Fejtón: V dočasnom poverení…

Včera som mal veľmi zlý deň, už od rána ma hrozitánsky rozboleli zuby, čo zuby, jeden zub s dierou ako vráta starého sedliackeho domu, celú hlavu mi šlo rozpučiť. Zub môj bolestínsky, tentoraz nijaké zľutovanie, pôjdeš pekne von – a hotovo! Áno, musím skočiť zubárovi. Ale kam a ku komu?! Pred ambulanciami sa tmolí viacej ľudí ako na úradoch práce. Vbehol som do najbližšieho zdravotného strediska, po krátkom blúdení som naďabil na správne dvere: Zubná ambulancia. MUDr. Ján Vŕtačka, zubár v dočasnom poverení… Po trojhodinovom útrpnom čakaní prišiel rad aj na mňa:

„Pán doktor, potrebujem vytrhnúť zub,“ začal som nedočkavo a bez okolkov. „Idem sa zblázniť od bolesti…“

„Nie tak hŕŕŕ, pán…,“ prerušil ma zubár.

„Gramblička, pán doktor… Gramblička…“

„Trhať sa dnes nebude,“ pokračoval doktor Vŕtačka, „Aby ste rozumeli, ja mám dočasné poverenie iba na pichanie injekcií. Ak chcete, jednu vám dám, bolesť sa na chvíľu utíši.“

„Pán doktor, to nemyslíte vážne,“ protestoval som pokorne, ako ten najhorúcejší kajúcnik, „musíte ma bolesti zbaviť, nie ju utíšiť. Len pokojne trhajte…“

„Nedá sa, nemôžem,“ vzpieral sa Vŕtačka, „poverenie nepustí. Skúste ísť za primárom v dočasnom poverení, možno vám udelí výnimku…“

Poslúchol som.

Primár ma odbil tvrdením, že má dočasné poverenie len na vŕtanie, trhanie neprichádza do úvahy.

„A navyše,“ dodal primár, „na výnimku by ste museli najmenej mesiac čakať, je to zdĺhavý proces, samé papierovanie.“

„Nejako to obíďte, pán primár,“ prosíkal som, „veď výnimka, ako sám viete, potvrdzuje pravidlo!“

„Nebuďte smiešny, pán Gramblička,“ smial sa primár, „vari neviete, že v zdravotníctve nijaké pravidlá nemáme?! Raz je tak, inokedy onak.“

„A to mám azda zhynúť od bolesti?!“ skríkol som zúfalo, až tak, že sa primár zľakol.

„Ak inak nedáte, obráťte sa na ministerku zdravotníctva v dočasnom poverení,“ upokojoval ma primár, „sídli vo vedľajšej budove, možno vám poskytne generálnu výnimku…“

Poviem vám, že to bola ministerka takmer univerzál – keby len zdravotníctva, ale aj financií a kadečoho iného – všetko s dočasným poverením. Pravdupovediac, pôsobila skôr ako nadministerka. Steny jej kancelárie zdobili heslá: VOJNA JE MIER, SLOBODA JE OTROCTVO, NEVEDOMOSŤ JE SILA, PÄŤ A PÄŤ JE DVA. Neobyčajne súčasné a výstižné. V duchu najmodernejšieho newspeaku alias novoreči typu humánne bombardovanie, lietajúci migyšrot, obranný útok, antidemokratická demokracia, imperiálny záchranca, jednota až do roztrhania tela atď.

„Kto vás za mnou posiela?“ spýtala sa ma s hrubou dávkou odmeranosti.

„Pán doktor Vŕtačka a pán primár,“ odvetil som úslužne.

„Samozrejme, kto iný,“ rozhorčila sa multiministerka. „To sa nich podobá, keď treba niečo riešiť, vždy sa skryjú pod ženskú sukňu.“

„Až tak tvrdo by som to nepovedal,“ zašemotil som bojazlivo. „Usilovali sa mi pomôcť, kameň úrazu je v… v onom poverení.

„V akom poverení?“ vystrelila zo seba hrmotnú otázku.

„V poverení na generálnu výnimku.“ Môj hlas znel kvílivo, až plačky.

„Generálne výnimky už nevydávame, vo veľkom sa to zneužívalo, dohromady sme ich narátali až 363,“ vyhlásila ministerka rezolútne.

„Takže človek môže aj skapať!“ Nedokázal som skryť svoj hnev.

„A čo vám vlastne je?“ spýtala sa ma typicky úradníckym tónom.

„Niet doktora, ktorý by mi vytrhol deravý zub, už hodiny umieram od bolesti. Stále len počúvam o dočasnom poverení.“ Po napuchnutom líci sa mi gúľali slzy ako hrachy.

„To ste mali hneď povedať.“ Slová jej doslova mäkli na jazyku. „Pravdaže vám pomôžeme, radi a ochotne. Zaraz to bude.“

Prikázala sekretárke, aby zavolala ochrankára Jožka. Prikvitol ako na koni.

„Jožko,“ oslovila ho, „ máme tu ďalšieho pacienta, ujmite sa svojho remesla.“

Ešte šťastie, že to bol bývalý boxer s bohatou praxou. Zub som si zobral domov na pamiatku…

Keď som zatváral dvere, započul som ministerkin hlas: „Aspoň ste videli a pocítili, aké má dočasné poverenie výhody!“

P. S.: Inšpirované premiérom, ministrom financií a ministrom zdravotníctva (v jednej osobe) v dočasnom poverení a ostatnými ministrami v dočasnom poverení. Pri heslách a novoreči som sa inšpiroval Orwellovou knihou 1984. Pripomínam, že sa píše rok 2023.

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 9 – 10/2023)

Kresba: Ľubomír Kotrha

(Celkovo 307 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter