Mystický romantik Arik Brauer – Tvorba je sen

Krajská galéria v Prešove 15. 6. – 10. 9. 2023

Výstava sa koná pod záštitou Jej Excelencie, rakúskej veľvyslankyne na Slovensku pani Margit Bruck-Friedrichovej

Viedenská škola fantazijného realizmu bola pre Slovensko riadne určujúca. Keďže v časoch politického otepľovania po smrti Stalina sa dalo v rámci jednodňovej výjazdnej doložky vycestovať z Bratislavy do Viedne, čerpali tu zdroje najmä grafici ako Albín Brunovský alebo Vladimír Gažovič, neskôr Karol Ondreička, Robert Jančovič, Robert Brun, Peter Kľúčik, Dušan Kállay, Marián Komáček, Igor Piačka či Dušan Polakovič. 

Spoluzakladateľom tohto smeru bol maliar, grafik, scénograf, básnik a pesničkár Arik Brauer (4. január 1929 Viedeň – 24. január 2021 tamtiež), ktorý patrí k najvýznamnejším predstaviteľom rakúskeho umenia XX. storočia.

Pestré znečistenie životného prostredia, 1970. Farebná sieťotlač na silnom ručnom papieri.
Aké životné prostredie? Dolu vyprahnutá, neobrobená zem, na ktorej vysychajú stromy, vajce – symbol života sa zhubne rozpadá, roztrúsené, zo žltej škatuľky vypadnuté mikróby, červené nebezpečenstvo nad hlavou, vpravo hore posmrtná maska. A človek uprostred obmedzenej úrodnej zelene s tučným, spotrebným bruchom a sklopenými, nič nevnímajúcimi očami, rozpadajúcimi sa pľúcami, zato poctivo šliapajúcimi nohami s ostrými pazúrmi. Prízemné hodnoty treba napĺňať.
Arik vie. Pozná. Holokaust, pogromy, atómová hrozba. Zato televízny človek nevie. Nikdy nevie.

„Chcel som vidieť obrazy svojej fantázie zhmotnené na ploche, a síce namaľované tak dobre a presvedčivo, že divák musí veriť ich skutočnosti.“

Arik Brauer sa odprvoti cítil viazaný realistickou, svoje vnútorné snové svety zviditeľňujúcou maľbou. Spolu s Rudolfom Hausnerom, Wolfgangom Hutterom, Ernstom Fuchsom a Antonom Lehmdenom založili koncom 40. rokov vo Viedni maliarstvo fantastického realizmu, prinášajúce spleť estetizujúcich obmien surrealizmu a manierizmu 16. storočia, kde sa magické, symbolické motívy spájajú s detailne presným kresliarskym spodobením. 

Kým v počiatkoch jeho dielo ovplyvňoval Brueghel, od roku 1960 najmä poznanie Izraela prinieslo farebné umocnenie jeho umenia k bezmála žiarivému, zmyslovému koloritu. Okrem toho pri podrobnosťami zahltených a jasavých scenériách čerpal podnety z rozprávkového sveta perzských a indických miniatúr. Od konca 70. rokov XX. storočia dodáva jeho prácam pribúdajúce maliarske mäkké rozostrovanie tvarov silne snový, vizionársky charakter. Námetovo pre Brauera, ktorý od roku 1964 žil striedavo vo výtvarnej kolónii Ein Hod pri Haife a vo Viedni, sa ústredným spojivom tvorby stala židovská kultúra. V blúznivo-šifrovaných figuráciách oživuje starozákonné motívy, lež vyvoláva aj apokalyptické preludy. Na jednej strane tvorba odráža umelcovo pacifistické zmýšľanie. Pokojné každodenné výjavy, bájne a alegorické postavy v rajských krajinách navodzujú blažený, nedotknutý, panenský svet. Na strane druhej však cítiť, ako sa ho bytostne dotýka ohrozenie kultúry a kultúrnosti vojnou, svojvoľným ničením, ohrozovanie osobnej slobody. A… a neznášanlivosť. 

Pieseň piesní, 2008 Signovaný Fine Art Print (giclée) na lesklom ručnom papieri.
Pieseň piesní alebo tiež Pieseň Šalamúnova je jedným z najznámejších dochovaných lyrických milostných textov z oblasti starovekého Blízkeho východu. Jej erotickosť sa stala pre niektorých rabínov prekážkou uznať ju za súčasť Starého zákona. Podľa židovskej teológie opisuje alegorický vzťah medzi Bohom (ženíchom) a Izraelom (nevestou).
U Brauera sila lásky a prírody splývajú v jedno.

ŽIVOTOPIS

Arik Brauer, vl. menom Erich Brauer sa narodil ako syn židovského obuvníka Simcheho Brauera z Litvy v chudobnej štvrti Ottagring. Rodičia sa zoznámili ako presvedčení socialisti na večernom kurze tamojšej ľudovej univerzity. Žili v jednoizbovom byte, ktorý bol zároveň kuchyňou, s toaletou na chodbe. Ako dieťa prejavoval kresliarsky talent podnietený motívmi z ulice, lesa a záhrady či postavami z kníh, vrátane Tóry. Sprvoti občianska vojna vo februári 1934, ktorú chápal ako korene svojho „celoživotného antifašizmu“, a roku 1938 vláda nacizmu mu ukončili bezstarostné detstvo.

„A potom ma jednoducho zmlátili… Bol som na smrť vystrašený. Myslel som si, teraz ma zabijú, veď ma aj riadne doráňali. Pochopil som, že sa brániť nemôžem, ani brániť nesmiem. Povedľa obsmŕdali aj okoloidúci. Samozrejme, tí, čo to nechceli vidieť, išli ďalej, ale tí, ktorí to vidieť chceli, postávali, robili poznámky, smiali sa. Neskôr som, samozrejme, zakúsil všetko to prenasledovanie, ale to bol pre mňa určite najzávažnejší zlom v mojom živote.“ (Spomienka na Krištáľovú noc vo Viedni, november 1938)

Hoci matka nebola Židovka, musel nosiť žltú hviezdu, ako trinásťročného ho vylúčili zo školy a stal sa tesárskym učňom. Koniec vojny prečkal ukrytý v záhradkárskej kolónii, kým otca zavraždili v lotyšskom koncentračnom tábore. Ako tvrdil: „Mal som v živote šťastie, inak by som bol už dávno mŕtvy.“ Prihlásil sa do mládežníckej organizácie komunistickej strany, kde viedol spevácky zbor, kreslil do novín a usporadúval športové podujatia, ale čoskoro sklamaný z nej vystúpil. 

Zimná cesta (Verklikár), okolo 2010. Signovaný Fine Art Print (giclée) na lesklom ručnom papieri.
Obraz ukazuje rozodratú košeľu Verklikára, názvu to z Schubertovho piesňového cyklu „Winterreise“ a v nej začlenené ďalšie tituly z neho: Jarný sen, Obzretie sa, Lipa, Na dedine, Hostinec, Bočné slnká, Smerovník, Zamrznuté slzy. Zároveň ide o poctu zavraždenému otcovi.

Ako 16-ročného ho prijali v roku 1945 na viedenskú Akadémiu výtvarných umení, kde až do roku 1951 študoval u Robina Christiana Andersena, Josefa Dobrowského, Herberta Boeckla Alberta Parisa Gütersloha. V tom čase založil spolu s Ernstom Fuchsom, Maître Leherbom (Helmutom Leherbom), Wolfgangom Hutterom, Rudolfom Hausnerom, Antonom Lehmdenom a Fritzom Janschkom Viedenskú školu fantazijného realizmu, ktorá sa na rozdiel od dobových módnych abstraktných tendencií zameriavala na techniku starých majstrov a rozvíjala predmetné, figuratívne umenie. Tento smer blízky surrealizmu sa stal komerčne úspešným, ale v umeleckých kruhoch ho často vysmievali. Podľa Brauera základom jeho štýlu boli stretnutia so svojráznymi postavami v detstve. Či už s jednonohým alkoholikom v pivnici ich činžiaku, alebo mužom, ktorý ako atrakciu prehĺtal žaby a živé ich opäť vyvrhol nazad. Pre jeho tvorbu je príznačná detailná drobnokresba („vrstvená maľba“) a včlenenie súčasného politického diania do obrazov so snovou a rozprávkovou atmosférou. Nepreberným žriedlom mu boli kvety a vôbec rastlinstvo.

Kvitnúca hranica, 2010. Signovaný Fine Art Print (giclée) na lesklom ručnom papieri.
V Brauerovej tvorbe zohrávajú významnú úlohu stvárnenia žien. Na rozdiel od mačovského prístupu uznáva neodškriepiteľnú rolu udržiavateľky kolísky ľudstva a jej citovosti. Kým výtvarne uplatňuje svoj staromajstrovský spôsob maľby so žiarivými, do seba vpíjanými farbami, námetovo tuná vychádza z ľudovej baladickej piesne z XIX. storočia. Žena sa zbaví svojej zvieracej kazajky a vzlietne Fénix. V pozadí ako miniatúry sú zobrazené výjavy ženskej otročiny.

Paralelne na Hudobnej škole mesta Viedne študoval spev. Medzi rokmi 1951 až 1954 cestoval na bicykli po Európe a Afrike. V rokoch 1954/55 žil ako spevák a tanečník v Izraeli a v roku 1956 vystupoval ako baleťák vo viedenskom Raimundovom divadle. Rok nato sa v Izraeli oženil so Židovkou jemenského pôvodu Naomi Dahabaniovou a zmenil si meno na Arik. Presťahovali sa do Paríža, kde si zarábali ako izraelské spevácke duo „Neomi et Arik Bar-Or“ interpretáciou izraelských ľudových piesní a kde sa im narodili dcéry TimnaTalja. V Paríži mal v roku 1961 prvú samostatnú výstavu v Galerie Cordier. Prelomovou sa stala však až tá v tamojšej Galerie Flinker v roku 1964. Odvtedy nasledovali početné prezentácie doma aj v Nemecku, Británii, Francúzsku, Nórsku, Taliansku, Bulharsku, Švédsku, Poľsku a USA. Keď sa v tom istom roku vrátil do Viedne, tešili sa už autori školy fantazijného realizmu veľkej popularite a svetom putoval dva roky prehľad ich diel. Okrem Viedne trávil letné mesiace od tohto obdobia aj v umeleckej dedine En-Hod pri Haife v Izraeli, kde z ruiny vybudoval výtvarne riešený dom. Svoj pohľad na architektúru, blízky Friedensreichovi Hundertwasserovi, zhrnul v piesni „Neverte v uhlovú mieru a žite v okrúhlom dome“. V tom čase začal navrhovať aj výpravy pre Viedenskú štátnu operu, Operu v Zürichu, Theater an der Wien a Parížsku operu.

Po návrate z Paríža sa doma stal široko-ďaleko známy ani nie ako maliar, lež ako spevák protestsongov vo viedenskom dialekte. Písal v nárečí, lebo je to podľa neho „jazyk robotníckej triedy“, v ktorom spočíva „poézia ulice“. Spevácka kariéra vyvrcholila v 70. rokoch. Úspech bol pre neho prekvapivý a nečakaný. Za jeden z albumov získal dokonca dve Zlaté platne. Názvy piesní sa často zhodujú s jeho maliarskymi dielami, ktorých reprodukcie sa stali prílohou cd-čiek. Svojimi songami sa stal jedným z otcov Austropopu politicky angažovaného zamerania. Aktívne sa podieľal na protestoch proti výstavbe elektrárne ohrozujúcej národný park pri Hainburgu a svoje zážitky spracoval v podobe mininahrávky s pesničkami o tamojších udalostiach. Podaktoré útvary zľudoveli a ľudia si ich nôtia vo vinárňach a horských chatách. Od roku 2000 vystupoval so svojimi dcérami a známym jazzmanom Eliasom Meirim ako „Die Brauers“.

