Marek Debnár /*1979/, slovenský filozof, semiotik, estetik a literárny vedec, sa v knihe Rozhľadňa rozhodol v kratších a dlhších textoch ozrejmiť čitateľom nielen to, prečo sa oplatí čítať knihy, ale aj recenzentským spôsobom „rehabilitovať“ knihu ako artefakt, bez ktorého by sa v procese rozhľadenosti a vzdelania nezaobišli. Knihy nám pomáhajú lepšie vidieť súvislosti tohto sveta, rozvíjať poznanie a poskytujú nám aj príležitosť orientovať sa v kultúrnom a tvorivom priestore. Svoje literárne zážitky autor rozdelil do viacerých častí.
Marek Debnár: Rozhľadňa –
Sprievodca literárnymi zážitkami
Bratislava, Fraktál, Edícia Sophia,
2025, 198 str.
V časti Doma nám v recenziách priblížil slovenskú literatúru. Hneď v prvej recenzii sa stretneme s antológiou Martina Králika a Petra Uličného „Farby strachu“. Veď sa aj hovorí: „Zimomriavky mali a aj majú v literárnej tvorbe svoje miesto.“ Žánrovo sú zastúpené recenzie románov /Silvester Lavrík, Patrik Pašš, Lucia Piusi, Juraj Červenák a ďalší/. Nájdeme tu aj recenzie na básnické zbierky /Agda B. Paina, Jána Ondruša či Štefana Strážaya/.
Okrem knižiek z našej domácej literatúry autor čiastočne približuje v recenziách aj literatúru strednej a juhovýchodnej Európy. Zaujímavá je recenzia románu Milorada Pavića Druhé telo. Je to postmoderný román zložený z viacerých fragmentov. Román v románe, príbeh v príbehu. Sám M. Pavić píše, že jeho knihy sú ako švédske stoly. Môžeme si z nich vziať, čo chceme a kedy chceme. Len máloktorej knihe sa podarí uchovať tajomstvo a zároveň vysloviť pravdu. Čitateľ si aj vďaka recenziám môže urobiť úsudok, o jednotlivých knihách /J. Slowacki, S. Márai, Cz. Milosz, A. Lange, J. Roth,, M. Scziyzigiel a iní/. Veď literárne mapy sa od geografických máp líšia. Nepovedia, kadiaľ ísť, kde hľadať pevný bod a kde mystické miesta.
Ďalšia kapitola v knihe Rozhľadňa je zastúpená recenziami zo stredoeurópskej literatúry. Zaujme recenzia na román macedónskeho spisovateľa Goceho Smilevského Rozhovor so Spinozom a Freudova sestra. V Smilevského románe sa čas zastavuje pri vstupe Adolfíny Freudovej /sestry slávneho psychoanalytika/ do plynovej komory. Adolfína rozpráva svoj príbeh. Začína sa jej deportáciou do koncentračného tábora v Terezíne. Podobnou tematikou sa zaoberá aj recenzia na knižku Tadeusza Borowského Nech sa páči do plynu.
Aj recenzie na diela zo západnej a severnej Európy sú zaujímavé. Osobne ma zaujali analytické postrehy na poviedkovú tvorbu mojej obľúbenej nemeckej spisovateľky Judith Hermannovej. Mnohé jej knihy v prekladoch vyšli aj u nás /Letný dom, Nič len prízraky a ďalšie/. Autorka píše o protagonistoch hľadajúcich východiská z rozličných životných situácií, o spoločenskej bezmocnosti či neistotách zasahujúcich do súčasných ľudských životov.
Autor nám približuje romány Umberta Eca, M. Houellebecqa, píše o biografickom románe Pytliakove ženy /o životoch Sylvie Plathovej Assie Wevillovej, Teda Hughesa/ a o Barnesovom románe Pocit konca a o mnohých iných dielach, ktoré prečítal. V ostatnom oddiele knihy Presahy sa M. Debnár venuje filozofickým postrehom a myšlienkam filozofov /Sartre, Petříček, Montesquieu a iní.
Súčasťou knihy je i doslov filozofa Miroslava Marcelliho. Dnes, keď je produkcia literárnych diel naozaj rozsiahla, je potrebná a dôležitá informovanosť o nich. Nie každý čitateľ sa hneď zorientuje, v čom je hodnota a sila napísaného. Exkurz do problematiky čítania jednotlivých literárnych žánrov nám Rozhľadňa Marka Debnára pomáha prostredníctvom recenzií aspoň približne nájsť kontakt s literatúrou našich a zahraničných autorov. Najmä ak to autor napísal takým umelecky príťažlivým a erudovaným spôsobom.
(Vyšlo v Literárnom týždenníku 17 – 18/2026)
