„Ja som Spartakus!“

Zranený gladiátor. Pierre Julien (1779). Louvre. Wikiphidias.fr

Po prvom šoku z udalosti v Handlovej znovu naskočilo rácio. Otázka „komu to prospelo“ zatieňuje ostatné začínajúce s „kto“ a „ako“. Takmer vzápätí zaznelo skúmavé kňučanie tých, ktorí všetko spôsobili. Využívajúc overené a zabehnuté tlampače navrhujú zmier a vzájomné odpustenie si. Dištancujú sa od atentátu na predsedu vlády Slovenskej republiky a zároveň bagatelizujú počínanie indivídua z ich vlastných radov, ktoré ho spáchalo. Stoja na strane nepravej z dvoch matiek dieťaťa pred Šalamúnom a žiadajúcej kráľa „rozpoľ ho“. Nech sú vina a hriech spoločné a zdieľané rovnakým dielom. Nečítajú vari po sebe? Natárali toho dosť a stále v tom pokračujú. Všetko je zaregistrované. Zo zlých úmyslov, pre dosiahnutie ktorých boli ochotní urobiť stoj čo stoj všetko a ešte viac, sa predsa usvedčujú sami. Nie je trest bez zločinu a odpustenie bez pokánia. Na to druhé väčšia časť spoločnosti stále ešte len čaká. Namiesto toho jeden z najodpornejších zjavov v slovenskej politike za celú jej existenciu nevydržal ani dva dni, ako by mohol sto. Znovu začal trúsiť svoje sprosté reči. Ďalší „nevinní so špinavými rukami“, etalóny slušnosti a citlivého vnímania so svätožiarami, ktoré im nasadili médiá, roniac krokodílie slzy a mädliac si dlane mu potichu drukujú a verejne sekundujú.

Nie dlho po vypuknutí vojny na Ukrajine sa na Slovensku roztrhlo vrece s mierotvorcami bona fide. Dobré úmysly nestačia, vojna má svoju logiku a pravidlá. Platia už tisícročia, kto ich nepozná alebo ignoruje, môže špiritizovať koľko chce. Je to samoregulačný a autarkný organizmus, od Homérových a Aischylových čias. Ozajstná vojna, Lytta a Bellona, nie súboje naratívov, sa skončí vtedy, keď sa nasýti a bude sama chcieť a tak, ako bude chcieť. Ares a Mars sú len vykonávateľmi ich prianí. Od istého bodu (1914, 1939, 2022-24?) ju už nedokážu zastaviť ani diplomati bojujúcich strán, ani zbrojárske koncerny i keby úprimne chceli. Feromóny nenávisti sú už v ovzduší a džin vypustený z fľaše napokon zasiahne aj svojich pánov. Teraz poniektorí opäť nepoučiteľne nabádajú k skúmaniu koreňov rozpoltenosti slovenskej spoločnosti namiesto toho, aby ich reč bola áno, áno – nie, nie. Žiadne vykrúcačky a úhybné manévre, zločin zostane zločinom a ten zákerne spáchaný v Handlovej bol, slovami Josepha Fouchého, ešte viac. Bola to, popri kriminálnom aspekte a morálnom zlyhaní konkrétnych jedincov, politická chyba, ktorá otvorila Pandorinu skrinku. To, čo z nej uniklo, nik nedokázal vrátiť späť. Odteraz je, hoci aj nie dovolené, možné všetko.  

Ľudia tlačení životom nemajú čas ani potrebu čítať de Tocquevilla a Santayanu, no disponujú inštinktom. Bojac sa vrchnosti odprisahajú a urobia všetko, čo sa od nich žiada. Až do okamihu, kým pretečie kalich, a tento práve nastal. Vďaka zachovaniu si schopnosti triezveho a aj napriek všetkej propagande nezdeformovaného pohľadu na svet vedia, že voda je tekutá, chlieb sa je a žena nie je muž. Rovnako že dobro je dobré a zlo je zlé. Po Handlovej neexistuje nič medzi tým. Vedecké konferencie, sympóziá, semináre, webináre, karentované časopisy a okrúhle stoly politikov či odborníkov samé osebe ešte žiaden konflikt nevyriešili. Zmierlivé apely víťazov určené druhej strane, aby uznala výsledky volieb, parlamentných i prezidentských, vyšli nazmar. Porazení s klapkami na očiach a škrípajúc zubami zapojili všetky páky a súkolia, svojich sponzorov a prívržencov, aby svoj štát nielen očiernili a obhádzali blatom, kde sa len dalo, ale ho aj paralyzovali. Gottwald sa chodil učiť do Moskvy, ako zakrútiť krkom buržoázii. Dnešní gottwaldíkovia a reinkarnácie newyorského gangstra Trockého chodia do Bruselu a inde žobroniť o pomoc pri zvrhnutí legitímne ustanovenej vlády. vyvolávať nepokoj a rozsievať chaos neustále sa vyhrážajúc. Kto to tu do čerta vlastne vyhral voľby?

Deje sa tak preto, že veľká časť spoločnosti je stále príliš ticho. Zmôže sa maximálne na lajkovanie a podporu spoza klávesníc. Štabarc robia krikľúni. Je ich zopár desaťtisíc, sú však organizovaní a podporovaní. A, ako sa zdá, sú aj tam, kde už dávno byť nemali. Približne pred dvomi mesiacmi uverejnila Pravda autentické svedectvo. Cielený pokus o verejnú popravu premiéra v Handlovej ho znovu zaktuálnil. Bloger v lietadle smerujúcom na Cyprus si nechtiac vypočul debatu príslušníkov ASR pôsobiacich v tamojšej mierovej misii. O súčasnom predsedovi vlády sa vyjadrovali s dešpektom, urážlivo a zhadzovačne. Neviem, či oných gerojov platí OSN alebo Ministerstvo obrany SR, ale odtiaľ, kde sú, mali za ostentatívne manifestovanú neprofesionalitu okamžite vyletieť ešte predtým, ako pristáli v Larnake, Pafose alebo Nikózii. Bohvie, koľko im podobných je nasáčkovaných v štátnom aparáte čakajúc na návrat starých, dobrých časov.  

Kým štát nebude mať v rukách nástroje, aby čelil organizovaným skupinám podporovaným zvonku finančne i príslušnými manuálmi uvádzanými do praxe vyškolenými inštruktormi, ktorí ženú veci neustále na ostrie noža, bude mať problém sa s hroziacimi nebezpečenstvami vysporiadať aj naďalej. Po tom, čo sa stalo v Handlovej, už oči prižmurovať nemožno, je potrebné otvoriť ich dokorán. To, že polícia je všade náchylná poslúchať politické špičky pri moci a konať podľa ich príkazov, je stará známa pravda. Armáda však má byť apolitická. Ak majú jej príslušníci problém s elementárnou lojalitou a hierarchiou, môžu vstúpiť napríklad do Cudzineckej légie alebo sa premiestniť z cyperských pláží do zákopov pri Sumách a Charkove. Zamestnávateľov si za počítačom nájdu za pár okamihov. Ešte takú nehrali, aby armáda vyberala politické vedenie štátu a vojak generála. V našich zemepisných šírkach určite nie a Jaruzelski je dávno minulosťou. 

Medzi bojovníkom a žoldnierom je zásadný rozdiel. Prvý má rodinu, vlasť a spoločnú históriu zdieľanú s ostatnými, jedinou hodnotou druhého sú peniaze. Ubi bene, ibi patria. Tam je vlasť, kde je dobre, veď peniaze nesmrdia – pecunia non olet. Vidíme to aj na súčasnom Slovensku, len tí druhí sa skrývajú pod iným názvom, údajne neziskovým a mimovládnym, a predsa, ako to v plnej miere odhalili uplynulé mesiace i súčasnosť, neskrývane agresívnym a militantným. Reč nie je o rybárskom alebo skrášľovacom spolku. Kde sa nachádza ich vlasť, je pre mňa záhadou. V USA i vo Švajčiarsku legálne existuje domobrana. V našich končinách kedysi existoval Zväzarm, ale niekto sa postaral, aby viac nebol. Ak by bola vôľa obnoviť ho alebo podobnú záujmovú organizáciu zaevidovanú na ministerstve vnútra, každý záujemca o členstvo v nej by musel opakovane prechádzať zdravotnými testami vrátane psychologických a výcvikom. Počtom limitovaná a regulovaná by fungovala na báze dobrovoľníctva a zdravého patriotizmu. Sklady so zbraňami by boli pod kontrolou štátu, nikto by ich nesmel držať doma, no v kritickej chvíli by sa mohli dostať do rúk aj občanovi priamo ohrozenému terorizmom, či už vonkajším alebo vnútorným. Stálo by to menej ako regrutácia nových príslušníkov a náklady s tým spojené. Potom si tí, ktorí si v uniforme alebo bez nej radi udrú radového občana či na znak nesúhlasu vystrelia na verejného predstaviteľa v domnienke, že môžu a nič im nehrozí, svoje konanie rozmyslia nie dva razy, ale desať ráz. Ak nie…

Existuje aj tretí typ bojovníka. Taký, ktorý je proti svojej vôli prinútený bojovať, aby si zachoval život. Môže byť zrazený na zem, no nikdy nie je sám, obnovuje sa. Už tisícročia. Má svoju hrdosť, ktorá siaha za hranice jeho života. Keď sa jeho nasledovníci postavia a rozhliadnu okolo seba, hneď bude jasné, kto je tu už ďalej nemlčiaca väčšina.  

„Otrokmi ste boli a  nimi aj zostanete.. Ukrižovaniu sa môžete vyhnúť, ak prezradíte, kde je Spartakus, živý či mŕtvy“! Existuje však aj iná odpoveď ako požadovaná a očakávaná.

(Celkovo 473 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter