Fejtón: Zakrivená priamka

Konečne sa naša vláda umúdrila a vykonala niečo osožné a prospešné pre ľudí – schválila po neskutočne dlhých prieťahoch zriadenie ústavu na výrobu jedinej možnej vlastnej pravdy, inak povedané, ustanovizeň na výchovu výrobcov súhlasu so všetkým, čo verejnosti vláda predloží. Bolo načase! Už nás nebudú otravovať všelijaké fejky, propagandistické lži a klamstvá, atavistické výstrelky na sociálnych sieťach, skrátka, v celej spoločnosti zavládne pohodová, až idylická atmosféra. Čo poviete, bude to paráda?! A za šéfa vymenovali, hádajte koho, áno, mňa, mňa, len a len mňa… Po zásluhe! Zapáčila sa im moja metodika výberu zamestnancov na základe priamky, obyčajnej a jednoduchej priamky… O chvíľu sa začne konkurz, nádejní adepti na pracovníkov ústavu už čakajú na chodbe, chudáci, aj ich ľutujem, nebudú to mať ľahké. Pozor, práve prichádza prvý…

„Nech sa páči, pán kolega,“ začal som  žoviálne. Vytiahol som zo šuplíka kartičku s nakreslenou priamkou. „Čo vidíte na kartičke?“

„Priamku,“ odvetil uchádzač trasľavým hlasom.

„Lepšie sa pozrite,“ pobádal som ho, „je to naozaj priamka? Nenáhlite sa, trocha porozmýšľajte, nezdá sa vám čiara troch krivá?“

„Nezdá,“ zašemotil, tentoraz odvážnejšie a presvedčivo. „Je to na betón priamka!“

„Nejaký ste si istý,“ dobiedzal som doňho. „Ani štipku nepochybujete? Nezabúdajte, že aj betón býva krivý…!

„Už som povedal, pán…“, nedal sa uchádzač, „žula zostane žulou a priamka priamkou, na tom nič nezmeníte.“

„Vidíte, nachytal som vás na hruškách,“ vyhlásil som víťazoslávne. Vraj pevná a nemenná žula, počkaj chlapče, ja ti vytmavím, pomyslel som si v duchu. „Trepete tu čosi o žule, zrejme ani netušíte, že aj žula bola niekedy tekutou lávou, spamätajte sa, človeče. Žiaľ…“

Uchádzačovi som s poľutovaním oznámil, že v konkurze neuspel. S ďalším sa opakovalo to isté, až tretí sa ukázal chápavejší…

„Čo vidíte na kartičke?“ zopakoval som otázku.

„Myslím, že to bude priamka,“ povedal váhavo.

„Myslíte, alebo to viete?!“ vyblafol som naňho prísnejšie, aby som ho zneistil a trocha vystrašil. „Hádam máte vlastný názor, nehanbite sa?!

„Keď sa na to bližšie dívam, mohla by to byť aj krivka,“ slová sa z neho ťahali ako z chlpatej deky. „Vlastne priamka, ktorá sa krúti…“

„Prihorieva, priateľko,“ kyvkal som súhlasne hlavou. „Kam sa krúti, chytro to zo seba vysypte, nebojte sa…“

„Doľava!“ vyhŕkol zo seba chvatne.

„Doľava?!“ skríkol som spolovice rozhorčene a spolovice prekvapene. „Pravdepodobne vám slabne zrak, takých tu nepotrebujeme.“

Kresba: Ľubomír Kotrha

Akéže doľava! Ešte to by chýbalo. Aj s ním som sa rozlúčil, oznámil som mu, že konkurznú skúšku nezložil, a pritom stačilo tak málo – správne určiť, kde je sever. Podobne pochodilo i niekoľko ďalších uchádzačov. Až… až som natrafil na vari najzaujímavejšieho uchádzača. Priamku hneď v úvode označil za zakrivenú, čiže svojím spôsobom za krivku.

„Naozaj pokladáte priamku za zakrivenú?“ spýtal som sa nedôverčivo. V prvom momente mi to jednoducho nešlo do hlavy. Ako na to prišiel, vôbec som ho nemusel presviedčať, motať mu myseľ? Napokon, fanatikov potrebujeme ako soľ, čím ich bude viac, tým väčší koláč pravdy budeme vlastniť. Iniciatíve sa v tomto prípade medze nekladú…

„Jednoznačne je zakrivená, nevidíte, že sa zatáča?“ takmer ma karhal za pochybovačné slová.

„Kam sa zatáča?“ položil som mu rutinnú otázku, ktorú som počas konkurzu najčastejšie používal.

„Predsa na pravú stranu,“ odpovedal rezolútne a sebavedome.

„Pán kolega, výborne… výborne,“ takmer som zvýskol od nadšenia. „Vidieť, že sa vyznáte.“ Najradšej by som ho v tej chvíli celého vybozkával „Vitajte v košiari neomylných nositeľov pravdy, v tej najlepšej spoločnosti.“

Všetko šlo ako po masle. Výber sa vydaril, budem mať v tíme správnych ľudí. Konšpirátori majú po chlebe! Oblial ma pocit nesmiernej úľavy. Zrakom som spočinul na kartičke s priamkou, zrazu sa, z ničoho nič, premenila na krivku…

P. S.: Ešte mi zostáva prezradiť kým a čím som sa pri konkurze inšpiroval – bol to sociálny psychológ Solomon Asch. Ten uskutočnil so študentmi test (niektorí z nich boli jeho tajní spolupracovníci postupujúci podľa vopred dohodnutých pokynov), ktorým rozdal tri kartičky s troma rozlične dlhými priamkami – mali ich porovnať s ďalšou priamkou (dĺžkou sa rovnala jednej priamke z predchádzajúcej trojice) na inej kartičke a určiť ich totožnosť, rovnakosť. V prvom kole všetci odpovedali správne, v ďalších kolách „herci“ začali ostatných zámerne pliesť, po osemnástom kole trvalo na svojom názore iba 25 percent respondentov. Prečo teda nevyužiť odvekú ľudskú úchylku smerujúcu k stádovitosti. Človeka onen jav „zdobí“ už od nepamäti. Potvrdzuje to i dávna  známa rozprávka Cisárove nové šaty: všetci cisárovi prikyvovali, že je oblečený, hoci bol nahý, len malé dieťa sa odvážilo zvolať: „Mami, pozri, cisár je nahý!“ Našťastie, „malé“ deti neberie dnes nikto vážne. Sme tak na najlepšej ceste privlastniť si pravdu úplne na svoj obraz. V našom ústave to náležite využijeme…

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 33 – 34/2022)

(Celkovo 243 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter