Deň trpaslíkov v RTVS

Po atentáte som sa stíšil, odmlčal. Potreboval som ticho a pokoj uvedomiť si, v akej spoločnosti a v akom štáte žijeme dnes – s hrobmi našich predkov. A kam kráčame popri našich vnukoch. A potreboval som dokončiť i rukopis novej knihy.

21. jún je celosvetový deň trpaslíkov a ako autor rozprávkových kníh O dvanástich trpaslíkoch“ a Záhorácki permoníci“, nemohol som ostať ticho. Najmä preto, že jeden živý – bez charakteristickej brady, no s bradou v mene – ma hlasno spomínal ako klebetnice na trhovisku. Napriek tomu, že slovenská vláda poslala do parlamentu „lex atentát“, RTVS a niektorí jej najaktívnejší aktivisti spomedzi zamestnancov (s muničnou podporou mainstreamu) naďalej šírili klebety, lži a nenávisť. Zámienkou bol opozičný protivládny boj za slobodu novinárov a proti snahám o údajné ovládnutie verejnoprávnych médií. Schváleniu zákona o STVR sa snažili niekoľko týždňov zabrániť zmanipulovanými štúdiovými diskusiami „Machajovho strihu“. Nasledovali selfíčka zamestnancov v čiernom pred Obrátenou pyramídou aj v televíznom areáli, kde pozadie tvorilo Čudo medzi ZOO a cintorínom“ (titul mojej knihy). Popri chrlení nenávistných statusov (v pracovnom čase), popri bleskovom podpisovaní zmlúv nekrytých rozpočtom, scenár predpisoval vytváranie tlaku cez médiá, žalovanie v Bruseli až po spektakulárne akcie, ktoré budú môcť dokola prinášať titulky a vysielať i zahraničné televízie. Takými boli smútočné pochody zamestnancov cez Bratislavu,  protestný štrajk až po teatrálne prelepovanie úst. Zaujímavé, že ústa si neprelepovali Eduard Chmelár, Ľuboš Blaha, Ján Čarnogurský, Igor Bukovský a mnohí ďalší občania Slovenskej republiky, ktorých progresivistickí aktivisti nevpustili roky do verejnoprávne rozhlasového, nieto ešte do televízneho štúdia RTVS… To sa jednoducho zmenilo na obrnenú pevnosť protiprávneho a protivládneho vysielania. Sám som „verejnoprávnosťou“ – v chápaní slovenských liberálov a progresívcov – trpel od mojej účelovej profesionálnej likvidácie v januári 2011 až doposiaľ. Napriek tomu, že bývalý minister SaS Daniel Krajcer, jeho politickí miništranti v umelo a narýchlo zlúčenom mačkopsovi“ (Zemková, Machaj, spolu s prisluhovačmi v reláciách a na námestiach (Jančkárová, Makara, Brada) si ma brali (s prepáčením) do huby, že ma stokrát okydávali, nepozvali ma ani raz do tých slávnych „slobodných a vyvážených diskusií“… Až prišiel 20. jún 2024 a najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky 78 hlasmi schválil zákon o zániku RTVS prinášajúci novú verejnoprávnu inštitúciu s názvom: Slovenská televízia a rozhlas. Možno všetkých aktivistov v RTVS oslobodí z tej klietky otrokov liberálnej demokracie prerastajúcej do progresívnej totality.

A večer mi zazvonil telefón. Slušný človek Jozef Šivák (môj kolega-redaktor spred takmer 20-rokov, keď som šéfoval spravodajstvu v Rádiu OKEY) ma pozýval do diskusie spravodajskej televízie TA3. Prvé pozvanie po 14-tich rokoch cenzúry a diskriminácie! Žiaľ, musel som sa ospravedlniť. Presnejšie odmietnuť. Lebo o verejnoprávnosti som mal diskutovať nielen s predsedom výboru NR SR pre kultúru a médiá Romanom Michelkom, no tiež s Ľubošom Machajom (ktorý vo funkcii generálneho riaditeľa RTVS už strihá meter s desiatimi políčkami) a s poslankyňou Progresívneho Slovenska Zorou Jaurovou. Oboch menovaných totiž považujem za asistentov chirurgického operačného zákroku, počas ktorého na stole verejnosti zomrela slovenská žurnalistika. Nie, nechcel som legitimizovať svojou účasťou Machaja, nechcel som vo verejnosti potvrdiť fámy, že za zrušením RTVS som ja s nejakou mojou údajnou pomstou a už vôbec nie vyvolať dojem, že by som mal ambíciu vrátiť sa do manažérskej funkcie.

Slovenská žurnalistika bola isté obdobie (po politickom prevrate v roku 1989 aj po štátnom osamostatnení sa Slovenska v roku 1993) rastúcim obrom. V malej krajine pod Vysokými Tatrami vychádzalo množstvo mienkotvorných denníkov, týždenníkov, obyvatelia si vyberali z desiatok mesačníkov, zaujímavých magazínov, vysielať začínalo množstvo súkromných rozhlasov aj niekoľko nových televízií. Poľský spisovateľ Stanislav Jerzy Lec upozorňoval: „Najlepšie vedia podrážať nohy trpaslíci – je to ich zóna. Rastúcu žurnalistiku otrávili a napokon zabili zlomyseľní mainstreamoví škriatkovia. Liberáli a progresívci si za pomoci novodobých technológií a svojských postupov plnením 3D tlačiarne pastou nenávisti postavili svojho golema. Obra so šémom jedinej pravdy. V posledných rokoch ho na Slovensku vládna kamarila nevzdelancov, plagiátorov a babrákov uctievala ako jediného Boha. Lebo nečítali knihy. Z nich by možno poznali aj nemeckého básnika Novalisa, ktorý by im pošepol: „Keď vidíš obra, pozri si najprv pozíciu slnka, aby to nebol iba tieň trpaslíka.
Vraví sa, že trpaslík v záhrade je gýč. No v politike a v médiách tragédia!

(Úvodné foto: FB Progresívne Slovensko)

(Celkovo 1 265 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Nebude ľahké nájsť správnu mieru vymedzeného priestoru aj pre kontroverzné názory. Predovšetkým preto, že obojstranne niet dosť skutočne dobrej vôle hovoriť spolu a riešiť to vyvážene. Je len vôľa k boju. Treba si dať pozor, aby to nebolo rovnaké, ako posledných niekoľko rokov – len v inej farbe.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter