Literárne potulky slovenskými mestami – dnes Levoča (1. časť)

V meste Majstra Pavla

„A predsa je tento chrám pýchou Levočanov. Plný je pamiatok na kráľov a na dynastie, čo sa tu zdržovali a mesto si zvolili za miesto svojich panovníckych schôdzok, zahrňovali ho všemožnou priazňou, napokon sa tu dávali i pochovávať. Ich sochy, náhrobné kamene a lavice sa tu dodnes skvejú.

Nádherná katedrála je zasvätená sv. Jakubovi. Oltár, ktorý je skvelé majstrovské dielo rezbárskeho a maliarskeho umenia, obrovské tabernákulum kresané z jediného kusa kameňa a skvelý organ vedno svedčia o pobožnosti a štedrosti dávnych patricijov, ibaže v tomto čase chvália tu Boha protestantskými obradmi. Tu všetko zostalo nedotknuté, ako to bolo za katolíckeho sveta, sochy, obrazy; len oltárne tabule sa zatvárajú, kým sa odbavia reformované bohoslužby.“

Takto videl Levoču, kostol sv. Jakuba s nádherným oltárom na začiatku 18. storočia vo svojej fantázii maďarský prozaik Mór Jókai (1825 – 1904) v slávnom románe Levočská biela pani. Mimoriadne čitateľsky obľúbený román o zradnej Juliane Korponayovej, ktorá vydala mesto cisárskym vojskám, dopísal Jókai v roku 1884. Juliana Korponayová, hrdinka románu, skutočne žila a bola popravená v Györi v roku 1714. Jókai napísal svoje dielo na základe výskumov Kálmána Thalyho, ktorý v levočskom mestskom archíve našiel doklady o zradnej úlohe Karponayovej pri dobytí Levoče labancami. V prvom vydaní knihy Levočská biela pani napísal jej autor do poznámok tieto slová: „Dokumentárne dáta, tvoriace podklad tohto románu, dal mi láskavo k dispozícii môj priateľ-vedec Kálmán Thaly, on sám napísal obsiahlejšiu monografiu o Korponayovej; chýbajúce dáta doplniť mi umožnila láskavosť vlastníkov z levočského mestského archívu, z pozostalosti Andrássyovskej rodiny a zo starej kroniky pána Károlya Probstnera.“

Ďalšie romány o Levoči

Mór Jókai nebol jediný maďarský spisovateľ, ktorého zaujali bohaté dejiny perly Spiša. Kálmán Mikszáth (1847 – 1910) v posmrtne vydanom románe Čierne mesto tiež zobrazil, ako sa kurucké vojny odrazili na živote obyvateľov Levoče. Vojnu dvoch spišských miest, Levoče a Kežmarku, priblížil v románe Dva meče, dva levy maďarský spisovateľ, rodák z Rimavskej Soboty Viktor Szombathy (1902 – 1987). A dramatická história mesta inšpirovala aj maďarskú prozaičku Zsuzsu Rakovszku (1950), ktorá v roku 2002 napísala román V tieni hada, odohrávajúci sa v Levoči a v Šoprone v 18. storočí.

O Levoču sa zaujímali aj slovenskí spisovatelia. Najznámejšou slovenskou literárnou výpoveďou o Levoči je útlučká novela Ľuda Zúbka (1907 – 1969) Skrytý prameň o nešťastnom osude rezbárskeho tovariša Krištofa pracujúcom v dielni povestného Majstra Pavla z Levoče. Novelu neskôr sfilmoval v rovnomennom filme režisér Vladimír Bahna. Historický román z 15. a 16. storočia Vojna richtárov napísal farár z neďalekých Harichoviec J. C Pastorello (vlastným menom Jozef Cehuľa, 1898 – 1986).

J. C. Pastorello napriek bohatej prozaickej tvorbe, najmä historických románov, je v našej literatúre takmer neznámou postavou. Počas 1. svetovej vojny ho zajali v Taliansku a vyše roka bol v zajateckom tábore pri Monte Cassine. Po skončení vojny sa vrátil domov a zistil, že ho medzitým omylom vyhlásili za mŕtveho. Po štúdiu v kňazskom seminári v Spišskej Kapitule pôsobil v Kežmarku, Liptovskej Osade, Levoči a Harichovciach. V roku 1953 ho zatkli a odsúdili v politicky motivovanom procese na dvanásť rokov väzenia. Po prepustení na amnestiu v r. 1960 žil u svojho brata v Harichovciach pod dozorom tajnej polície. Až od roku 1971 pôsobil ako duchovný sestier Sv. Kríža v tzv. Charitnom dome v Novej Ľubovni a na sklonku života v Matilde Hute pri Gelnici.

