Cesta za gastronomickými špecialitami

Onoho dňa si ma zavolala šéfredaktorka, počúvaj Rýpavý, príď hneď ku mne, mám pre teba úlohu… aktuálnu a mimoriadne zaujímavú.

Preboha, čo zase otravuje, čo za hlúposť si vymyslela, poznám tie jej aktuálne úlohy, niečo na spôsob úvahy o nesmrteľnosti chrústa.

„Hneď zajtra vycestuješ do Štrasburgu na zasadnutie Európskeho parlamentu,“ spustila, „na programe sú zaujímavé témy, prinesieš reportáž. Chytro si vybav letenku, vyber si z banky peniaze, objednaj si hotel a šups na služobnú cestu. A… a nezabudni sa zastaviť v parlamentnej reštaurácii, majú tam parádne špeciality. Mysli pritom aj na redakčný kolektív…“

Pravdupovediac, po prvý raz som sa zo šéfkiných slov potešil. Konečne uvidím Štrasburg, najväčšiu univerzitu vo Francúzsku, nádhernú katedrálu, druhý najväčší prístav na rieke Rýn, pozriem si na vlastné oči vynález Guttenbergovej tlače, zoznámim sa s okolnosťami skomponovania marsejézy, čo-to sa dozviem o Goetheho pobyte a pôsobení v meste, ale i o návštevách Napoleona Bonaparta a jeho manželiek. A, prirodzene, osobne zažijem atmosféru v honosnej budove Európskeho parlamentu a navyše spoznám pri robote väčšinu poslaneckých vrtichvostov.

Do Štrasburgu som priletel večer. Ráno som zavčasu vstal, aby som všetko stihol. Rokovanie sa začínalo o deviatej, predtým som sa musel ešte akreditovať. Vyrazil som z hotela, reku sadnem na električku a o pár minút som na mieste. Kdeže! Mestská hromadná doprava nefungovala. Vrátil som sa do hotela, aby som si objednal taxík.

„Dnes to nebude také jednoduché,“ odvetil mi recepčný, „dopraváci štrajkujú, taxikári sú na roztrhanie.

„Akože štrajkujú?“ nešlo mi to do hlavy.

„Nečudujte sa,“ vysvetľoval mi, „opakuje sa to takmer vždy, keď sa začína prvý deň rokovania parlamentu. Chcú tak dať pánom najavo, že sú tu aj ľudia, ktorí sa neživia planým rečnením… rečnením, ktoré im vynáša tisíce eur mesačne.“

Mal pravdu – máloktoré mudrovanie je také lukratívne. A ešte to pánom poslancom nestačí, priživujú sa na korupcii a lobizme. A pritom nekonečné summity s prehýbajúcimi sa stolmi. Výsledok? Ako vždy! Dohoda o mieste a termíne ďalšieho summitu.

Objednaný taxík prišiel o necelú hodinu, vraj celkom rýchlo. Ešte som stihol záver predpoludňajšieho rokovania. Vlastne som o nič neprišiel: sankcie, zbrane pre Ukrajinu, sankcie, zbrane pre Ukrajinu, obohratá pesnička… a potom ozaj témy o nesmrteľnosti chrústa: o veľkosti broskýň, type žiaroviek, krížení veveričiek, o motýľom efekte a o konzumácii hmyzu. Šéfka má ozaj na takéto hlúposti nos, vie vystihnúť, kedy a kde sa mláti prázdna slama.

Ilustrácia: Pixabay

Hlad ma vyhnal do parlamentnej reštaurácie, zatúžil som po nejakej osobitej špecialite, ktorú som ešte nikdy nejedol. Na jedálnom lístku bol vskutku bohatý a pestrý výber. Dlhšie som váhal, nevedel som sa rozhodnúť, zavolal som si čašníka, aby mi poradil:

„Nehnevajte sa, prosím,“ oslovil som ho zdvorilo, „môžete mi prezradiť, čo sa skrýva za názvom cestoviny a la acheta domesticus?“

„Veľmi rád, pane,“ ukázalo sa, že to bol Čech, „je to naša najžiadanejšia ponuka, hostia si ju veľmi chvália. Cestoviny sú vyrobené z múky s prísadou cvrčka domáceho. Ochutnajte, neoľutujete.“

Cvrčky mi síce v bruchu cvrlikali, ale že by som mal na ne chuť – to ani najmenej.

„Skúste teda cestoviny s koníkom sťahovavým,“ núkal mi ďalej čašník, „tie sú jemnejšie a pritom pikantnejšie… a výborne pasujú k tunajšiemu Rizlingu rýnskemu, pochúťka na pohľadanie…“

„Nebodaj by mi vyskočil z taniera,“ pokúsil som sa o žart. „Ale teraz vážne, mám chuť na špagety, dajaké originálne, na ktoré budem dlho spomínať.“

„Tak potom jednoznačne odporúčam absolútnu novinku, špagety na spôsob tenebrio molitor,“ vyhŕkol zo seba čašník.

Nastalo ticho, čašník videl, že som v rozpakoch. Pochopil, že mi treba pomôcť pri výbere a vyriešiť neznámu tajničku.

„V špagetách je prášok z larválnej formy múčiara obyčajného,“ pokračoval s neobyčajnou znalosťou veci, „poslanci iba nedávno schválili jeho používanie. Preto sme špagety dali na jedálny lístok, aby na vlastnom jazyku vyskúšali, ako chutí všeobecne odobrená receptúra. Nech vedia, čo činia.“

Neodolal som zvedavosti, objednal som si odporúčanú novinku a ešte k tomu ako predjedlo v celosti usušený potemník stajňový. Priznám sa, že som sa jedla takmer ani nedotkol, ale objednať som musel – ako by som ináč naplnil štrasburskú misiu a napísal reportáž o Európskom parlamente.

Nezabudol som ani na svoju šéfku, inak vyštudovanú entomologičku, ako darček som jej kúpil jednu porciu (vo vákuovom balení) špagiet na spôsob tenebrio molitor.

V redakcii ju šlo od nedočkavosti roztrhnúť. Pomaly odlepovala vákuovú fóliu, v očiach jej horel radostný plamienok. A odrazu… zhasol – špagety sa začali čudesne hýbať a mrviť. Chodiaca špecialita… nepochopiteľné, nemožné. Šéfku naplo, chytro vybehla z miestnosti…

Špagety som zobral domov psovi, divoko sa na ne vrhol, len sa za nimi zaprášilo. A vzápätí si labužnícky oblízal laby.

Nech sa teraz niekto odváži povedať čo len slovko na Európsku úniu… že rieši iba samé hlúposti a „prkotiny“, zaraz mu to vysvetlím.

P. S.: O dva týždne odchádzam z redakcie. Rozhodol som sa založiť firmu na výrobu a predaj snack či fingert food na báze hmyzu. Analýzy ukazujú, že to bude v budúcnosti dobrý biznis, hmyzia kríza zatiaľ nehrozí. Záujemcovia o tovar hláste sa, prosím, u autora tohto článku…

(Vyšlo v Literárnom týždenníku č. 17 – 18/2023)