Pravdupovediac, milí priatelia (a priateľky), v ostatnom čase som doslova na roztrhanie, a vraj poradcovia to majú ľahké, nič nerobia, iba mudrujú, vymýšľajú sprostosti – len si to, prosím pekne, so mnou vymeňte, od rána do včera lietam od premiéra k ministrom, od ministrov k premiérovi, každý chce v niečom poradiť, prosíkajú, aby som vyrukoval s dajakou „atómovkou“, ktorá obráti verejnosť hore pupkom. Nečudo, veď som univerzál schopný neopakovateľných čarov, siahnem do klobúka a hneď je na svete očkovacia lotéria, séria vratných bločkov, ale i všakové balíčky či krúžkovné… Skrátka, hlavička makovička, ktorá ide na dračku. Aj toť nedávno si ma zavolal sám podpremiér, aby som vraj chytro dobehol, lebo je to súrne, údajne veľmi súrne…
„Makovička, poďte… sadnite si,“ začal náhlivo, „náš hlavný šéfinko vytýčil nové, ideovo takmer dokonalé futuristické heslo: Po nás sa už nikto k žezlu nedostane, budeme tu kraľovať naveky! Nie je to geniálne?! Teraz ide o to, aby sme to dostali medzi najširšie masy. Celú noc som sa s tým mordoval a… oplatilo sa. Oblepíme heslom všetky bilbordy… áno všetky… kam oko pozrie, tam natrafí na bilbord. Čo na to poviete?“
„Počkajte, šéfe, nie tak hŕŕŕ,“ zabrzdil som jeho entuziazmus, „treba premyslieť každý detail, každú drobnosť. Pamätáte si, ako dopadlo ono neslávne So So… a nikdy inak! Priveľa muziky odrádza… bilbordy áno, ale nie prehnane, zapojíme médiá, tie nám pôjdu po ruke, pomastíme im bruchá nejakým kajúcnikom a budú spievať pesničky podľa nášho želania. Ale ani to nebude stačiť…“
„Akože nebude stačiť?!“
„Žiada si to niečo viac, pán podpremiér,“ povedal som vzletne s dôrazom na slovko viac, „povedzme nejakým spôsobom úplne pomútiť hlavy ľudí, opačne rozkrútiť mozgové závity. Nepochybujem, že to zaberie…“
„Ľahko sa povie, ťažko urobí,“ oponoval .
„Nebude to také zložité,“ zahlásil som sebavedome. „Poštuchol som trochu sivú mozgovú kôru, nápad prišiel sám od seba. Zavedieme kolotočovné, zadarmo… pre všetkých obyvateľov. Bude to bomba…
„Čo prosím?“ spýtal sa neveriacky podpremiér. „Nerozumiem… čože?“
„Kolotočovné,“ zopakoval som pomaly, takmer po slabikách, „ľudí nasadíme na kolotoče a keď z nich zosadnú, nebudú vedieť, kde je sever… vytrasené a pokrútené hlavičky naletia na všetko, čo im podstrčíme. Hotová paráda…“
„Hm… nevyzerá to zle, ale kde naberieme toľko kolotočov?“ Z podpremiérových slov som vycítil isté pochybnosti. Musel som preto vytasiť ďalšie argumenty.
„Dovezieme, šéfko, dovezieme,“ odvetil som isto a presvedčivo. „Česko predstavuje v tomto smere veľmoc, máme tam kamarátov, radi nám pomôžu. A určite pošlú aj nejaký obslužný personál.“
„Odkiaľ naberú také množstvo kolotočov?!“ rezignovane mávol rukou podpremiér. „Nemajú na to výrobné kapacity. Tentoraz ste, milý kolega, prestrelili…“
„Aj na to som myslel, šéfe, len sa nebojte,“ upokojoval som nadriadeného. „Obrátime sa aj na priateľov Američanov, tí majú kolotočov habadej, kolotočov pre všetkých a na všetko, exportujú ich do celého sveta. A možno nám ako bonus pribalia aj žuvačky… to viete, deti na ne letia… na kolotoče sa pohrnú ako divé.“
„To je fakt,“ prikývol podpremiér, „lenže… lenže niekomu príde na kolotoči nevoľno. Čo v takom prípade?“
„Dostane kinedryl, takisto zadarmo, v horšom prípade i igelitové vrecúško“ odvetil som pohotovo.
Podpremiér, usmiaty od ucha k uchu, si spokojne pomädlil ruky, pristúpil ku mne a uznanlivo ma potľapkal po pleci: „Makovička, vy ste skutočne majster na výrobu ,atómoviek‘, hneď od zajtra sa do toho pustíme…“
A ozaj, od tej chvíle šlo všetko ako po masle. Kolotoče sme pokúpili od všetkých spriatelených krajín, ochotne nám vyšli v ústrety, očividne nám chceli pomôcť v neľahkej situácii, dokonca aj na vlastný úkor…
Predstavte si, že dokonca jeden kolotoč objednali i na náš vládny úrad. Prišiel práve včera, tuším že z USA. Hneď si ho i vyskúšali, všetci obstáli celkom dobre, aspoň sa tak tvárili, pardon, až na istého ministra – len čo z neho zoskočil, slávnostne pred prítomnými vyhlásil: „Páni, zoberte na vedomie, že som a navždy ostanem večne živý!“
Kolotoče teda fungujú jedna radosť…
P. S.: Autora k napísaniu tohto fejtónu inšpirovala reakcia Igora Matoviča, keď na otázku redaktorky TV Markíza, či si nemyslí, že nasledujúca vláda zruší jeho krúžkovné (odložené o dva roky), odpovedal: „Nezruší, nikto po nás nebude, lebo my tu budeme vládnuť naveky!“
(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 39 – 40/2022)
