Cisárovi Jozefovi II. už dávno odpustili, komunistom to zabudnúť nechcú

Na prvý pohľad paradoxné tvrdenie. Čo môže mať spoločné konanie komunistov a cisára Jozefa II., keď pôsobili v úplne inej dobe?

Komunistom sa ostatných 33 rokov opakovane a vytrvalo pripomína a dáva za vinu, že jedným z ich najväčších „prehreškov“ a prejavov neslobody a totalitarizmu bolo rušenie kláštorov, mníšskych rádov, prenasledovanie kňazov i veriacich. Uvádzajú sa rôzne údaje, čísla, tvrdenia, štatistiky, koľko z vyššie uvedených objektov bolo zatvorených a zrušených, koľko duchovných bolo uväznených, či vyhnaných z cirkevných inštitúcií. Dramaticky sa popisujú jednotlivé, konkrétne prípady osôb, ktoré komunistická moc takto perzekvovala, prenasledovala a obmedzovala ich ľudské práva i osobnú dôstojnosť. Je nesporné, že prípady prenasledovania, či príliš prísneho potrestania niektorých duchovných a veriacich tu boli, hlavne v počiatočnom období vlády ľudovej moci. Teda v 50. rokoch.

Treba si ale veľmi seriózne pripomenúť aj to, aké to bolo obdobie.

Po prvé – uplynula ešte len krátka doba od ukončenia najstrašnejšej vojny na svete, ktorá spôsobila nebývalé množstvo ľudských obetí ako výsledkov bojov, ale aj nevídaných surových metód fašistickej moci. Vojny, ktorú zapríčinil kapitalizmus a imperialistické ambície národných i nadnárodných monopolov, ktoré z pozadia riadili politiku vlád. Vojny, ktorá okrem snáh o prerozdelenie sfér vplyvu mala za cieľ zničiť socializmus ako úplne nový, spravodlivejší a pokrokovejší ekonomicko-politický systém. Určitý stupeň zmätkov, napätia a podozrievania, ktorý v spoločnosti ostal aj po skončení vojny, sa tak preniesol aj do politiky a zasiahol aj  cirkevnú, svetonázorovú, morálnu i iné oblasti.

Po druhé – v novovznikajúcej moci sa aj prejavil nedostatok ľudí, pripravených na riadenie nového spoločenského systému ako celku, ale aj jeho jednotlivých oblastí na všetkých stupňoch štátneho organizmu. Novoustanovení či novozvolení ľudia neboli vždy pripravení a zrelí na svoje funkcie, a preto robili aj chyby, prešľapy, prijímali niektoré neadekvátne a chybné rozhodnutia. V prípade cirkevnej politiky to pravdepodobne nebola výnimka.

V neskoršom období, počínajúc 60. rokmi, však bola aj cirkevná politika a vzťah k vierovyznaniu v Československu na štandardnej úrovni. Nikto nerušil ani kostoly, ani kláštory, rodičia mohli dávať detí na náboženstvo, bola možnosť vydávania náboženskej literatúry. Nikto nezakazoval cirkevné sobáše ani cirkevné pohreby. Bohoslužby v obciach a mestách sa konali podľa potrieb a požiadaviek veriacich i duchovenstva.

Napriek ďalšej konsolidácii a zlepšovaniu podmienok pre veriacich boli chyby a nedostatky z histórie opäť vytiahnuté na svetlo sveta po prevrate v novembri 1989. S cieľom diskreditovať komunistov ako organizátorov a vedúcu silu moci pracujúcich. A s cieľom diskreditovať socializmus ako spoločensko-politický systém a „strašiť“ veriacich možnosťou jeho návratu.

A tu sa dostávame k tomu, prečo túto tému možno spojiť s cisárom Jozefom II. Tento panovník totiž v roku 1783 zrušil celkovo 738 kláštorov, čo zdôvodňoval tým, že náklady na ich fungovanie príliš zaťažovali štátnu kasu. Zrušil tiež biskupské semináre pre duchovných a zriadil dva štátne semináre, ktoré vychovávali kňazov v osvietenskom duchu. Zrušenie rádov, kláštorov i niektorých cirkevných majetkov malo obmedziť vzťah s Rímom a oslabiť mocenský vplyv pápeža na katolícku cirkev v monarchii. Ďalšími zásahmi zredukoval aj počet cirkevných sviatkov, zrušil niektoré púte a procesie, v rámci šetrenia dokonca nariadil znížiť počet sviečok používaných pri omšiach.

V roku 1791 plánoval zrušiť ďalších 400 kláštorov, avšak zomrel o rok skôr. Tieto i ďalšie opatrenia Jozefa II. v cirkevnej politike neboli o nič menej striktné a menej razantné, ako opatrenia komunistickej politiky na začiatku budovania novej spoločnosti. Len úplná neznalosť histórie, vývoja spoločnosti v širších súvislostiach, všeobecných princípov a konkrétnych udalostí sú dôvodom, prečo si protagonisti „budovania kapitalizmu“ nevšimli aj túto etapu v živote našich predkov.

Inak by „osôbky“ ako A. Andrejuvová, P. Osuský, F. Mikloško, V. Palko, ale aj ďalší museli rozšíriť zákony o zločinnosti komunistického režimu aj na vládnutie cisára Jozefa II. Možno aj na iných panovníkov, vládcov a vojenských veliteľov.

Úvodná ilustračná snímka: www.pixabay.com

(Celkovo 414 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter