Napadnúť ho na jeho vlastnom území? Nielen ojedinelými atakmi, ale nebodaj frontálnejšie? To je ďalší mimoriadne nebezpečný, i keď zrejme zúfalý akt eskalácie. Samozrejme, každý, kto je proti Rusku, zareaguje: veď Rusko napadlo Ukrajinu, tak prečo by Ukrajina nemohla napadnúť Rusko? Jasné. Primitívne myslenie velí: oko za oko, zub za zub. Ako ty mne, tak ja tebe. Uvidíme, kto z koho… A z malej vojny rastie veľká vojna. Z lokálnej globálna.
Vo veľkej vojne, v ktorej sa strieda úder za úderom a v ktorej sa údery už ani nepočítajú, strácajú pojmy útoku a obrany zmysel. Všetko je zároveň útok aj obrana. Až do posledného úderu.
Každý dnes už môže vidieť a vedieť, že tu nejde o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, hoci táto reálne prebieha. Je naozaj pravda, že Ukrajina tu nebojuje iba za seba (hoci určite nie za tých, ktorí s touto vojnou nemali a nemajú nič spoločné, napr. Slovensko). Ukrajina bola v skutočnosti poslaná do boja proti Rusku ako predsunutá jednotka, zásobovaná z tylu stále viac a viac. Ten tyl predstavujú krajiny NATO. Ale hlavný veliteľský stan je v USA. Ukrajina je predpolie, z ktorého sa teraz chystajú výboje smerom na východ. V prípade ruskej odvetnej akcie na tento krok sa však môže stať predpolím celé územie Európy. Dovtedy, kým nedôjde k priamemu stretu medzi USA a Ruskom. Lebo toto sú reálne strany konfliktu.
Rusko svojou vojenskou operáciou na území Ukrajiny urobilo zásadný krok k reálnej vojne s USA, NATO a Západom. Nie však nevyprovokovaný krok. Ak je namieste otázka, či nebolo chybou Ruska, že sa nechalo vyprovokovať, tak nemenej je namieste otázka, aká vina leží na provokatéroch? Provokatéri chceli mať Rusko v pozícii agresora, aby tým legitimizovali svoj frontálny útok naň. Tento útok pokračuje neustálou eskaláciou najprv vyzbrojovaním Ukrajiny a teraz už aj hrozbou vojenských útokov na územie Ruska. A napokon aj rétorikou o vyslaní vojenských síl priamo do centra konfliktu.
Každý, kto sa púšťa do takého politického dobrodružstva, akým je vojna, musí byť pripravený na všetko. Na jednej strane musí veriť svojej sile, na druhej strane musí počítať so silou protivníka. To platí pre všetky strany konfliktu. Ak sa niekto preráta, či už vo svojej sile alebo v sile protivníka, stroskotá. Je nepochybné, že proti sebe tu potenciálne stoja obrovské arzenály. Avšak kalkulovať s ich stále vyšším a vyšším nasadením má svoje racionálne limity.
Pretože v tomto prípade ide o kvalitatívne inú situáciu. Obaja hlavní protivníci, Rusko aj USA, totiž disponujú silami, ktoré sa rovnajú totálnemu vzájomnému sebazničeniu. Arzenál 6 000 jadrových hlavíc na oboch stranách to bezpečne zaručuje, pokiaľ sa ďalšia eskalácia nezastaví. Na strane Západu je však stále veľa síl, ktoré sa zapájajú do reálnej vojny a prichádzajú s ďalšími a ďalšími katastrofálnymi nápadmi.
Už vyše dva roky žijeme v bezprostrednom tieni globálneho Armagedonu a tento tieň ustavične rastie. Žiadny panický strach z toho však nikomu nepomôže. Pomôcť môže len jasné vedomie toho, čo sa deje, a konanie proti tomu všade tam, kde je to ešte možné a nevyhnutné. Predovšetkým na najvyšších poschodiach politiky, ktorá nás do tejto situácie dostala. Ale ani tam sa nič nepohne, pokiaľ mierové sily zostanú slabé.
