V to februárové ráno bola Maniža po dvoch rokoch s mamou na dovolenke. Zobudila sa, pozrela si správy a napísala na sociálnej sieti: „Toto je ráno, v ktorom dúfaš, že je to iba sen. Nechápeš…, kam ísť, komu pomôcť? Sedím na okraji postele a plačem. Plačem, pretože toto nie je moja voľba. Táto agresia proti mojej vôli, proti mojej rodine, proti vôli našich národov. … Rusko a Ukrajina – to nie sú iba dve krajiny. Sme si rodní. Akákoľvek vojna medzi nami – to je bratovražda.“
Narodila sa v slnečnom meste. Tak dnes spomína na Dušanbe, ale pamätá si ho celkom inak. Ako ponuré, vždy zahalené do popola, vidí vždy len nejaké steny, medzi ktoré je zavretá, tie „padvaly“, tie kryty, v ktorých musia trpieť toľké deti! Matne si spomína na ruky, ktoré ju držia v náručí, aj na automaty v druhých rukách. Jej otec je lekár, mama jadrová fyzička a psychologička, prababička ako prvá v Tadžikistane prestala nosiť burku, dedko je známy poet.
To všetko si Maniža uvedomí až oveľa neskôr: vtedy a tam má necelé štyri roky a jej mama sa rozhodne zachrániť svoje deti. To už z ich domu zostala len hŕba tehál a ona sama si vybavuje len úteky pred strelami. A potom matne otca za nejakou sieťou, lietadlo, Moskvu. Spočiatku v detskom sadiku (škôlke) nikomu nerozumie, stojí medzi deťmi ako nemá. Sú s mamou a jej piatimi súrodencami sami, mama berie aj tri roboty, aby tú kopu detí uživila, žijú v Moskve, neskôr v Petrohrade, zamiluje si Rusko, ruský jazyk. No dlho je tam iba cudzinka, občiankou sa stane, až keď drží v ruke ruský pas..
S tým pasom stojí Maniža v ono februárové ráno so svojou mamou na letisku po krátkej dovolenke v Taliansku. Začala sa ruská „specoperácia“, mamu bolia nohy, potrebuje si sadnúť. Slečna pri odbavovacom pulte s neskrývaným odporom drží v ruke ruský pas, Maniža prosí, aby si mama mohla ísť sadnúť do prvej triedy, uľaviť nohám, vypiť kávu. Slečna preukáže svoju „solidaritu“ s Ukrajincami: nedovolí, veď je to Ruska! A mama povie Maniži: „Správajú sa k nám horšie ako Rusi k Tadžikom.“ A Maniži za jej postoj k ruskej špeciálnej operácii v Petrohrade zrušia koncert.
Maniža je skladateľka, textárka a autorka videoklipov, recenzie hovoria, že spája rôzne žánre v úplne novom hudobnom štýle. V Rotterdame vlani na Eurovízii s piesňou Ruská žena získala deviate miesto. „V Eurovízii je veľa politiky,“ hovorí lakonicky vo veľkom interview novinárke Xenii Sobčak. Všade jej je strašne veľa. Po začiatku „špeciálnej operácie“ jej veľkí svetoví producenti ponúkli pieseň, v ktorej mala odsúdiť Rusko. Na objednávku.
Lenže Maniža nie je na predaj, piesne si píše sama… „Vždy pomáham a budem pomáhať utečencom, sama som to zažila. Viem, čo prežívajú Ukrajinci! Ale vždy by som spievala slobodne, nikdy nie za výhodu alebo na príkaz.“ Treba dodať, že Maniža sa výrazne angažuje za práva žien, je prvou ruskou vyslankyňou dobrej vôle pri Úrade vysokého komisára OSN pre utečencov.
A teraz má byť Maniža vykázaná, lebo je z Ruska? Fuj takým „hodnotám“.
(Text vyšiel na Pravda.sk 26. 7. 2022)
Jedna odpoveď
Smutný a poľutovaniahodný príbeh ukazuje, ako desivá povrchnosť prijímania informácií a myslenia mnohých ľudí otvára cestu držiteľom moci v páchaniu zla, ktoré sa pre niektorých stáva všednou samozrejmosťou.