Porovnanie dvoch vzdialených kultúr
Pre filozofa a kulturológa je vždy veľkou výzvou skúmať a porovnávať národné kultúry, hľadať podobnosti, odlišnosti, historické analógie či podobné dejinné osobnosti. V podobnom duchu vznikli za posledné tri roky kultúrne výmeny cez Maticu slovenskú porovnávajúce slovensko-slovinskú, srbsko-slovenskú či kubánsko-slovenskú problematiku. Novou výzvou bola pozvánka na literárny večer „Neutíchajúci hlas Veľkej stepi“ venovaný 180. výročiu narodenia významného kazašského básnika, filozofa a mysliteľa Abaja Kunanbajulyho so zadaním: Ako sú vnímané historické a súčasné vzťahy medzi našimi kultúrami a aké paralely môžeme nájsť medzi slovenskou a kazašskou literárnou či filozofickou tradíciou? Dielo Kunanbajulyho bolo preložené do slovenčiny v roku 2020 a je k dispozícii zdarma online.[1] Tento text je zároveň výstupom z bádania Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej a Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej.
Abaj Kunanbajuly je v kazašskej kultúre osobnosťou, ktorej veľkosť a význam možno prirovnať k Tolstému či Dostojevskému, v slovenskom prostredí možno k Štúrovi, Hviezdoslavovi či Kollárovi, ale možno aj slovenskému utopistovi Maliarikovi. Zacitujem moderátora podujatia Sultana Qamalidena: „Všetci myslitelia napriek rôznych historickým okolnostiam riešili tú istú otázku: Ako si zachovať vlastnú kultúru a ostať otvorený svetu. Ak sa pozrieme na kultúrny kontext Európy 19. storočia, vidíme obrovské zmeny. Je to doba Dostojevského, Tolstého, Victora Huga, Goetheho, literatúra sa mení, objavujú sa nové myšlienky – humanizmus, osobná sloboda, kritika moci, úvahy o dobre a zle. Prekvapivo, Abaj – ktorý býval v ázijskej a nie veľmi rozvinutej krajine – bol súčasťou tejto revolúcie. Hoci žil v kazašskej stepi, jeho myšlienky mali mnoho spoločného s európskymi filozofmi. Abaj čítal a prekladal Goetheho, Byrona, Puškina, Lermontova a tieto diela adaptoval na realitu kazašskej spoločnosti. Puškina prispôsobil napr. tak aby bol bližší miestnym tradíciám. Abaj bol mostom medzi európskom literatúrou a východným spôsobom myslenia.“
Veľmi dôležité je to, že Abaj poznal svetových klasikov a prekladal ich, čím priblíži kultúru Kazachstanu k svetu, naopak, svojím dielom zase svet ku Kazachstanu. Prekladateľka Abajovho diela do slovenčiny Katarína Strelková zdôraznila, že pri prekladaní sa musela oboznámiť aj so širšími kontextmi kazašskej kultúry, koránom, formami modlitieb či poznaním konkrétnych kazašských termínov, ktoré doplnila do poznámok pod čiarou, aby dielo získalo originálny nádych a atmosféru kazašského kultúrneho prostredia.
Nad myšlienkami Abaja Kunanbajulyho
Dielo Abaja tvoria eseje o živote, spravodlivosti, bohu, zmysle našej existencie. Začítajme sa na úvod do jeho slov; na podujatí zaznelo Slovo sedemnáste: „Vôľa, Rozum a Srdce raz požiadali Múdrosť, aby rozhodla ich spor o tom, kto z nich je dôležitejší. … Mojou úlohou je vás troch pomeriť. Bolo by dobré, keby sa v tomto spore stalo veliteľom a vodcom Srdce. Rozum! Ty máš veľa ciest. Srdce nemôže nasledovať každú z nich. No raduje sa nielen z tvojich dobrých úmyslov, ale s radosťou ťa na cestách sprevádza. Nebude ťa však nasledovať, ak budeš zamýšľať niečo zlé, vtedy sa dokonca môže znechutene od teba odvrátiť. Vôľa! Ty máš veľa sily a odvahy, ale ani teba Srdce nenechá na pokoji. Nebude ti brániť konať dobro, no nedovolí, aby sa tvoje ruky dopustili niečoho zlého. Mali by ste sa všetci traja spojiť a poslúchať Srdce. Ak budete spolunažívať v jednom človeku, tak aj blato z jeho čižiem vylieči nevidiace oči. Ak sa však nebudete vedieť dohodnúť, nech rozhoduje Srdce. Zachovajte si ľudskosť. Všemohúci vás podľa toho bude súdiť. Takto to stojí v Písme,“ riekla Múdrosť.“
Úvod Abajovej knihy pripomína knihu Kazateľ: „Žil som dobre alebo zle, všelijako bolo: bil som sa, aj hašteril, škriepil som sa, sporil, súdil som sa, aj sužoval, až kým nenastúpila staroba, a ja som bol vyčerpaný a presýtený všetkým, i pochopil som bezvýznamnosť a márnosť svojich skutkov, pochopil som ničotnosť svojho bytia. Čo mám robiť teraz, ako prežiť zvyšok života? Trápi ma, že nenachádzam odpoveď na svoju otázku.“ Inde píše: „Čo je komu súdené, to ho neminie. Človeku je súdený aj pocit presýtenosti. Sám ju nevymyslel, bola stvorená spolu s ním. Kto sa raz niečím presýtil, už mu to tak zostane. Aj keď vynaloží všetko úsilie, aby sa presýtenosti zbavil, nejde to. … Múdry človek, ktorý sa usiluje o dokonalosť, ktorý pozná cenu vecí, chápe ničotnosť a márnosť pozemského života, tiež pociťuje presýtenie. Chápe, že pozemské radosti sú pominuteľné, dočasné, a život ho omrzí. A tak som si pomyslel, že blahoslavený je ten, kto je hlúpy a ľahkomyseľný.“
Abaja Kunanbajulyho možno tiež charakterizovať ako asketického utopistu, reformátora, nakoľko podobne ako iní utopisti, aj on vytváral určitú predstavu vytvorenia spravodlivejšej koncepcie štátu. Prezident Kazachstanu Kasym-Žomart Tokajev, ktorý si Abaja vysoko cení a sám deklaruje, že sa ním inšpiruje, v úvode slovenského vydania píše: „Abaj prišiel s myšlienkou vytvorenia spravodlivej spoločnosti. Jeho názory majú pre spoločnosť a blahobyt Kazachstanu v 21. storočí zásadný význam. … Hodnotil človeka na základe jeho zásluh, a nie podľa jeho postavenia. Veľký básnik ukázal správny smer kazachstanskej mládeži. … Je dôležité klásť nad všetko ostatné mier a jednotu, čo je kľúčom k našej stabilite a rozvoju. Mali by sme premýšľať o záujmoch štátu pri udržiavaní vzájomných vzťahov, a ceniť si vykonanú prácu. … Spravodlivosť bude pevne zakorenená iba vtedy, ak bude právny štát, transparentnosť vlády a zodpovednosť voči ľuďom na vysokej úrovni a zástupcovia občianskej spoločnosti sa aktívne budú zapájať do štátnych záležitostí. Moja koncepcia nazvaná „Štát, ktorý načúva hlasu ľudí“ je založená na rozvoji myšlienky spravodlivej spoločnosti. Konštruktívny dialóg medzi štátom a spoločnosťou posilňuje dôveru v štát. Členovia vlády vrátane ministrov a vládcov by mali pri rozhodovaní o záležitostiach týkajúcich sa štátu a spoločnosti brať ohľad na návrhy a želania občanov.“
Podľa Abaja boh stvoril bohatstvo a chudobu, ale nestvoril človeka bohatého a chudobného. Dodáva, že povinnosťou veriaceho je konať dobro, pričom správna vec vydrží skúšku rozumu. Spravodliví majú pripravené po smrti miesto v raji, hriešnici pekelné muky. Podľa Abaja je spravodlivosť matkou všetkých dobrých skutkov. Bez spravodlivosti niet ani viery, ani ľudskosti. Tí, čo hľadajú prvotnú príčinu všetkých vecí a javov, spravodlivosť a dobro v záujme ľudstva, nachádzajú radosť a potešenie v práci. Ak Marx vnímal prácu ako sociálnu potrebu a prostriedok k rozširovaniu, obohacovaniu a uľahčovaniu životných procesov robotníkov, Abaj vníma prácu ako zmysel samotnej existencie človeka. Podobnú ideu nachádzame v Utópii Thomasa Mora, kde je práca v zmysluplnom povolaní atribútom zmyslu života. Spôsob existencie, pri ktorom je práca podstatou existencie, je na druhej strane blízky aj v Kalvínom inšpirovanom Maxovi Weberovi (Protestantská etika a duch kapitalizmu), avšak Abaj a Štúr – na rozdiel od Maxa Webera, ktorý z Kalvínovej fatalistickej tézy o predestinácii hľadá praktické východisko v obchodovaní a zhromažďovaní hodnôt materiálnych (ekonomického bohatstva) a asketickom šetrení pre sebadôveru – hovoria o práci nad rámec ekonomicko-trhových vzťahov. Pre Štúra, ktorý bol tiež evanjelik, no počas svojho života nikdy nedosiahol materiálne bohatstvo, je prioritná tvorba duchovná. Pre Abaja ide zase o akúsi kombináciu vnútorného naplnenia, ale aj zbohatnutia (resp. vyhnutie sa biede a chudobe), keď píše: „Kto nezbohatne, ak bude snaživo pracovať, neúnavne sa usilovať niečo dosiahnuť, ak bude rozumne konať?“ Kunanbajuly na jednej strane oceňuje schopnosť vedieť pracovať a zbohatnúť, čo je v prípade kočovných národov žijúcich v stepiach pochopiteľné, a to aj z hľadiska pragmatického boja s biedou a chudobou. Zároveň však Kunanbajuly konštatuje hneď v úvode, že márne je vlastniť dobytok, ak mu ho môžu ukradnúť. Zamýšľa sa tiež nad ťarchou a zodpovednosťou nad majetkom a aj zmyslom jeho nadobúdania, keď napokon konštatuje, že majetok treba využiť – podobne ako hovorí Štúr – na získanie vzdelania a poznania: „Čo znamená mať dediča? Bojíte sa, že po vás zostane majetok bez gazdu? Smútite za vecami, ktoré po vás zostanú? Alebo je vám ľúto nechať ich ľuďom? Čo za poklady ste si nahonobili, aby vám bolo za nimi ľúto? … Povedzme, že ste si vybrali túto cestu a nahonobili ste si majetok. Tak ho využite na získanie vzdelania a poznania. Keď nie pre seba, tak pre syna.“
S tým súvisí aj Abajov boj proti lenivosti a nečinnosti, ktorý nachádzame v Štúrovom hesle „Menej troviť, veľa tvoriť“, ktoré zaznamenal Jozef Miloslav Hurban. Abaj píše: „Jednou z príčin, prečo ľudí priťahuje zlo, je záhaľka. Keby človek obrábal zem, obchodoval, vari by mal kedy viesť prázdny život? … Nie prázdna zábava, lež užitočná a zmysluplná práca uzdraví dušu.“ Aj to dokazuje, že niektoré idey sú skutočne univerzálne, no každý národ sa k nim dostáva vlastnou originálnou cestou.
Ak hľadáme ďalšie analógie, tak aj Abaj bojoval za moderný civilizovaný štát, keď podobne ako slovenskí myslitelia Ján Kollár, Pavol Jozef Šafárik či Ľudovít Štúr presadzovali vzdelanosť ako základný predpoklad kultúrnej vyspelosti a emancipácie národa.
V Abajovom diele nachádzame tiež kritiku pletiek a ohovárania, nesvornosti, ktoré degradujú národ. Toto a iné zlozvyky, ktoré spôsobujú nejednotnosť národa, presne kritizovali aj slovenské osobnosti od štúrovcov až po Mináča či Novomeského. A napokon aj samotný Štúr písal: „…kto robí nesvornosť? Nesvornosť tvorí ten, kto iných samovoľne podkopáva…“[2]Národní dejatelia 19. storočia sa rozdelený národ snažili spojiť prostredníctvom jazyka (katolíkov aj evanjelikov), a napokon aj prostredníctvom založenia Matice slovenskej, ktorá sa o to usiluje prakticky dodnes svojím nadpolitickým a nadkonfesionálnym rozmerom.
Zmyslom bytia na Zemi je podľa Abaja hľadanie spravodlivosti a dobra v záujme ľudstva, čo je predpokladom nielen utopického bytia na Zemi, ale aj prípravy na posmrtný život. Vedomosti majú podľa Abaja slúžiť spravodlivosti a spĺňať požiadavky božieho zákona. Protikladom je ohováranie, pletky, nevraživosť, lenivosť, nevedomosť. Liekom na tieto ľudské neduhy sú podľa Abaja láska k človeku, túžba po šťastí, pevnosť ducha, spravodlivosť a hlboké všestranné vedomosti. V Abajovom odkaze nachádzame aj určitý rozmer ekumenizmu, univerzalizmu a prepojenia realizovania spravodlivosti s božou vôľou: „Dôkazom existencie jediného a všemohúceho Boha je to, že po mnohé tisícročia rôznymi jazykmi ľudia hovoria o jeho existencii a nech je náboženstiev koľkokoľvek, všetky hlásajú, že boh je láska a spravodlivosť. … Počiatkom ľudskosti je láska a spravodlivosť. Sú prítomné vo všetkom a o všetkom rozhodujú. Je to vrchol diela Všemohúceho.“ Spravodlivosť ako základ pre všetky utopické teórie teda je plne prítomná aj v diele Abaja. U Abaja nachádzame princíp usilovnosti, ktorý je prítomný aj v protestantskej etike. Abaj píše, že svornosť, v zmysle vlastniť spoločne dobytok, majetok či spoločne vychutnávať jedlo, nemôže byť založená nielen na spoločnom majetku, ale musí prebývať v mysliach. Zároveňje pre šťastie človeka predpokladom usilovnosť a pracovitosť.
Ak sme teda hovorili o Abajových utopických víziách, tak je to predovšetkým otázka kolektívnej zodpovednosti a spoločenskej solidarity ako nadčasová alternatíva aj voči súčasnému povrchnému individualizmu.
Ďalšou inšpiráciou je skúmanie iných národov, špeciálne poznanie iných jazykov. Ak totiž poznáme jazyky iných národov, môžeme preniknutia aj hlbšie do ich myslenia. Aj slovenskí štúrovci, Kollár či Šafárik poznávali ostatné národy. Špeciálne Šafárik vďaka poznaniu jazykov iných slovanských národov pochopil odlišnosti a spojitosti jednotlivých slovanských národov, ale tiež pôvod slov a ich význam v iných jazykoch. Znalosť nemčiny a štúdium na nemeckých univerzitách zase umožnila štúrovcom implikovať Heglovu sociálnu filozofiu (štát ako predpoklad pre politickú emancipáciu národa) do slovenských štátotvorných procesov v 19. storočí. Iným príkladom je poznanie francúzskej kultúry u spisovateľa Ivana Horvátha, čím sa tento spisovateľ stal prvým esejistom, ktorý opísal mentalitu Francúzov. Teda myšlienka hlbšieho poznania jazykov iných národov a možnosť preniknutia k podstate ich myslenia, o ktorej písal Abaj, je prítomná a realizovaná aj v slovenskom prostredí.
Na druhej strane je to Abajove kazašské vlastenectvo, láska k vlastnému národu, krajine, rovnako ako kritické vnímanie jeho chýb a nedostatkov s cieľom ich odstrániť. Abaja Kunanbajulyho možno považovať nielen za zakladateľa kazašskej písomnej literatúry, filozofa, básnika, hudobníka, ale aj za utopistu, ktorého idey sú realizované v horizonte národnej utópie budúcnosti.
Analógiou so slovanským svetom je antropologicky vrytá utopická túžba po starom zlatom veku, ktorý výrazne pripomína občini, mir či veče, kde rozhodovali starí múdri ľudia. Čiže niečo ako gerontokracia (vláda starších) spojená so sofokraciou (vládou múdrosti). Starešinovia riadili spoločnosť a rozhodovali o spravodlivosti. Abaj píše: „V starodávnych časoch žili v spoločenstvách ľudia, ktorým sa hovorilo „el bas“, náčelník, a „top bas“, staršina. Oni riešili spory, riadili život spoločnosti. Jednoduchý ľud sa po biede venoval svojmu hospodárstvu.“ V týchto komunitách – píše Abaj – boli všetci bratia, pestovali spolupatričnosť a všetko mali spoločné. Analógiu nachádzame u Ľudovíta Štúra v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, kde opisuje občiny ako komunity, v ktorých vládla svornosť a solidarita. Podobné motívy môžeme nájsť vo francúzskej utopickej literatúre napr. u Morellyho.
Čo nás v jeho odkaze a napr. našich slovenských dejateľov a filozofov spája, je jeho humanizmus, ale aj vzťah k národnej identite. Údajne bol prirovnávaný k Hviezdoslavovi, ktorý patrí rovnako do panteónu osobností, ktoré presiahli rozmer a limity hraníc národnej kolektívnej identity. Treba však dodať, že Hviezdoslavov jazyk a jeho verše sú v porovnaní s Abajom podávané komplikovaným poetickým jazykom, Abaj svoje posolstvá adresuje jasne, pragmaticky, zrozumiteľne a ľudovo. Problematika modernizácie národa v kontexte Kunanbajulyho spojenia idey rozvíjania národného kultúrneho dedičstva s modernizáciou sa objavuje aj v slovenských podmienkach tak u Štúra, pri zakladateľoch Matice slovenskej, ako aj u davistov.
Porovnávať dve také vzdialené kultúry je mimoriadne náročné, no univerzálnosť ideí umožňuje nájsť prienik aj tu. Slovensko ako husto osídlená krajina a Kazachstan ako jedna z najväčších krajín, kde cestujete medzi krajskými mestami stovky kilometrov ponad stepi a púšte. Predsa len si však možno predstaviť určitú analógiu medzi kultúrou júrt, ľudí zžitých s prírodou so slovenskými pastiermi oviec obývajúcich slovenské hory a kopce. Existuje v slovenskom 19. storočí filozof, ktorý v niečom pripomína Abaja? Pri tejto príležitosti možno spomenúť mesianistického filozofa Samuela Bohdana Hroboňa, ktorý podobne ako Abaj v kazašských stepiach, filozofoval pod sielnickými vrchmi. Hroboň unavený racionalizmom Heglovej filozofie, utieka sa k mysticizmu, slovanstvu a bohu, pričom útechu nachádza v kresťanskej teológii, Schellingovej filozofii zjavenia, Cieszkowského historiozofii, Amerlingovom fysiokratisme a Hodžovom mesianizme. Abaj pripomína tiež slovenského utopistu Jána Maliarika, ktorý sa snažil zabrániť svetovej vojne, študoval indickú filozofiu a projektoval univerzálny štát. Možno nájsť aj analógie s osvietenými ideami Kollára a Šafárika, ktorí podmieňovali prosperitu národa jeho duchovnej vyspelosťou a projektovali humanistickú a mierovú budúcnosť Slovanstva a ľudstva. Podobnosti možno nájsť aj Jánom Amosom Komenským, ktorý rovnako volal po všeobecnom vzdelaní národa a kultúrnom napredovaní k vyššiemu duchovnému osvieteniu. Avšak pri hlbšom porovnávaní nachádzame pri Abajovi najviac podobností so štúrovcami, špeciálne s myšlienkami samotného Ľudovíta Štúra v jeho asketizme, volaní po svornosti, pracovitosti, jednote národa, odporu proti lenivosti, vzdelávaní a duchovnom napredovaní.
Slovensko a Kazachstan
Kazachstan vznikol v roku 1991, Slovensko v roku 1993; v tom istom roku boli nadviazané diplomatické vzťahy medzi Slovenskom a Kazachstanom. Kazachstan má cca 20 miliónov obyvateľov a je deviatou najväčšou krajinou sveta; Slovensko je malá krajina s počtom obyvateľov 5,4 milióna. Kým Slovensko je krajina, ktorú Laco Novomeský pomenoval ako mostom medzi „človečenstvom východu a kultivovanosťou západu“, Kazachstan možno chápať ako krajinu východu, aj keď otvorenú západu. Ak preskočím historicky vzdialenú etapu obdobia Veľkej Moravy v 9. storočí, čo bol po tzv. Samovej ríši najstarší významný štátny útvar Slovanov na našom území, tak moderné slovenské národné obrodenie sa začalo v 19. storočí tromi generáciami národného obrodenia. Boli to bernolákovci, Všeslávie (Kollár a Šafárik) a štúrovci, Korene kazašskej národnosti sa kreovali už od 15. storočia, od čias kazašského chanátu. Veľkou udalosťou slovenského národného obrodenia bol vznik Matice slovenskej, ako prvej národnej kultúrnej inštitúcie v druhej polovici 19. storočia. Rozpad monarchií po prvej svetovej vojne, ale do určitej miery aj Októbrová revolúcia ideovo umožnili práva národov na sebaurčenie, a tak v roku 1918 vzniká Československá republika, pričom Kazašská sovietska socialistická republika vzniká ako súčasť Sovietskeho zväzu až v roku 1936. Slovo kazák pochádza etymologicky od slova slobodný. Slovo má iránsky pôvod a až v roku 1936 za kazák zmenilo na kazach preto, aby sa zabránilo zámene s kozákmi.
Čínske zdroje hovoria o poetickej tradícii Kazachstanu už v 6. až 8. storočí, pričom začiatok kažašskej literatúry sprevádzajú bardi, ktorých básne však neboli zapísané. Najstaršie zapísané diela sú Kniha môjho starého otca Korkuta a Oguz Khan ako najslávnejšie turkické hrdinské legendy. V slovanskom svete je analógiou hrdinský epos Slovo o pluku Igorovom. V rámci tureckej literárnej kultúry, filozofie, ale aj hudby je prelomovým autorom samozrejme Abaj Kunanbajuly, nakoľko sa zaslúžil predovšetkým o zblíženie európskej, ruskej kultúry v kontexte tzv. liberálneho islamu. Ak sme ešte nehovorili o hudbe, treba dodať, že od slovenskej je úplne odlišná, väčšmi meditatívna, intuitívna, metafyzická, relaxačná. Hudobné ukážky kazašskej hudby boli prezentované aj na podujatí. Kým typicky slovenským nástrojom je fujara, u Kazachov je to dombra – strunový brnkací nástroj s dvomi strunami (hra na tento nástroj je zapísaná aj v UNESCO).
Okrem Abaja je svetovo známy aj Ybyraj Altnysarin, ktorý zaviedol do kazaštiny azbuku. V rámci sovietskej literatúry tvorili básnici Saken Seifulin, Baimagambet Iztolin, Ilyas Džansugurov, spisovatelia Mukhtar Auezov, Sabit Mukanov, Beimbet Maylin, Muchtar Auezov. V 19. storočí pôsobili vedci Semionov-Tyan-Shanky, Rychkov, Melioransky, Radlo, Bartold, Divaev či etnograf, historik, folklorista, geograf, cestovateľ Šokan Valichanov, zakladateľ modernej kazašskej historiografie a etnografie.
Slovensko a Kazachstan spájajú oslavy Dňa víťazstva nad fašizmom či Medzinárodný deň žien. Vzťahy medzi oboma krajinami sú mierumilovné; naši prezidenti sa stretli v rokoch 1999, 2001, 2007, 2010. Medzi republikami bolo podpísaných 22 dohôd.
Snímky: www.wikimedia.commons a FB stránka Veľvyslanectva Kazašskej republiky v SR
Video z podujatia nájdete TU
[1] KUNANBAJULY, Abaj: Slová ponaučení. Svaz spisovatelů OK, 2020 (Preklad: PhDr. Katarína Strelková, PhD.), https://www.gov.kz/uploads/2020/12/23/59d21c8762bb28c135ede51584c46e42_original.2514766.pdf
