Mám v Prahe priateľa Honzu. Naše politické názory sa diametrálne líšia a napriek tomu si výborne rozumieme. Honza ma oboznámil so svojím celkom pozoruhodným konceptom. Jeho základom je tvrdenie, že žijeme vo svete neurčitosti a neistoty, čo sa týka maličkostí aj vážnych vecí. V tomto kontexte sú rôzne – aj protichodné – názory vlastne čiastkami mozaiky, ktorá na pozadí celkovej neurčitosti vytvára pozitívnu hodnotu. Ak si teda vypočujem „iný názor“ a usilujem sa ho pochopiť, obohacujem sa. Je to čosi, čo mám privítať.
Tento koncept má nutnú implikáciu: Ľudia s názormi, líšiacimi sa od mojich, nie sú nutne „na rozdiel odo mňa hlúpi“, „na rozdiel odo mňa pomýlení“ alebo dokonca „na rozdiel odo mňa bezcharakterní“. Sú mi úplne rovnocenní, zaslúžia si úctu a prirodzene pozorné vypočutie. Jasným dôsledkom je potom komunikácia, ktorá obohacuje, ľudí zbližuje a neprispieva k polarizácii spoločnosti.
Dodal by som k tomu pár svojich poznámok. Sme obklopení počítačovými sieťami. Najznámejšia z nich je internet. Ale ak vám vybuchne wi-fi, váš počítač si nedokáže prečítať ani len elektronickú poštu. Lebo spojenie s internetom je prerušené. Komunikácia nie je! Je to veľmi podobné ľudskej komunikácii, ktorá sa dá prerušiť ľahšie ako wi-fi. Stačí, ak sú názory prezentované spôsobom Denníka N: arogantne, bez ohľadu na realitu, s výsmechom iným možnostiam a komunikácia sa končí. Alebo by ste si – ak máte odlišný názor – vedeli predstaviť rovnocenný, priateľský a korektný rozhovor s pánom Šimečkom starším? Alebo s pani Tódovou?
To isté ale platí o akomkoľvek rozhovore či komunikácii. Začnite či odpovedzte ako „riaditeľ vesmíru“, ktorý vie všetko najlepšie, je na tej jedinej správnej strane a wi-fi sa vypne. Namiesto komunikácie nastúpi vykrikovanie a začnú padať urážky. Ľudia sa začnú neznášať kvôli názorom, spoločnosť sa polarizuje a začína byť impotentná, čiže manipulovateľná a neschopná odporu.
Mám zo života v USA veľa pekných zážitkov. Oboznámim vás s jedným z nich. S manželkou bývame v štáte Washington, radi ale lyžujeme v stredisku Schweitzer v štáte Idaho. V dobe Covidu bolo obdobie, keď mal štát Washigton ustanovenie, že na verejných priestoroch sa musia nosiť masky; štát Idaho takéto pravidlo nemal. Po lyžovaní na Schweitzeri sme v tej istej lokalite išli do baru na pivo. V maskách. Boli sme, prirodzene, takto vybavení jediní. Očakával som ironické poznámky a pohrdlivé úsmešky, no nič podobné sa nestalo. Bolo to skoro fyzicky cítiť, že ľudia v bare sú radi, že prišiel niekto „zvonka“. Že tie naše masky sú vlastne vítaným spestrením.
A o to práve ide. Ak chceme byť silní ako rodina, obec, národ, nesmieme si vypínať wi-fi. Chce to určitú námahu a disciplínu, ale na pozadí neurčitosti, ktorá nás obklopuje, mali by sme dokázať prijať ľudí s inými názormi, ak ich prezentujú bez urážok a arogancie, bez znevažovania názorového oponenta a s úctou k nemu. V tom bude naša sila.
Autor žije v USA, Issaquah, WA
Ilustračná snímka: www.pixabay.com
