Čo s našimi „mláďatami“?

Rečnícku otázku kladiem z pozície matky, presnejšie starej matky, lebo mám niekedy pocit, akoby u nás začali byť deti takým piatym kolesom na voze. Čo s nimi? V systéme liberálnej demokracie, ktorý expanduje aj na Slovensko, nemá piate koleso miesto, potreba nekončiacich sa ziskov, na čo je systém zameraný, predpokladá, že každý z nás bude kolieskom vo fungujúcom obrovitánskom súkolí. Z každého jednotlivca má byť pre ľudské spoločenstvo prospech, bez ohľadu na vek, pohlavie, národnosť, rasu atď., čo treba čítať asi tak, že každý má byť využiteľný v záujme systému a politikov, ktorí ho reprezentujú – aspoň mne to tak vychádza. Tými politikmi myslím predstaviteľov liberálnej demokracie, a keďže hovorím o našej krajine, tunajších liberálov. A som pri jadre veci: liberálnodemokratický systém totiž pochopil, že zbytočné „piate koleso“ sa dá využiť, len ho treba prerobiť a prispôsobiť. Na to, aby si získal dôveru mladej generácie, má sofistikovanú metódu, ktorú si preniesol aj k nám.

Objektívne vzaté, na Slovensku sme už tiež vykročili v ústrety tomuto typu demokracie, hoci tu aktuálne vládnu sociálni demokrati a spolu s nimi národniari. Zatiaľ nevedno, či bude zmysluplná ich snaha vracať ľudí k tradičným hodnotám, ideovo i kultúrne-eticky tak či onak (raz tak, a raz onak…) regulovať celkové niveau. Liberálnodemokratické strany sa tvrdo tlačia, a keďže sú vyzbrojené všetkými dostupnými technológiami a stále majú určujúci vplyv na médiá, dokážu presadzovať svoje predstavy. Povedzme známe „péesko“ takto strháva spoločnosť ako prúd rozbúrenej rieky, unáša síce dolu vodou veľa zbytočností a stariny, no v kontexte toho, o čom chcem hovoriť, ma znepokojuje, ako si podmaňuje deti a mládež. V každom prípade už dnes kalkuluje s ich podporou.

Treba sa asi zamyslieť nad tým, čo predstavuje vo vzťahu k deťom a mládeži demokracia. Aj tu ide, samozrejme, o práva. Na jednej strane sú to práva dospelých voči deťom, veď napríklad u nás zatiaľ zodpovedajú za deti ich rodičia, a to až do dovŕšenia osemnástich rokov života. Na druhej strane je dôležité, k čomu oprávňuje systém modernej demokracie samotných mladistvých. A práve na tom si, ako sa zdá, liberálni demokrati postavili svoj koncept práce s mladou generáciou. Smutné na tom je, že nemajú problém použiť aj demagógiu či falošné ilúzie, ktorými odkláňajú mladých od reality a pravdy.

Zdôrazňujem, že som slobodomyseľný človek a veľká vyznávačka demokracie, podobne ako väčšina z nás, čo sme si odžili socializmus (bez ľudskej tváre) na vlastnej koži a príchod novej „nežnosti“ sme vítali všetkými desiatimi. Túžili sme po slobode, po tom, aby sme mohli vychovávať svoje ratolesti v slobodnej krajine a o tej slobode sme mali celkom jasnú predstavu. Chceli sme slobodne cestovať po svete, spoznávať iné kultúry, mnohí chceli podnikať, niečo vlastniť, súťažiť v podmienkach slobodného trhu založeného na zdravej konkurencii a hodnotách, ktoré nebude určovať totalitná politika. Očakávali sme dôraz na profesionalizmus, vzdelanosť, spoločenské blaho.

O slobode veľa hovoria aj naši liberáli. A keď sa človek zamyslí nad tým, ako to vlastne vidia, s údivom sa dozvedá, že dnešná sloboda už neznamená slobodnú dušu a oslobodenú myseľ,  rozlet poznania ani šírku duchovných dimenzií človeka. Nie je to ani sloboda tela v tom krásnom zmysle slova, keď sa trhajú reťaze spútavajúce fyzický potenciál človeka, ktorý je schopný dosiahnuť vyššie méty, byť rýchlejší, dostať sa ďalej…

Trochu ťažko sa mi to píše, ale mám pocit, že demokracia, ktorú dnes podsúva liberálny systém, akoby sa týkala výlučne pohlavia a sexuality. Je to na pováženie, veď človek nie je iba pohlavie! Takto sa napríklad aj nás stále rieši ideológia LBGTI v tom duchu, že človek má právo na takú či onakú sexuálnu orientáciu, že sexuálnym menšinám treba zabezpečiť všemožné práva, prípadne napomôcť v boji proti ich odporcom. No tu sa mi žiada poznamenať, že o právach sexuálnych menšín nikto so zdravým rozumom nepochybuje. Pochybnosti vznikajú iba vtedy, keď prekračujú rámec etický. Pre mnohých je neprijateľný zákon o adopcii detí homosexuálmi, keďže v takom prípade sú deťom ich ľudské práva vlastne upierané. Je fakt, že dieťa reálne nemôže samo rozhodnúť, či by chcelo žiť rodinnom kruhu, v ktorom bude mať dvoch otcov alebo dve matky, s vylúčením predstaviteľa opačného pohlavia. Každý vie, že deti budú vždy túžiť po rodine, kde je mama a otec, kde je pocit bezpečia a šťastia, na to netreba zabúdať. Nepokladám za potrebné ani podsúvať mladistvým myšlienku, že osud homosexuála je veľkým víťazstvom, ako to dnes robí liberálna demokracia. Život je veľký dar, netvrdím, že danajský, to vôbec nie, ale je poriadne náročný, a nie každému to vychádza tak, ako by chcel…

V dejinách našej krajiny je toho dosť, o čom by sa mali žiaci a študenti v rámci výučby dozvedieť, no ako počúvam, dnes sa zdôrazňujú udalosti určované našimi liberálnymi politikmi. Na niektorých školách si oficiálne uctili pamiatku dvoch homosexuálov zastrelených pred bratislavským barom Tepláreň. Neviem síce, či si s rovnakou pietou pripomínajú pamiatku hrdinov Slovenského národného povstania padlých v boji proti fašizmu, alebo ak ide o súčasnosť, či sa žiaci v škole od pedagógov dozvedia o prípade Jozefa Chovanca, ktorý sa len pred pár rokmi stal nevinnou obeťou brutality belgických policajtov… Je však isté, že sa treba zamyslieť nad tým, čo nám to vlastne  prináša dnešná realita. Čo za otrasný jav chorej nevraživosti a pohŕdania zo strany jedinca voči iným, odlišným ako je on, a to na základe odporu: rasového alebo národnostného či sociálneho, a najnovšie aj odporu voči predstaviteľom menšinových sexuálnych orientácií. Stávame sa svedkami toho, že takáto vystupňovaná animozita v spojení s pocitom absolútne slobodnej vôle môže prerásť do teroristického aktu, odpornej vraždy, ako sa to stalo pri Teplárni. V podobnej zločinnosti sú pravdaže ďaleko pred nami západné krajiny (viď prípad obdivovateľa fašizmu Breivika a ním postrieľaných 77 účastníkov letného tábora nórskej Strany práce), ale hlavne Spojené štáty americké, kde sú veľmi časté, do istej miery iste aj v dôsledku všeobecného povolenia pre obyvateľov držať zbraň. Na Slovensku držba zbrane bežne povolená nie je.

Alebo ďalšia horúca téma ‒ zmena pohlavia a transgenderizmus. Vraj už tiež preniká do škôl. Zavádzajú sa dokonca akési vyučovacie hodiny v štýle travesty, pri ktorých sa chlapci predvádzajú v dievčenskom oblečení a dievčatá v chlapčenskom, pričom hovoria o tom, ako by sa cítili v koži opačného pohlavia. Ozaj nevídaná sloboda: zmeniť si pohlavie, kedy a ako sa človeku zachce, bez ohľadu na zákony prírody, na boží zámer… Niekde sa vraj už začali po uliciach promenovať ľudia, ktorí si o sebe vážne namýšľajú, že sú psy, mačky alebo kone a podľa toho sa správajú, dokonca skáču po štyroch… Šialenstvo. „Poručíme větru, dešti…“, smiali sme sa kedysi zo spupnosti tých našich komunistov, ktorí boli presvedčení, že sú všemocní a môžu aj hory prenášať. No ukázalo sa, že nemôžu…