V prozaickom debute v historickej novele Skala útočišťa v roku 1930 opísal založenie kartuziánskeho kláštora na Spiši. O rok neskôr vydal spoločenský román Za pravdou. V spomínanom románe Vojna richtárov sa inšpiroval Levočskou kronikou (niekedy nazývanou aj Spišskou kronikou) Gašpara Haina a v knihe na pozadí sporu o právo skladu medzi Levočou a Kežmarkom priblížil politické, kultúrne i hospodárske pomery na Spiši v 15. a 16. storočí. Napísal ďalších šesť nepublikovaných historických románov, väčšinou z histórie Spiša, ktoré zostali v archíve – Ruža pod šibenicou, Marcelov hrad (o hrade v Slovenskom raji), Krigovské knieža, Ľubovnianske medvediská, Besy pod hradbamiĽubomirského zbehovia. Niektoré romány boli koncom 60. rokov pripravené do tlače, ale pre nastupujúcu normalizáciu nemohli vyjsť. Pastorellova pozostalosť, ktorú okrem spomínaných historických románov tvoria novely, divadelné hry a básne, je v Štátnom oblastnom archíve v Levoči. Zostane pravdepodobne navždy skrytá pred čitateľmi a dostanú sa k nej len bádatelia.    

Neznámym zostal aj román Lukáš Havranod Ladislava Granča (vlastným menom Ladislav Csellényi, 1920 – 2011), ktorý sa v roku 1966 vysťahoval do Kanady. Román zobrazuje boje medzi Levočou a Kežmarkom v 15. a 16. storočí, tento spor opisuje aj kniha kežmarskej spisovateľky Nory Baráthovej (1944) Meč a srdce. Český spisovateľ Ladislav N. Zvěřina (1891 – 1980) zachytil v románe Levoča pomery v meste krátko po prvej svetovej vojne. Osudy Majstra Pavla spracoval v rozhlasovej hre Pavol rezbár Ján Milčák (1935), renomovaný rozhlasový dramatik. Neskôr rozhlasovú hru prepracoval do prozaickej podoby a v roku 2017 vyšla knižne pod názvom Rezbár. Vynikajúci levočský umelec sa stal aj hrdinom opery Bartolomeja Urbanca (1918 – 1983) a libretistiek Alexandry Braxatorisovej (1937 – 2012)Jely Krčméryovej-Vrteľovej (1924 – 2021) Majster Pavol. Pôsobenie Majstra Pavla nepripomína len nádherný oltár v Chráme sv. Jakuba, ale aj Dom Majstra Pavla, v ktorom je dnes múzeum. Najnovším románom odohrávajúcim sa v Levoči je sága rodu Tischlerovcov od Slavky Liptákovej (1977) Krajina matiek. Autorka nezobrazila dávnu minulosť mesta, ale príbeh rodiny od začiatku 20. storočia do dnešných dní.

Popularizácii literárnej histórie Levoče sa venoval aj literárny vedec Edmund Hleba (1926 – 2011), rodák zo Spišského Podhradia, ktorý v meste študoval na gymnáziu. Bol organizátorom podujatia Literárna Levoča, vedeckých konferencií o histórii Levoče, autorom kníh o levočských kultúrnych dejateľoch a literárnych dejinách mesta Michal Hlaváček a levočské literárne tradície, Levoča v dejinách – dejiny v Levoči, Levoča v dejinách slovenskej kultúry a literatúry, Divadlo v Levoči a ako editor pripravil na vydanie antológiu poézie levočských študentov v rokoch 1832 – 1839 Svitanie. Zostavil aj niekoľko zborníkov z vedeckých konferencií o Levoči.

Levočské tlačiarne

V minulosti Levoču s literatúrou spájala predovšetkým známa Brewerova tlačiareň. Rodina Brewerovcov v nej tlačila publikácie v rokoch 1625 – 1740. V druhej polovici 17. storočia táto tlačiareň tlačila takmer polovicu knižnej produkcie Slovenska. Viac ako 50 % kníh bolo v latinčine, ale časť, približne 5 %, bola aj v slovenčine. Zakladateľom tlačiarne bol levočský mešťan Vavrinec Brewer (1590 – 1664), ktorý sa spolu s bratom Brunom (1570 – 1639) spomína roku 1619 ako kníhkupec v Levoči. Po ňom prevzal vedenie tlačiarne jeho syn Samuel (1645 – 1699), po jeho smrti manželka Žofia (? – 1710) a tlačiareň zanikla, keď ju vlastnil ich syn Ján (okolo 1675 – 1744). V ich tlačiarni vyšli napríklad tieto knihy: Tranovského Cithara sanctorum (1636 a ďalšie vydania), Szöllösiho Cantus catholici (1655), štvorjazyčné vydanie Komenského Orbis pictus (1685), ďalej tu sa tlačili diela Jakobeove, Pilárikove, Masníkove, levočské kalendáre v slovenčine, v nemčine a maďarčine. Prvý známy kalendár v slovenčine je z roku 1639 – Nový a starý kalendář na rok 1640. O slovenský preklad Komenského Orbis Pictus sa postaral Daniel Sinapius Horčička (1640 – 1688), autor slávnej zbierky prísloví Neo-forum Latino-Slavonicum. Sinapius Horčička prežil v Levoči posledné štyri roky života. Pôsobil tu ako kňaz a gymnaziálny inšpektor. Editorsky pripravil ďalšie vydanie Cithary sanctorum.  

Pomyselnú Brewerovu štafetu prevzal roku 1815 Ján Werthmüller (1776 – 1856), ktorý sa zameral aj na tlačenie kníh slovenských autorov. Z 344 titulov to bolo približne 140, niektoré zdroje uvádzajú, že ich bolo okolo 200. Už rok po prevzatí tlačiarne K. J. Mayera tu Werthmüller vytlačil ročenku Učenej spoločnosti malohontskej Solennia a práce J. Feješa. V rokoch 1830 – 1841 sa tu tlačil Nový a starý vlastenský kalendář, ktorý vydával G. Féjerpataky-Belopotocký. Vytlačil sa tu almanach Jitřenka (1840), väčšinu svojej knižnej produkcie tlačil u neho aj spolok Tatrín, najmä spisy M. M. Hodžu.

Štúrovci v Levoči

Významnou baštou kultúry v Levoči bolo lýceum, ktoré sa vyvinulo z evanjelického gymnázia zriadeného v roku 1544 a na prelome 18. a 19. storočia bolo prebudované na lýceum. Hviezdne hodiny lýceum zažilo v 30. a 40. rokoch 19. storočia za pôsobenia profesorov Michala Hlaváčka (1803 – 1885) a Jána Pavla Tomášeka (1802 – 1887), brata Sama Tomášika. Najmä Michal Hlaváček bol tým spiritus movens školy a mal veľkú zásluhu na tom, že v Levoči vyrástli významní slovenskí dejatelia. Po štúdiách v Nemecku prišiel tento skalický rodák učiť na lýceum v roku 1832 a pôsobil tu do roku 1856, keď odišiel do Prešova. Posledných jedenásť rokov života strávil znovu v Levoči. Inšpiroval svojich študentov, členov Ústavu reči a literatúry slovenskej, aby podľa vzoru bratislavských študentov vydali v roku 1840 almanach Jitřenka, čili výbornější práce učenců Česko-slovenských a. v. levočských. V almanachu sú príspevky osemnástich autorov, vtedy študentov lýcea – Bohuslava Nosáka (1818 – 1877), Sama Bohdana Hroboňa (1820 – 1894), Jána Maróthyho (1814 – 1864), ale aj neskoršieho neúprosného oponenta Ľudovíta Štúra Andreja Lanštiaka (1820 – 1908). Encyklopédia slovenských spisovateľov o almanachu píše, že „… charakteristickou črtou všetkých básnických príspevkov je bolesť i nádej, mesianistická vízia i slovanské vlastenectvo, mohutnosť Tatier ako symbolický obraz slovenskej a slovanskej jednoty i patetické oduševnenie za slovenskú pospolitosť a veľkú Sláviu.“

Po vzbure bratislavských študentov na protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra na prelome rokov 1843 a 1844 trinásti z nich prišli dokončiť svoje štúdiá do Levoče, a tak sa mesto stalo druhým centrom slovenského národného hnutia. Jeden zo študentov, Mikuláš Dohnány (1824 – 1852), tri mesiace po príchode do Levoče, 24. júna 1844, recituje báseň Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia, ktorú venoval svojim revoltujúcim kolegom v Bratislave i novým spolužiakom a priateľom, s ktorými v Levoči pôsobil v Jednote mládeže slovenskej. Táto báseň nebola jedinou spomienkou Mikuláša Dohnányho na odchod študentov z bratislavského lýcea. O rok neskôr píše hru Odchod z Bratislavy, z ktorej rukopisu sa zachovalo len nedokončené prvé dejstvo. Hra má skôr dokumentárnu hodnotu ako umeleckú a približuje rozpory medzi študentmi, ktorí boli za odchod z lýcea a tými, ktorí navrhovali aj napriek odvolaniu Ľudovíta Štúra zostať na škole. Hru Odchod z Bratislavy inscenovali levočskí študenti 5. marca 1846. Po rokoch na uvedenie hry spomínal študent levočského lýcea Pavol Dobšinský (1828 – 1885): „Mikuláš Dohnány predstavil, tuším v troch dejoch, znamenité výstupy a výjavy bratov našich bratislavských rozlučujúcich sa so zapadlým Ústavom a jeho odstráneným vodcom Ľudovítom Štúrom, ako ich sám videl a zažil. Dojímavá to bola zábavka, bárs predstavenie nesnadné: prológ zarečnil sám básnik. Osobu Ľudovíta Štúra predstavoval Rimavský.“

Mikuláš Dohnány ako študent hral v Levoči v niekoľkých divadelných hrách, preložil Molièrovu frašku Nanútený sobáš a pokúsil sa vyložiť svoje teoretické názory v stati Slovo o dramate slovenskom. Zapájal sa do činnosti Jednoty mládeže slovenskej, zbieral ľudové rozprávky, piesne, obyčaje, prednášal svoje básne a prispieval do rukopisného časopisu Živuot, ktorý vydával Mikuláš Štefan Ferienčík (1825 – 1881). Zároveň posielal príspevky do Orla tatránskeho i do tretieho zväzku alamanachu Nitra. V roku 1846 skončil lýceum s výborným prospechom.

S Levočou sú spojené aj mladé roky Jána Francisciho-Rimavského (1822 – 1905). Študoval tu na evanjelickom lýceu v rokoch 1834 – 1839 a práve v zlomovom období v roku 1844 sa stáva námestníkom profesora Michala Hlaváčka na katedre reči a literatúry v Levoči. Básňou Svojim vrstovníkom na pamiatku, ktorá je prvou samostatnou tlačou v štúrovskej slovenčine, reagoval na odchod mladých študentov z bratislavského lýcea do Levoče. Jozef Miloslav Hurban si veľmi dobre uvedomoval význam tohto počinu, preto v recenzii zdôraznil: „Z dvoch hľadísk oznamujeme tohto jarného slávika, pozdravujúceho ligotavú žiaru slovenského dňa, a to najprv preto, že táto báseň je prvá vytlačená práca v našej čistej slovenčine, potom preto, lebo je pamätníkom skutočného zápalu mládeže pre národné dôležitosti.“

Na Vianoce 1844 miestny cirkevný konvent zbavil Jána Francisciho funkcie námestníka profesora Hlaváčka. To ho však neodradilo od práce so svojimi mladšími druhmi a založil vo februári tajný spolok, Jednotu mládeže slovenskej. Jej členovia z Francisciho iniciatívy na stretnutiach čítali svoje literárne práce, diskutovali o nich, zbierali ľudové povesti a piesne. O činnosti člena Jednoty, Janka Čajaka st., (1830 – 1867), napísal jeho literárny druh, neskorší zberateľ slovenských rozprávok, Pavol Dobšinský: „Náš Janko Čajak bol po všetky tri roky (1845 – 1848) verne oddaným, horlivým a pracovitým údom tejtože jednoty. Vynikal medzi pilnými navštevovateľmi prednášok o reči a literatúre československej i slovanskej a o dejeprave človečenstva; medzi donášateľmi a posudzovateľmi prosaických i básnických prác v kole i v časopísmach mládežou písaných a vydávaných pod názvami Živuot, Holubica, Sokol; medzi rečníkmi rečníckych a to jak slovenských tak i maďarských a nemeckých zasadnutí.“

Ján Francisici sa v Levoči venoval i divadlu a v školskom roku 1845/46 zohrali mladí študenti pod jeho vedením 22 predstavení a jeho divadelnú družinu pomenovali Francisciho theater a hudbu, ktorá predstavenia sprevádzala, Francisciho banda.

Okrem spomínaných národovcov v Levoči študovali aj Ján Botto (1829 – 1881), Ján Chalupka (1791 – 1871), Ján Kalinčiak (1822 – 1871), Janko Kráľ (1822 – 1876), Ľudovít Kubáni (1830 – 1869) a neskôr aj Ladislav Nádaši-Jégé (1866 – 1940). V školskom roku 1867/68 bol riaditeľom katolíckeho gymnázia v Levoči Martin Čulen (1823 – 1894), ktorý sa stal v roku 1869 riaditeľom slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Budova vtedajšieho lýcea je na Námestí Majstra Pavla z Levoče v tzv. Hainovom dome a dnes v nej sídli Spišské múzeum v Levoči.

