mnohotvárna a nezameniteľná. Neveľo nás idze, neveľo nam treba… zaznie silný hlas a už je jej plno.
Za štyridsaťšesť rokov Divadla jedného herca so svojimi monodrámami prebrázdila Slovensko, Česko, Poľsko, Rusko, USA… Raz v lete ma vo svojej kuchyni obklopenej hortenziami, begóniami, orgovánom a jedľami učila variť holubky. Kúpili sme na trhu mladú kapustu, rozobrali hlávku na listy, oparili vo vode, zmäknutým vyrezala hlúbiky, na dlani im do srdiečka vkladala mleté mäso a prstami poskladala do úhľadných valčekov – holubkov. Navarili sme vtedy plný kastról, zavarené do pohárov som odniesla na Brač, ochutnať Slovensko starostovi Bola Tihovi.
Pri krájaní paprík, paradajok, cibule, preberaní ryže a po štipkách pridávaného korenia mi Milka hrala to, čo už mala v písanke rukou napísané. Lebo ona všetko, čo uloží na papier a potom prinesie na javisko, má najprv vo svojom vnútri. Preto tam niet falošného. Všetko je vymyslené, ale všetko je pravda. Tak sa narodil Komik Cavalcanti, Sojka, Martečka aj Kráľovná Katarína… všetky tie ukrivdené hrdinky, ktoré frajeri tak radi kopú do brucha…
Keď ju pozvali hosťovať do Ameriky, svoje texty monodrám si všetky prepísala do angličtiny sama. Svoj materinský jazyk ovláda tak, že vie ním narábať v akomkoľvek jazyku. V knižkách aj na scéne.
Raz sme šli zavesené popod pazuchy do divadla a cestou sme stretli Leopolda Haverla, Milku práve videl v nejakej drobnej epizóde v televízii, vystupovalo tam niekoľko slávnych hereckých mien.
„Milka, všetkých si zotrela!“
A tak je to aj v celej jej spisbe.
Priniesla do slovenskej literatúry nárečové slová. Veľmi je háklivá, ak ich niekto používa na obveselenie. To nie je estráda! Neznáša vulgárnosť, slová vyberá a ukladá v ich pôvodnom význame tam, kde maľuje charakter. Kde pasujú. Hanobiť ich ľahkou lacnou zábavou sa u Milky nesmie!
Práve jej vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT kniha poviedok Barvinek s portrétom od Běly Kolčákovej na obálke. Barvinek, drobný modrý kvietok, rozvíjajúci sa v zeleni konča cintorína, doniesla so svojou babkou do cerkvi a vyzdobili ním Boží hrob. Barvinek sa prediera tak ako Milkin silný duch: je vždy slobodná, vždy na strane ukrivdených (žien), vždy pohotová a vtipná. V knihe, na javisku aj v živote.
(Text vyšiel na Pravda.sk 6. decembra 2022)
Úvodné foto: Emil Polák
Jedna odpoveď
Zo všetkých článkov v časopise Zem a vek sa najväčšmi teším na príspevok od Milky Zimkovej. Je to skrz-naskrz presiaknuté človečinou, ktorá je dnes dosť nedostatková. Ďakujem. Miloš Haruštiak