Pri predstave neviazanej slobody v mene demokracie sa  vybavia slová filozofa Platóna, pravda, v kontexte antiky: „Prehnaná sloboda nevedie k ničomu inému než k prehnanému otroctvu…“ V kontexte dneška si filozofovu myšlienku môžeme prečítať asi tak, že priveľa dezinterpretačne podanej demokracie vedie k extrémnej totalite… A prichádzajú mi na um aj nebezpečné analógie: človek, obvykle mladý, ktorý je nespokojný v koži svojho pohlavia a rozhodne sa sám od seba, že hoci sa narodil ako muž, stane sa ženou, alebo naopak, žena sa stane mužom, v takomto svojvoľnom „samovývoji“ akoby sa približoval povestnej vízii filozofa Fridricha Nietzscheho o nadčloveku, ale už v tej neskoršej zdeformovanej podobe, keď bola kruto zneužitá nacistami v ich zvrátenej ideológii. No a pravdaže je tu aj ekonomická stránka celej veci, veď transgenderi sú skvelým zdrojom zárobku, a to si dnes liberálni demokrati veľmi dobre uvedomujú. Zarobia plastickí chirurgovia, ktorí im mrzačia a potom napravujú prerábané telo, zarobia aj psychiatri držiaci nad vodou ich často pošramotenú dušu. Zarobí kdekto… V niektorých štátoch USA aktuálne štatistiky vykazujú nadmerné počty samovrážd u mužov, ktorí sa nechali preoperovať na ženy (ženy preoperované na mužov svoju novú identitu znášajú o čosi lepšie). Spomínam si na jednu televíznu diskusiu, kde boli témou otázky demokracie. Sociologička Zuzana Kusá tam vyslovila myšlienku, či je vôbec pre Slovensko vhodný typ americkej demokracie, ktorá sa nám servíruje. Očividne nie je.

Toto všetko je viac než znepokojujúce v kontexte toho, že v súčasnosti začal svet dospelých vo veľkom a otvorene zneužívať deti a mladistvých. Vie sa o celosvetovo rozšírenej pedofílii, o detskej pornografii, ktorá, ako som nedávno počula, sa v poslednom období šíri najmä v Európe, vie sa, že sú dennodenne unášané deti, ktorých stopa sa neraz objaví až na čiernych trhoch s ľuďmi a či dokonca s ľudskými orgánmi. Podľa mňa sa však o zneužití mladých, hoci nie priamo fyzickom, skôr mentálnom, dá hovoriť aj v spojení so slovenskou politikou, konkrétne s našimi liberálmi. Spomínam si, že pred vlaňajšími parlamentnými voľbami chodili po školách s osvetou ich vyslanci, zväčša z radov politológov a iných údajných expertov, aby žiakom vtĺkali do hlavy progresívno-liberálne predstavy o slobode a demokracii (osobne som niekoľkokrát videla pozvánku na takúto diskusiu určenú stredoškolákom na nástenke v škole, kam chodím za vnukom). A po našich prezidentských voľbách som od kandidáta liberálnych a  kresťanských demokratov počula aj slová, že kvôli jeho prehre a víťazstvu iného kandidáta tohtoroční maturanti už len čakajú na zloženie skúšky dospelosti, aby mohli ihneď opustiť republiku. Krútila som hlavou nad neadekvátnym, až hlúpym vyhlásením človeka, ktorý tu chcel byť prezidentom… A veď o niekoľko rokov nás čakajú ďalšie parlamentné voľby, na ktorých sa dnešní neplnoletí zúčastnia ako prvovoliči. Dovolím si už teraz v predstihu politikom odkázať, nech dajú „mláďatám“ pokoj, oni sami dokážu mať názor na vytvoriť si na Slovensku model demokracie, v akej by chceli žiť. Budú sa rozhodovať vlastným srdcom a hlavou, nepotrebujú barličky od politikov, a už naozaj nie od našich nereálnych, ba zmätočných liberálnych progresivistov.