Spisovatelia, ktorí sa narodili v Levoči

V Levoči sa narodil rozhlasový redaktor a výskumný pracovník Rudolf Lesňák (1928 – 2006). V Čs. rozhlase pracoval takmer dvadsať rokov, v čase normalizácie musel z neho nútene odísť. Po roku 1989 obnovil v rozhlase náboženské vysielanie a stal sa vedúcim redakcie. Napísal teoretické práce Zábavnopoučné rozhlasové kompozície, Umenie živého slova a Umelecký prednes. V roku 1998 vydal knihu Listy z podzemia o kresťanskej samizdatovej publicistike.

Miesto narodenia Levoča uvádzajú encyklopédie pri menách súčasných spisovateľov Etela Farkašová (1943), Ireney Baláž (1944), Ľuba Hajková (1946) a Valér Mikula (1949). Tu treba povedať, že títo spisovatelia sa rodenými Levočanmi stali preto, lebo ich rodičia bývali v blízkom okolí a tu bola pôrodnica, kde uzreli svetlo sveta.

Levoči sa narodil spisovateľ Ján Milčák (1935), ktorého som v úvode spomenul ako autora rozhlasovej hry Pavol rezbár. V meste dlhé roky pôsobil ako lekár. Okrem spomínanej rozhlasovej hry napísal aj ďalšie – Mačka, Celestínka, ryba a pán Baltazár, Rodinná fotografia, Vrana Florenťanka, ktoré získali ocenenia na domácej pôde a vysielali sa aj v zahraničí. Napísal aj niekoľko divadelných hier a známy je najmä ako spisovateľ pre deti (Rozprávkový vláčik, Vodník Kalambus a čertík Bubulo, Jakub s veľkými ušami, Rozprávka o oslíkovi, Jonatán malý ako omrvinka, Starec, ktorý lietal, Levočské povesti) a krátkych próz pre dospelých (Rosa Canina, Pocit úľavy). Za rozprávkovú knihu Chlapec Lampášik bol v roku 1998 zapísaný na čestnú listinu IBBY. 

V súčasnosti je Levoča známa najmä vydavateľstvom Modrý Peter, ktoré je spojené s Petrom Milčákom (1966), synom spisovateľa Jána Milčáka. Aj keď sa v meste nenarodil (narodil sa v Krompachoch), absolvoval tu stredoškolské štúdiá a určitý čas učil na miestnej Strednej pedagogickej škole. Vydavateľstvo založil v roku 1991 a zameral sa predovšetkým na vydávanie slovenskej poézie nielen v slovenčine, ale aj v anglických, nemeckých a francúzskych prekladoch. Knižne debutoval roku 1989 zbierkou poézie Záprah pred zimou. Napísal zbierky poézie Prípravná čiara 57 a Brum. Prekladá poéziu z angličtiny a poľštiny. Jeho brat Marián (1960) sa narodil v Revúcej, tiež študoval na gymnáziu v Levoči a krátky čas tu aj učil. Publikoval zbierky Priestupný rok, Pevné hviezdy, Skrytá pieseň a Ženy obedujúce s mŕtvym.

Vo vydavateľstve Modrý Peter vydali aj dve knihy profesora slovenčiny a ruštiny na Strednej zdravotníckej škole v Levoči Pavla Suržina (1939 – 1992). Krátko pred básnikovou smrťou v roku 1992 vyšla jeho posledná kniha poézie Pamäti z kameňolomu a potom aj výber z jeho celoživotného diela Spln duše. Pavol Suržin sa narodil v neďalekých Smižanoch, debutoval v roku 1966 zbierkou poézie Už stúpa prach, neskôr vydal knihy veršov Spi, krásna Verona, V ťahu hrobov, Šašo v prstoch láskyPokiaľ ma má život. Vo svojej básnickej tvorbe sa neraz inšpiroval historickými pamiatkami Levoče i tvorbou Majstra Pavla.

Knižnica pre nevidiacich

Levočským unikátom je tlačiareň, ktorá pre zrakovo postihnutých tlačí knihy v Braillovom písme. O jej vznik sa zaslúžil  Jozef Vrabel (1911 – 1964). V roku 1946 založil tlačiareň pre nevidiacich Slovenská slepecká tlač, ktorá sa o dva roky neskôr premenovala na Slepeckú tlačiareň na Slovensku. Na činnosť tlačiarne od roku 1971 nadväzuje Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu, ktorá bola pomenovaná po nadšenom nevidiacom rozširovateľovi slovenskej literatúry v 19. storočí.

Ilustračné snímky Levoče: www.pixabay.com a www.flickr.com

(Celkovo 187 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter