Náš občasný prispievateľ Ľubo Olach, novinár, spisovateľ, básnik, pripomenul na Facebooku svoj dávny rozhovor s Vašom Patejdlom. S jeho súhlasom rozhovor ponúkame čitateľom Slova. Vyšiel v roku 1987 v týždenníku Sloboda, ktorý vydávala Strana slobody.
Redakcia
Vašo Patejdl. Pod týmto menom sa každému, kto sa len trochu zaujíma o populárnu hudbu, v mysli predstaví skladateľ, inštrumentalista a spevák. Pravda, predtým figuruje predovšetkým ako zakladateľ a dlhoročný člen našej najpopulárnejšej skupiny – Elán. Jeho hudobná kariéra sa vyznačuje nečakanými zvratmi, ktoré však zatiaľ vždy skončili mimoriadne úspešne. Pre mnohých jeho fanúšikov je iste prekvapením, že Vašo je absolventom Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde študoval kompozíciu u národného umelca Alexandra Moyzesa. V súčasnosti nakrúca so svojou novozaloženou skupinou tretiu dlhohrajúcu platňu „Lov na city“.
O tom ako začínal a ako sa vyvíjal jeho hudobný život, nám však prezradil viac už on sám.
„Otec bol aktívnym hudobníkom. Dlhé roky hrával v rozličných kapelách a ešte i dnes komponuje. Ako v každej podobnej rodine, hudba u nás doma znela od rána do večera. Akosi samozrejme som začal chodiť do hudobnej školy na klavír. Otec ma do ničoho nenútil. Bol však rád, že mám vzťah k hudbe. Keď som mu ale povedal, že po ukončení ZDŠ chcem ísť študovať na Konzervatórium, nebol veľmi nadšený. Dobre poznal úskalia hudobníka. A tak som sa na jeho nepriamu radu, prihlásil na gymnázium, pričom som aj naďalej chodil do Ľudovej školy umenia. Nakoniec však láska k hudbe zvíťazila a ja som sa po maturite prihlásil na VŠMU. Na moje veľké prekvapenie ma prijali.“
Nestáva sa často, aby na VŠMU – a k tomu ešte na kompozíciu – zobrali študenta, ktorý neabsolvoval Konzervatórium. Č o rozhodlo o vašom prijatí?
„Jedna časť pohovorov pozostávala zo zahratia vlastných skladieb. Keď som si sadol za klavír, najradšej by som odišiel preč. Veď porota pozostávala z najväčších veličín našej hudby. Spoza stola prísnymi pohľadmi na mňa pozerali národní umelci: Ján Cikker, Dezider Kardoš a Alexander Moyzes. Nakoniec všetko dobre dopadlo a ja som sa dostal do triedy profesora A. Moyzesa.“
Vráťme sa do čias, kedy ste zakladali Elán. Pomysleli ste si, vtedy, že raz budete slávnym a ľudia vás budú obdivovať i závidieť vám?
„Bol to chlapčenský sen. Veď ktorý z chlapcov by nechcel byť slávnym, vystupovať v televízii a dávať pekným dievčatám autogramy? Pri zakladaní Elánu sme sa dohodli, škoda, nemuseli sme byť takí skromní, že budúcich poslucháčov presvedčíme o našich kvalitách svojou hrou. Dnes môžem povedať, že po dlhých rokoch naozajstnej driny sa nám to skutočne podarilo. Naša snaha bola korunová získaním Zlatého slávika a to najmä obrovským záujmom poslucháčov o naše pesničky i hru. Dosiahli sme čo sme chceli, splnili sa naše najtajnejšie túžby.“
Byť populárnym je síce pekná vec, ale skrýva sa za ňou aj druhá strana mince.
„Iste, je príjemné, keď človeka zdravia, poznajú ho a majú ho radi. Stráca sa však pocit súkromia a i keď nechcete, ste vystavený zvedavým očiam verejnosti, ktoré občas vidia také veci… Ja sa snažím žiť normálnym rodinným životom. Chodím nakupovať, starám sa o rodinu, organizujem výlety, hrám sa so svojimi dvomi chlapcami. No nie vždy práve kvôli popularite môžem žiť, ako chcem a to mi prirodzene vadí. Pravda, najviac tým trpí manželka a deti. Život v populárnej hudbe je však už raz taký. Až teraz teda viem, prečo otec nebol nadšený mojou prípadnou hudobnou kariérou. Ono to je totiž tak, že okrem nesporných hudobných kvalít, potrebujete na prerazenie aj kus šťastia, a to nemusí vždy prísť.“
Pred dvomi rokmi, už ako osamelý bežec, ste získali striebornú Bratislavskú lýru. Vtedy ste tvrdili, že príčinou vášho odchodu z Elánu bolo veľa koncertov, ktoré ste mesiac čo mesiac museli absolvovať. V súčasnosti, po založení vašej skupiny, je situácia rovnaká, alebo nie?
„Od môjho zámeru venovať sa viac komponovaniu ako koncertovaniu som neustúpil. S kapelou sme verejne začali vystupovať vlani v júli. Do konca januára tohto roku sme odohrali približne 30 koncertov, čo je priemerne 5 za mesiac. Takýto stav mi vyhovuje, pretože nikdy som nechcel odísť z pódia, kde sa ako hudobník cítim najlepšie.“
Po nečakanom úspechu na 19. ročníku Bratislavskej lýry ste sa na dosť dlhý čas odmlčali. Ako ste prežívali obdobie hľadania? Verili ste si?
„Po odchode z Elánu som vedel, čo nechcem robiť, no nevedel som, čo chcem robiť. Mrzelo ma, že v koncertnom kolotoči som v podstate nemal čas písať pesničky i niektoré ďalšie veci, ktoré ma zaujímali. Mám takú povahu, že niečo stále musím vymýšľať, tvoriť. A tak som sa ocitol vo svojom živle. Začínal som síce od nuly, ale o to s väčším zaujatím som sa pustil do nového komponovania. V pravej chvíli prišli za mnou pracovníci Opusu a ponúkli mi nahrať samostatnú dlhohrajúcu platňu. Motiváciu so teda mal, nuž som sa s plnou vervou pustil do práce. O niečo neskôr prišla ponuka z Koliby, či by som nezložil hudbu k filmu „Fontána pre Zuzanu“. Prijal som i toto angažmán. Čas súril a už mi nič iné nezostávalo ako vymýšľať nové pesničky a zachytiť ich na notový papier. Z týchto jednoduchých príčin som sa na verejnosti veľmi neukazoval. Robota ma jednoducho nepustila. Počas nahrávania platne „Chlapčenský úsmev“ sa mi stalo, že som potreboval nahrať v štúdiu napríklad basu či iný nástroj. Obrátil som sa na chlapcov z Elánu, ale nie vždy mi mohli pomôcť. Postupne som sa teda začal zoznamovať s novým okruhom hudobníkov. Predovšetkým s mladými hráčmi, ktorí síce nikde nehrali, ale na druhej strane nemali ani prehnané finančné nároky. Po čase sme sa zblížili a začali sme rozmýšľať, ako budeme a či budeme spolu hrať. V tom čase vyšiel „Chlapčenský úsmev“ a mal celkom zaujímavý úspech. Prišlo mi tak trochu ľúto, že tie pesničky nebudú hrávať na koncertoch. Slovo dalo slovo a kapela bola na svete. Musím však povedať, že bez podpory chlapcov z Elánu by sme asi dodnes nevystupovali. Dohodli sme sa totiž, že keď budú mať voľno, požičajú mi svoju aparatúru.“
Môžete na záver nášho rozhovoru prezradiť vaše životné krédo?
„Na tohtoročnú Lýru mi vybrali pesničku, ktorá sa volá „Umenie žiť“. Myslím si, že práve to je to najväčšie umenie. A podľa mňa, dobre žiť sa dá len vtedy, keď v práci, a ani v láske, nepodvádzame seba, ani druhých. To je moje krédo. Podľa neho sa snažím žiť!“
Rozhovor vyšiel pod názvom „Umenie žiť. S Vašom Patejdlom o jeho začiatkoch i súčasnosti“ v týždenníku Sloboda č. 8/19. 2. 1987