V roku 1971 sa mu narodila dcéra Ruth.

V rokoch 1986 až 1997 bol riadnym profesorom na viedenskej Akadémii výtvarných umení. V 90. rokoch sa pustil do architektúry s projektami v Rakúsku a Izraeli. Fasády a interiéry budov pokrýva neskutočnými mozaikami, nástennými maľbami a maľovanými dlaždicami. Navrhol Arik-Brauer-Haus vo Viedni, pokrstený viedenským starostom Helmutom Zilkom, priečelie katolíckeho farského kostola Am Tabor vo Viedni v roku 1996, mozaiku radnice v štajerskom Voitsbergu, diaľničný motorest v hornorakúskom Lindachu a výzdobu kultúrneho centra Kastra v Haife s rozlohou 12 000 metrov štvorcových (nákupné centrum, amfiteáter, múzeum), ktorý otvorili v januári 2000. Na fasáde sú jeho „Adam a Eva v rajskej záhrade“, najväčšia nástenná maľba svojho druhu na svete. V októbri 2021 na letisku Schwechat posmrtne odhalili na terénoch pôvodne patriacich ku koncentračnému táboru Mauthausen, posledné dielo Arika Brauera – Pamätník nútene nasadených. Išlo o osobnú výpoveď vzhľadom na otca. 

Živé diskusie vyvolali Brauerove televízne vyjadrenia v roku 2018 pri príležitosti 80. výročia pripojenia Rakúska k Tretej ríši. Tvrdil, že ho ako Žida viac znepokojuje antijudaizmus moslimských utečencov než domácich neonacistov. Keď sa ho na to v nasledujúcich rozhovoroch pýtali, vysvetlil, že podľa neho „väčšina arabských moslimov Židov nenávidí“, lebo sa cítia byť štátom Izraelom ponížení. Neberie to však osobne, keďže „boli tak vychovaní a na ich mieste by som to možno tiež tak videl“.

Celý život prežil šťastne s jednou ženou. Dcéra Timna je jazzová speváčka. Najmladší súrodenec, herečka  Ruth Brauerová-Kvamová k 90. narodeninám napísala hru o jeho osudoch. „Arik. Zázračne realistický svet fantastického pána Brauera“, pre ktorú sám navrhol scénu. Spievala a recitovala v nej z jeho textov a spomienok. Židovské múzeum vo Viedni mu pri tejto príležitosti venovalo výstavu, ktorá prilákala 54 000 návštevníkov.

Je nositeľom viacerých najvyšších rakúskych kultúrnych a spoločenských vyznamenaní.

Arik Brauer zomrel 24. januára 2021 vo Viedni obklopený blízkymi. Posledné slová zneli: „Bol som taký šťastný so svojou ženou, svojou rodinou, so svojím umením a svojím Wienerwaldom. Ale je čas, keď žiješ, a sú dve večnosti, keď nejestvuješ“.

BRAUER O BRAUEROVI

Maľoval som, pokiaľ ma pamäť neklame, posledných tridsať rokov sedem až osem hodín denne. Hoci som v podstate vždy robil to isté, maľovanie mi nikdy nestratilo na príťažlivosti.
Mojím prvým ateliérom bola okenná doska dielne môjho otca. Bol obuvník. Oblok sa nachádzal na prízemí. Hompáľal som jednou nohou dnu, druhou von. Bol to pocit sťaby som kočíroval priesečníku dvoch svetov.
Oproti býval obchodník s uhlím. Dvere mal zdobené otiepkami raždia a vrecami na uhlie a potĺkala sa tam kopa mačiek. Nazdávam sa, že to boli tieto mačky, ktoré mi ozrejmili pohyb a priebehy pohybu. Roky som mačky kreslil a obdivoval ich pružnú gráciu. Sám som mačku hral a lozil po štyroch medzi zväzkami kože, kĺzal sa na kopcoch podošvových usní a mňaukal. Rozumel som mačkám. Môj otec si hmkal židovské piesne a pýtal sa: „Čo si dnes?“ Nepýtal sa: „Čo dnes maľuješ?“ Moje pohyby a moje maľovanie sa stali jedným.
Okrem pohybu je súčasťou môjho maliarstva farba. Svoju farebnosť som objavil pomerne neskoro a vlastne znenazdajky zo dňa na deň. Absolvoval som svoje štúdiá na Viedenskej výtvarnej akadémii a bol som po prvýkrát v Izraeli. Raz večer som sedel na pláži a prezeral si malú mušličku. Tu som zistil, že svietivosť farby vyplýva z prítomnosti druhej farby: červenohnedý list bude červený na špičkách, žltá guľa bude v strede biela. Toto poznanie ma zasiahlo ako blesk, hoci istotne nebolo nové.
Je každému lepšiemu komerčnému výtvarníkovi bežné. Ale len ja ho môžem na svoj spôsob použiť. Vedieť a byť si vedomý nie je v maliarstve to isté. Toto náhle poznanie mi umožnilo premeniť holú znalosť na tvorivé vedomie.
Utekal som vtedy domov a začal maľovať. Bol som ako počarovaný a bolo mi jasné, akým podnetom táto mušlička prispela môjmu životu.
Počas ďalších dvadsať rokov boli pohyby mačiek a meňavá mušľa mojou duchovnou batožinou. Sem-tam som sa z čírej zvedavosti pokúsil preniknúť do iných, mne cudzích pocitových krajín. Lež všetky tieto pokusy sa skončili krízami. Pochopil som, že človek môže robiť len jedno maliarstvo, aj keď prechádza zdanlivo viacerými obdobiami.
Moja tvorba bola vždy figuratívna a zároveň rozprávačská. Najmä v grafických prácach som často spodoboval rozprávania alebo sledoval osobitné témy. Každému umelcovi hovejú isté tvary a predmety. Najlepšie výsledky vyrastajú neraz z týchto predmetov. Pri vopred danom námete vzniká presne opačná situácia: umelec má potom ťažkú, ale vzrušujúcu úlohu dodať literárnemu obsahu svoju osobnú formu. Ak  výtvarník obzvlášť rád maľuje kvety, je preňho zaujímavou výzvou stvárniť domy alebo stroje. Nemyslím si, že téma robí kvalitu obrazu; môže však dodať mocný podnet a umelca vyburcovať k vrcholnému výkonu.
Vždy som, vedome či nevedome, maľoval ,biblické postavy‘. Tanečníkov, pútnikov, milovníkov prírody, robotníckych revolucionárov – všetci mi vyšli ako Pražidia s temnými tvárami a bohato riasenými odevmi. Po celý život som sa šplhal po Alpách, ale moje krajiny sú  izraelské.
Dôvod nie je nijaký ideologický. Nie som nábožensky založený v zmysle vyznávania prikázaní. Nie som nacionálny v zmysle náboženských predstáv. Moja láska k Biblii, k židovskému národu a k zemi Izrael má svoje korene hlboko v mojom podvedomí, v mojej fantázii. Moja štylizácia ľudského obličaja zodpovedá židovskej tvári. Krajinu mojej predstavivosti a mojich snov nájdete v púšťach, vrchoch a rastlinách Izraela.
Rozprávačský prvok v mojej tvorbe s bujnou symbolikou a podobenstvami má orientálnu charakteristiku. Moje maliarstvo malo tieto črty, už keď som, ďaleko od judaizmu, Izraela a Biblie, študoval na Viedenskej akadémii.
Keď dnes pozorujem svoje dielo, vidím s radosťou, že som židovský maliar.

Vodná duša – duša vody, 1992.
Farebný lept na ručnom papieri. Hahnemühle.

(Celkovo 178 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter