Na rozdiel od programového vyhlásenia predchádzajúcej vlády nemám zásadné výhrady k programovému vyhláseniu súčasnej vlády. Vystúpenia predstaviteľov koalície na obhajobu krokov podľa tohto vyhlásenia však predsa len zväčša opomínajú všadeprítomný prvok kultúry, ktorým sú hodnoty. Kultúrna obec a politici sa viac sústreďujú na problematiku kultúry najmä z pohľadu ekonomického, aj keď MK SR prezentuje viac akcent na národovectvo.
Vžila sa podľa mňa mylná predstava, že peniaze vyriešia všetky problémy v rezorte. Je to lep, na ktorý netreba sadnúť. Viac ako peniaze sú hodnoty, pretože v každej spoločnosti sú základom kultúry a uspokojujú niektorú z ľudských potrieb. Môžu mať charakter celospoločenský, skupinový i individuálny, možno ich rozdeliť a popísať v dvoch rovinách: ako životné a kultúrne hodnoty. Sú základom kultúry danej spoločnosti a ovplyvňujú jej existenciu. Aj preto podliehajú inštitucionalizácii a manipulácii. Spoločnosť aj skupina sa usilujú o to, aby ich vnútornú rovnováhu zabezpečoval všeobecne prijatý kódex hodnôt, ktoré vyjadrujú ich základné záujmy. V západnej civilizácii sú to život a zdravie, zdravé životné a prírodné prostredie, hmotný majetok, kultúrne a duchovné hodnoty. V súvislosti s hodnotami nezabúdajme na to, že konkrétnejšie ako hodnoty sú normy, ktoré z nich vychádzajú. Spoločnosť prijíma pravidlá, vzory, vymedzuje vhodnosť a nevhodnosť správania jej členov. Zväčša ide o nepísané normy, ako sú zvyky, tradície, obyčaje; šíria sa z generácie na generáciu. Ale sú aj normy morálne, právne), politické, estetické… Ak sa poruší nepísaná norma, všimne si to naše okolie; ak sa poruší písomná norma, spoločnosť nás môže potrestať rôznym stupňom sankcií.
Nakoľko tak často prezentovaná a časťou médií vyzdvihovaná kultúrna obec permanentne hovorí o zlom postavení kultúry v spoločnosti, o jej podfinancovaní, o nízkom dopyte po kultúre a o malom dôraze na výchovu ku kultúre v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu, musím povedať, že pri povrchnom vnímaní týchto téz nebude asi nikto protestovať. Mňa to ale takto vypovedané vyrušuje.Slovensko podľa mňa nepochopilo celkom význam synergických efektov jednotlivostí spoločenskej reality, komplexu svojich duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt. Umelecká tvorba a hlavne jej živá prezentácia má ešte stále rezervy v dostupnosti a kvalite. Čítanie literatúry je obmedzené na úzku skupinu obyvateľstva; spôsob života je výrazne konzumný a prevládajúci rast chudoby má neblahý vplyv na celé spektrum kultúr (odievania, bývania, starostlivosti o telo, stravovania, atď.) Životný štýl a hodnotový systém sa postupne mení, čo má vplyv na morálku a etiku. V spoločnosti prevláda skrytý názor, že za peniaze možno kúpiť naozaj všetko – život, moc, zdravie, vzdelanie, beztrestnosť, výhody všetkého druhu. S tým súvisí aj verejná prezentácia a uplatňovanie brutality, fyzickej sily, dehonestovania, ponižovania, šikanovania, netolerancie a spoločnosť je voči týmto prejavom zatiaľ skôr apatická. Spoločenská prax a nedostatok peňazí sa prejavuje ich nadmernou fetišizáciou.
Profesionálne kultúrne a umelecké inštitúcie v pôsobnosti ministerstiev, VÚC, miest a obcí, vrátane neziskových záujmových skupín ZUČ trpia nedostatkom financií na údržbu, modernizáciu, samotnú činnosť a rozvoj vo všetkých súčastiach svojej existencie. Štát na všetkých svojich úrovniach nemá dostatočné prostriedky na výraznejší zásah do ich rastu. Ale opäť to ale – ako hospodárne sú vynakladané financie, čo konkrétne chceme a na čo nemáme prostriedky, kde sa nachádzame a kam sa chceme dostať? Nevynakladáme štátne (spoločné) prostriedky na nežiaduce aktivity, na zbytočné či až škodlivé „projekty“? Alebo kultúrna obec plače za svojimi predstavami o osobnom honorárovom ohodnotení? Stačí sa hlbšie pozrieť na honoráre v RTVS za programy rôznych pravidelných relácií typu Dámsky klub, Silná zostava, Do kríža a pod., kde ich moderátori majú rádovo v pár tisíckach za každú a predstavitelia televízie plačú, že nemajú peniaze na rozvoj.
Nízky dopyt po kultúre – azda skôr nízky dopyt po kultúrnych podujatiach, po umeleckej produkcii, po kvalitnej beletrii, po žiaducich hodnotách. Ľudia možno všeobecne majú záujem, ale pre mnohých z nich sú kultúrne zážitky z rôznych dôvodov nedostupné. Tie by sme mali identifikovať a minimalizovať.
Aj napriek tomu, že sa tzv. kultúrna obec v ostatnom období sústreďuje na problematiku kultúry z ekonomického pohľadu, nemala by opomínať všadeprítomný prvok, akým sú hodnoty.
Ako príklad uvediem rokmi nedoriešený spor vznikajúci pri umení grafiti. „Grafiťáci“ svoje právo na výtvarný prejav demonštrujú na verejných i súkromných stavbách a porušujúci práva vlastníkov majetku. Tí si ich diela neobjednali a odstraňovanie týchto výtvorov ich každoročne stojí nemalé peniaze (vrátane čiastky z našich daní), odhliadnuc od ich často vulgárneho či hanlivého obsahu, ktoré je na očiach verejnosti (aj nedospelých detí).
Ale aj tu platí, že existujú výnimky umeleckého presahu, komunitného a spoločenského konsenzu. Sú grafiti, ktoré obdivuje celý svet a stali sa atrakciami. Sú výtvarné diela, ktoré spĺňajú vkus jednotlivca, a preto si ich zavesí na stenu alebo chce vystaviť na obdiv, že si môže dovoliť vlastniť konkrétneho autora a dielo je len investíciou a kapitálom.
Do sféry kultúry patria napr. aj zhromaždenia ľudí s inými predstavami o zaužívaných spoločenských normách, neuznávajúcich spoločensky všeobecne akceptované hodnoty či tradície a túto skutočnosť dávajú najavo svojím prejavom v rôznych podobách (skandovanie, transparenty, rôzne symboly v podobe šibeníc, vulgárne výroky, násilné správanie nielen jednotlivcov, ale aj davu ako hádzanie predmetov, prevracanie áut, smetných nádob, vybíjanie okien, podpaľovanie pneumatík a pod.)
Dnes sme svedkami tvrdých verbálnych útokov na ľudí s verejne známym názorom nielen v anonymite sociálnych sietí, ale, žiaľ, aj na verejnosti. Ale existujú aj menej nápadné a predsa varovné symptómy nežiaducej kultúry. Bežné nedodržiavanie zákona a nariadení nielen v cestnej premávke, ničenie cudzieho majetku, bezohľadné správanie voči spoluobčanom, susedom, absencia elementárnej etiky na verejnosti, krádeže autorských práv vrátane plagiátorstva a pod. To všetko je súčasťou kultúry.
Kým sa dostatočne neposilnia samoregulačné funkcie spoločnosti, je úlohou riadiacich orgánov štátu, aby taký silný a účinný nástroj, akým je umenie, bol prospešný pre zdravý a žiaduci rozvoj spoločnosti. Nadmiera prezentácie negatívnych vzorov a dezintegračných javov formuje nežiaducim smerom život jednotlivca a ovplyvňuje žiaduce fungovanie spoločnosti. Bezbrehá sloboda tvorby ešte neznamená nárok na automatickú podporu zo strany štátu. Podpora by mala smerovať tam, kde je celospoločenská objednávka a aj celospoločenský úžitok. Tým nehovorím o menšinových žánroch, ale o nežiaducich vzoroch a formách. Štát nesankcionuje umelcov za tvorbu, len nie každú musí preferovať, podporovať a sprístupňovať v štátom zriadených a platených inštitúciách. V súkromných je to na zvážení majiteľa.
Z môjho pohľadu je definovanie cieľa kultúrnej méty na konkrétne obdobie viac ako nalievanie financií do bezodnej studne inštitúcií. Očakávam, že rezort kultúry v spolupráci s ostatnými rezortmi predloží víziu konkrétnych krokov a bližšie odôvodní úlohy, prostredníctvom ktorých budú napĺňané prioritné, a teda ministerstvom kultúry vybrané funkcie kultúry v konkrétnom – pre SR a jej obyvateľov – žiaducom životnom štýle, odrážajúcom sa na spôsobe života jedinca, a tým aj vzťahov celej spoločnosti vo vymedzenom historickom úseku 4, ale lepšie aspoň 15 – 20 rokov.
Formovanie životného slohu a štýlu, myslenia a konania jednotlivca v štruktúre spoločnosti prostredníctvom nástrojov kultúry a umenia je zásadné pre vytesnenie súčasných negatívnych prejavov.
Sme svedkami dennodenného ponižovania autorít štátnej moci a jej výsmechu na verejnosti. Pri štátnom oceňovaní vyznamenaniami i pri vyhlasovaní laureátov rôznych ankiet je často ideologická a skupinová príslušnosť na prvom mieste a ocenenému sa zdôvodnenie šije takpovediac na mieru, len aby sa voľajaký dôvod našiel.
Zákon a represia si s dezintegračnými javmi nedokážu poradiť vždy. Hlavne, a možno aj práve preto, lebo nedodržiavanie zákona je všeobecným javom a žiaľ, aj u časti predstaviteľov štátu na všetkých stupňoch, ale aj u tých, čo prispievajú k tvorbe verejnej mienky. Mediálna glorifikácia a umelé vytváranie hviezdičiek bez morálky, aspoň základného všeobecného vzdelania a ľudsky pozitívneho príbehu umožňuje, aby sa stali napriek tomu vzormi a módnym trendom, a to nielen v radoch mládeže. V ostatnom čase sa čoraz častejšie najmä v politických diskusných reláciách stáva, že do diskusie aktérov vstúpi (neprofesionálne) moderátor svojou neomylnou pravdou: svojím názorom podporuje jednu stranu. Ak je to permanentný jav, asi nejde o náhodu, ale o zámer posilniť jeden názor a znemožniť politického súpera bez hlbšej argumentácie. Zneužívajú fakt, že majú známu tvár, priestor a poruke podprahové nekalé praktiky.
Aj umelci sa stávajú až prehnane prvoplánovými politikmi. Je to v poriadku do momentu, kým sami nehovoria o deštrukcii demokracie a kultúry preto, lebo iný ako vlastný názor neuznávajú.
Chcel by som, aby rezort kultúry fandil funkciám kultúry typu spoločenská účelnosť, úloha vo vzťahu k sociálnej štruktúre s cieľom zachovania stability a súdržnosti a zabezpečenie osobnej emancipácie jednotlivca ako významný faktor života občianskej spoločnosti.
Aký prívlastok odrážajúci realitu sa tomuto nášmu životu v hraniciach SR dá, bude do veľkej miery závisieť aj od formulovania konkrétnych úloh štátnej koncepcie a čiastkových koncepcií, patriacich pod široký pojem kultúra; a hlavne po ich realizácii. Tieto dokumenty musia tvoriť ľudia s citom pre všeobecné dobro. Nesmú plniť objednávku na oslabenie našej štátnosti, na uspokojenie individuálnych očakávaní ľudí riadených ich prvotnými inštinktmi, na premenu spoločnosti na spoločnosť zábavy, na premenu človeka na sebecké indivíduum bez snov, ideálov a vnútorného charakteru. V štátnej koncepcii, ktorá mala byť spomenutá vo vyhlásení ako prvoradá úloha, by sme na zásadné úlohy kultúry nemali zabúdať. Takisto ani na úlohy už skôr formulované v samotnom rezorte.
Kultúra (z lat. cultura odvodené od colere, čo znamená „pestovať“) sú črty, ktoré charakterizujú spoločnosť, alebo sociálnu skupinu. Je to spôsob premeny – zušľachťovania, ale výsledkom nesmú byť ovplyvniteľné a manipulovateľné generácie. Dôsledkom globálneho hospodárstva je aj globálna masová kultúra, do ktorej sa nenápadne vkráda niečo z každého náboženstva, z každej národnej kultúry, tradícií, zvykov a trocha aj z vedy, aby každý bol zdanlivo spokojný. Hlboké národné a vlastenecké cítenie sú neraz spochybňované, čo napomáha rýchlejšej globalizácii. Aj nadnárodné reklamy nie sú len obchodnou praktikou, ale majú významný vplyv na myslenie a uvažovanie i na formovanie vkusu – a teda patrí aj do sféry kultúry.
Jedna z definícií národa hovorí, že národ je spoločenstvo ľudí, ktorí cítia, že k sebe patria, a to vďaka spoločnému kultúrnemu dedičstvu a v budúcnosti spoločnému osudu. Iná definícia hovorí, že národ je historicky vzniknuté spoločenstvo ľudí vytvorené pôsobením rôznych faktorov, ako sú spoločné územie, kultúra, jazyk, hospodárska história, psychika, náboženstvo a podobne, a ktoré má spravidla vôľu tieto spoločné faktory brániť či rozvíjať. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že medzi základné znaky národa patrí jazyk, teritórium, politický celok, ale aj kultúra.
Preto by sme jej mali venovať pri riadení spoločnosti viac pozornosti.
Boris Gýmerský: Kultúra – čo ma vyrušuje | 1. časť
