Ľudská inteligencia je úžasná záležitosť. Je schopná všetkého a nepochybne jej vďačíme za svoje prežitie v evolúcii. Jej hlavným výsledkom je naša civilizácia so všetkými plusmi aj mínusmi, vymoženosťami aj chorobami. Svojou inteligenciou sme vytvorili túto civilizáciu, ktorou sa pýšime a ktorú považujeme za prekonanie pôvodného „prirodzeného stavu”, divošstva a barbarstva, akejkoľvek necivilizovanosti. Prevláda všeobecne pozitívny, ba oslavný postoj k ľudskej inteligencii, ktorej najvyšším a definitívnym triumfom má byť jej pokračovanie, vlastne prekonanie v podobe umelej inteligencie.
Lenže tento osvietenský postoj k našej vlastnej inteligencii je veľmi jednostranný až klamný, pretože zastiera jej odvrátenú stranu. Ľudská inteligencia je nepochybne najmocnejším nástrojom, aký máme na riešenie problémov, prekonávanie prekážok či vytváranie „umelého”, „nadprírodného” sveta, v ktorom žijeme medzi svojimi vlastnými ľudskými výtvormi, ako napríklad štát, peniaze či technológia. Jedným z takýchto výtvorov ľudskej inteligencie sú aj zbrane, či už fyzické alebo akékoľvek iné. Lebo aj sama inteligencia môže byť zbraňou, ak sa používa na vojnové a im podobné (deštruktívne, likvidačné atď.) účely. Takéto používanie inteligencie ako zbrane na likvidáciu nepriateľov sprevádza celé ľudské dejiny a zatiaľ sa nestalo nijakým atavizmom či prežitkom, ktorý by chceli ľudia opustiť alebo navždy odložiť do múzea. Naopak, v niektorých obdobiach dejín zbrane rinčia veľmi hlasno a zdá sa, že takéto obdobie sa dnes znovu dostáva „k slovu”. Čo to má spoločné s inteligenciou?
Treba rozlišovať inteligenciu, používanú na konštruktívne (pozitívne, rozvojové atď.) účely – áno, aj na mierové – a potom na tie druhé. Jednoducho treba rozlišovať inteligenciu ako nástroj dobra a inteligenciu ako nástroj zla. Inteligencia sama osebe (či už tá prirodzená alebo „umelá”) totiž dobrom ani zlom nie je. To neznamená, že je „mimo dobra a zla”, teda niečím „neutrálnym” (ak sa aj takým niekomu na chvíľu zdá byť, v konečnom dôsledku sa ukáže buď jedno, alebo druhé). Takým môže byť len nikdy nepoužitý nástroj, čo je proti zmyslu jeho samotnej existencie, pretože všetky nástroje sa vyrábajú preto, aby sa (aspoň raz) použili (našťastie, ľudstvo zatiaľ vyrobilo množstvo nástrojov vrátane zbraní, ktorých lepší zmysel spočíva práve v ich nepoužití, a teda ich nezmysel spočíva v samotnej výrobe). Používanie inteligencie je však každodenná potreba a závisí (tak ako použitie každej zbrane) od toho, čo si kto definuje ako „dobro” a čo ako „zlo”. A táto definícia zasa závisí od toho, kto má aké hodnoty. Inteligencia sa teda riadi hodnotami. Až inteligentná diskusia o hodnotách môže odhaliť aj hodnotu samej inteligencie a jej používania.
Ľudská inteligencia má v sebe pozoruhodné vlastnosti. Napríklad schopnosť samoučenia a zdokonaľovania. Je ako „perpetuum mobile”: aj z konfliktov inteligentných subjektov, nielen z ich kooperácie, vzniká niečo ďalšie, nové, niečo „tretie”, čo tu predtým nebolo a čo posúva inteligenciu v jej rozvoji ďalej. Takisto má tú vlastnosť, že sa vie maskovať, byť rafinovaná a vydávať sa za niečo iné, než je. Nasadzovať si masky, manipulovať a „klamať telom”. Taktizovať a neprezrádzať svoje úmysly a ciele, fingovať ich a podľa situácie prispôsobovať atď.
Napríklad jednou z takýchto rafinovaných stratégií ľudskej inteligencie je táto: ak mám nepriateľa a chcem ho poraziť, budem robiť všetko preto, aby som toho nepriateľa maximálne očiernil, ukázal ho v tom najhoršom možnom svetle, vykreslil jeho obraz ako najväčšieho zloducha a pôvodcu všetkého zla, „čiernu dieru” a samu „ríšu zla”. Nenechám na ňom ani „suchú nitku”, urobím z neho obludu a monštrum, ktoré už zo svojej podstaty nemôže mať v sebe nič pozitívne a predstavuje smrteľnú hrozbu nielen pre mňa, ale pre všetkých. Na tento účel mi poslúži všetko, pravda i lož, skutočnosť i výmysel, čokoľvek, čo ukáže môjho nepriateľa ako toho, kto nemá právo na existenciu a treba ho zničiť. Čím rafinovanejšie metódy očierňovania nepriateľa viem vymyslieť, tým mám väčšiu šancu na víťazstvo.
Druhou stránkou tejto stratégie je, že tým odpútavam pozornosť od svojich vlastných cieľov, ale aj nedostatkov. Keď maľujem na stenu tú najväčšiu a najčiernejšiu obludu, stávam sa v očiach všetkých, ktorí to vnímajú, takmer automaticky stelesnením všetkého dobra. Moje vlastné nedostatky a „kazy” sú nepodstatné, zanedbateľné, nič neznamenajú oproti monštru, ktoré máme pred sebou. Uplatňuje sa teda princíp: čím horši je obraz o mojom nepriateľovi, tým lepši je obraz o mne samom.
Lenže ľudská inteligencia má aj ďalšie vlastnosti. Jednou z nich je kritickosť, vďaka ktorej si nikto nemôže myslieť, že práve iba jeho/jej inteligencia je najvyššia a dokáže „prejsť cez rozum” všetkým ostatným, alebo že si spolu s „monopolom na pravdu” môže nárokovať aj „monopol na moc” (či naopak). Žiadna inteligencia, používaná napríklad v mene takého zla, akým je vojna a likvidácia človeka človekom, si nemôže o sebe myslieť, že je absolútna a že nebude nikdy odhalená inteligenciou tých druhých, ktorí nechcú slúžiť vojne, deštrukcii a likvidácii, lebo majú iné hodnoty. Aj keď mnohé zločiny v ľudských dejinách zostali neodhalené a nepotrestané (aj vďaka inteligencii zločincov), netreba si myslieť, že ľudská inteligencia, ktorá je schopná ich odhaľovať a klásť si lepšie ciele, neexistuje. Existuje, len sa potrebuje prebudiť, zaktivizovať a začať pôsobiť v mene týchto cieľov a hodnôt.
Dnes sme svedkami nielen konfliktu štátov, za ktorými sa črtá konflikt civilizácií, ale aj konfliktu vnútri ľudskej inteligencie. Jej aktívnejšia strana slúži boju a vojne v mylnej predstave, že nepriateľa treba (stoj čo stoj, za každú cenu) zničiť a potom, keď bude nepriateľ porazený alebo dokonca tu už nebude, nastane mier. Jej pasívnejšia strana zatiaľ nenašla dostatok iných účinných prostriedkov na zastavenie boja a vojny, na skoncovanie s nepriateľstvom a na nastolenie skutočne inteligentného mierového poriadku. Ľudská inteligencia používaná ako zbraň v mene vojny a ovládnutia druhých musí naraziť na ľudskú inteligenciu ako nástroj slúžiaci mieru a spolužitiu všetkých.
