Kultúra – čo ma vyrušuje | 1. časť

Denná prax rôznych publikovaných textov, vystúpenia politikov, novinárov, respondentov z radov známych umelcov, ale dnes už aj radových občanov vo verejnom priestore ma utvrdzujú v pocite, že narábanie s pojmovým  aparátom vo sfére kultúry to nie je celkom bez problémov a pochopenia problematiky.

Politici, novinári a ďalší verejní činitelia by s pojmom kultúra mohli (a aj mali) narábať citlivejšie a jednoznačnejšie, vždy v upresnenom kontexte. Napr. dokument UNESCO z roku 2002 (podotýkam, nie jediný), definuje kultúru ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť, alebo sociálnu skupinu a je časťou ich sociálnych vzťahov, stojí na rovnakej úrovni ako politický, právny a ekonomický systém.

Čo mi teda prekáža v každodennej praxi médií, ale aj politiky v tejto oblasti? Vyjadrenia, ktoré opomínajú skutočnosť, že základným stavebným kameňom kultúry je subjekto-objektový vzťah vzájomného podmieňovania a ovplyvňovania všetkých prvkov vstupujúcich do interakcie. V konkrétnom komplexe úloh majú niektoré predsa len väčšiu váhu – a tie sú zväčša definované politikou. MK je významným „strážcom“, ale aj spolutvorcom podmienok pre „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti, alebo sociálnej skupiny, ktorý zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný žiaduci spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a vieru, v spoločných hraniciach našej republiky.“ Má svoj štatút, v ktorom sú definované jeho úlohy, povinnosti a práva.

Budova Ministerstva kultúry SR v Bratislave. Snímka: www.wikipedia.sk

Problém, s ktorým sa pasujú verejní činitelia, má kulturologický, politologický a aj ekonomický rozmer. Domnievam sa, že je to problém prílišného, až nekritického akcentovania umenia a následné neadekvátne zamieňanie pojmov kultúra a umenie. Keby neopomenuli fakt, že umenie, ale aj ďalšie zložky, sú len súčasťou kultúry spoločnosti a jej členov, ale nenahrádzajú ju, asi by som nereagoval. Nie som „autorita“, sú to len moje postrehy, názory a postoje k problematike, ktorá sa stala bojiskom politických  táborov, kde na čele jedného sú používané (ale aj zneužívané) tváre ľudí živiacich sa umením a v médiách majú neadekvátny politický priestor. Medzi kultúrou a umením je interakčný vzťah, kultúra ovplyvňuje umenie a naopak, ale samotné umenie  kultúru nenahrádza. Zamieňanie úloh a nepochopenie dôležitosti pojmového aparátu znižujú úroveň každého materiálu a verejného vystúpenia, ako aj ich očakávaný dosah.

Na podporu a možno aj pochopenie môjho postrehu z každodennej reality nielen mediálnych výstupov, ale aj rezortných materiálov, mi nedá neuviesť niektoré veci. Spomeniem niekoľko základných rozdelení a definícií, ktoré by sme mali používať v adekvátnom kontexte. Teda ak hovoríme o kultúre v spoločenských vedách všeobecne, tak máme na mysli súbor čŕt charakterizujúcich určitú skupinu ľudí, ale aj čŕt u jednotlivcov, v ich prejavoch, správaní či činnostiach – civilizovanosť, kultivovanosť, umenie, vzdelanosť.

Kultúra ako civilizácia (napr. mayská kultúra, kultúra starovekého Ríma a pod.); kultúra ako svetonázor (romantizmus, renesancia a pod.); kultúra ako súbor hodnôt, noriem a artefaktov (kultúra Germánov, barbarov, Slovanov a pod.); kultúra ako model pre ustálené činnosti a ich produkty (kultúra teenagerov, profesií a pod.)

S pojmom kultúra súvisia pojmy materiálna (hmotná) kultúra (produkt danej kultúry, napr. minca) a symbolická kultúra (rovnaká minca vložená do hrobu už nie je peniaz, ale je symbolickým platidlom pre prievozníka do podsvetia). Archeológovia odlišujú archeologické kultúry, sociológovia odlišujú majoritnú (dominantnú) kultúru a subkultúry (stojace v opozícii, alebo popri, voči hlavnej, majoritnej kultúre), vyznačujúce sa minoritou a sú svojím vplyvom nevýrazné, ale existujú. Poznáme tzv. populárnu kultúru, ktorej najväčším tvorcom i spotrebiteľom zároveň sú zväčša mladí ľudia. Mladí ľudia v Európe preberali konzumný, materialistický spôsob života z USA. Koncom 30. rokov 20. storočia bola v spoločnosti rozpoznateľná samostatná kultúra mladých. Obdobie mladosti sa začalo predlžovať v hudobných a tanečných kluboch. Zábava a bezstarostnosť mladých ľudí bránila ich prechodu do plnej dospelosti spojenej so zodpovednosťou. V tejto súvislosti hovoríme o syndróme Petra Pana, chlapca, ktorý nikdy nedospel, snažil sa užívať si slobodu a bezstarostnosť aj v dospelosti. V ostatných rokoch sa kultúra „mamahotel“ udomácňuje v našich postsocialistických končinách. Dnešnú dennú kultúru charakterizujú aj drobné detaily, napr. konzumácia ešte nekúpeného tovaru v obchode (deti), odhodenie odpadku kdekoľvek, nedodržiavanie pravidiel a čo je horšie, aj zákonov (cestní piráti), čierne stavby, násilie, týranie a veľa, veľa ďalších.

Väčšina definícií v rôznych podobách obsahuje charakteristiku, že kultúra je kolektívny ľudský produkt, ktorý zahŕňa všetko, čím sa odlišuje človek  od zvierat (dávam do pozornosti dielo A. L. Huxleyho Odprírodnené zvieratá); teda, že má názory, myšlienky, gestá, reč, obliekanie, stravovanie, vyjadruje súhrn hmotných aj nehmotných hodnôt, ktoré ľudstvo vytvorilo v procese spoločensko-historickej praxe. Je to špecificky ľudský spôsob organizácie.

Kultúru môžeme rozdeliť na materiálnu a duchovnú. V rovine duchovnej sú to najmä hodnotypredstavy ľudí a ich ciele, čo je vhodné a nevhodné, dobré a zlé. Hodnoty sú zoraďované do rebríčkov – najčastejšie v poradí rodina, láska, priateľstvo, zdravie, život, šťastie, vzdelanie.

Ak opustíme rovinu kulturológie, tak tu máme niektoré témy sociológie kultúry: funkcia kultúry z perspektívy sociológie v kontexte sociokultúrnych systémov, rozdiel medzi vysokou a nízkou kultúrou, sociológia životného štýlu, kultúra a príroda, kultúra a civilizácia, kultúra a náboženstvo, kultúra a dejiny, diferencia tradičného a moderného v kultúrnych systémoch, sociálna komunikácia, kultúrne hodnoty a potreby, kultúrne a sociálne zmeny, voľný čas a kultúra, rodina z pohľadu sociológie, kultúrny kolektivizmus a individualizmus, ale aj ďalšie.

Poznáme aj pojmy ako kultúra jazyka, stolovania, správania sa… Pred niekoľkými rokmi zosnulý spisovateľ Ladislav Ballek hovorieval, že kultúra nie je žiadna spoločenská nadstavba, ale základ nášho bytia. V ostatných mesiacoch zažívame kultúru, kde ani najlepšie argumenty u časti obyvateľstva neplatia, ale len preto, lebo ich postoj je založený na presvedčení, hraničiacom s vierou, Pre túto časť ľudí sú osobné pocity dôležitejšie ako reálne fakty; dôkazy nie sú v takej situácii vôbec dôležité. Stačí, keď titulky konkrétnych médií niečo povrchne vypovedia a pravda je na svete. Roky je v záujme manipulátorov ovplyvňovať emócie, uvažovanie a v konečnom dôsledku správanie jednotlivcov, skupín, organizácií, strán alebo dokonca vlád tak, aby postupovali, konali a presviedčali vždy podľa vzorca záujmu toho, kto si manipulátora objednal. Vzdelanostný úpadok najmä mladých ľudí je evidentný a v školách sa upúšťa od historických súvislostí, od hodnôt, od empatie, etiky, estetiky, ale aj morálky. Masová kultúra produkovaná desaťročia žne svoje ovocie. Myslenie sa nenosí, stačí sa pridať k známym tváram.

Neodpustím si poznámku na margo permanentného zviditeľňovania, a tým vyrábania umeleckých „celebrít“ . Kedysi to boli „alkoholové“ priateľstvá či tašky s pozornosťami pre tetušky v televízii, ktoré evidovali voľné termíny hercov na výrobu programov a dnes je to hlavne tá „naša správna množina“ a „správne politické vyjadrovanie“. Aj napriek tomu, že často nevedia, aký obsah v skutočnosti ponúkajú, sú verejne akceptovaní a prináša im to osobný úžitok vo forme trvalých angažmán, obsadzovania a „kšeftu“. Denná účasť na televíznej obrazovke síce urobí tvár a meno všeobecne známym, ale z nositeľa neurobí lepšieho umelca (možno iba skúsenejšieho rutinéra). Kultúra s dehumanizujúcim slovníkom oplzlostí, urážok a nadávok sa vyskytuje nielen v priestore anonymity sociálnych sietí, ale už aj vo verejnom priestore, na námestiach a v pohostinstvách a žiaľ, aj v časti umeleckej produkcie našich popredných scén. (Poznám vo svojom okruhu množstvo ľudí, ktorí prestali chodiť do divadiel, alebo počas prvej prestávke z  predstavenia odišli…)

Kultúra má v spoločnosti základné a doplnkové funkcie. Dovolím si ich pripomenúť. Napr. spoločenská účelnosť, úloha vo vzťahu k sociálnej štruktúre – cieľom je zachovanie stability a súdržnosti a zabezpečenie osobnej emancipácie indivídua. Vo vzťahu k jednotlivcovi to je sebareflexia, kreovanie identity a kultúrnych zmyslov, skúsenosť, katarzia, poznanie a hodnotenie. Funkcia kultúry vo vzťahu k spoločnosti vekovej, rodovej (po novom genderovej), profesijnej, lokálnej a národnej. Patrí sem napr. spôsob nazerania na svet, spôsob osvojenia praxe, pretváranie sveta a výklad sveta (utópia – ideál). Podľa mňa by bolo vhodné v nastávajúcom období intenzívnejšie sa zamerať na najvýznamnejšie funkcie kultúry. Medzi ne patrí funkcia integračná – kultúra je významným faktorom života občianskej spoločnosti, pomáha indivíduu pri integrácii do spoločenstva širšieho a užšieho typu. Výchovno-vzdelávacia funkcia – prispieva k rozvoju intelektuálnej, emocionálnej a morálnej úrovne indivídua. Sociálna funkcia – modelovanie vzorcov konania. Na tomto poli je značná absencia najmä verejnoprávnych médií, školy, vzorov prirodzených autorít. Socializačná/enkulturačná funkcia – integrácia indivídua do kultúrneho života spoločenstva, čo súvisí s výchovno-vzdelávacou funkciou a osvojovaním kultúry daného spoločenstva. Akulturačná funkcia – proces ovplyvňovania jednej kultúry druhou; ďalej funkcia humanizačná, normatívna, kreatívna, akumulačná, identifikačná, preventívna, adaptačná, terapeutická, komunikačná – v rovine interpersonálnej a interkultúrnej a v neposlednom rade aj ekonomická a politická; a nezabudnime na funkciu zábavy v poľudšťovaní človeka…

V  historickom priereze spoločenských dejín sa názory na kultúru a jej definovanie rôznili, ale nestretol som sa (až na ostatné roky) s podobou samozrejmého permanentného zamieňania celej sféry s umením. Je to asi preto, že umenie má skoro totožné funkcie, ale realizované špecifickým umeleckým jazykom a  prostriedkami. Ale asi aj preto, že slovenský umelec sa stále cíti nedocenený najmä finančne a na nedostatok financií je legitímne sa sťažovať. Majme na pamäti, že pod rezort kultúry patria aj médiá, cirkev, pamiatky a kultúrne dedičstvo, problematika jazyka, medzinárodná spolupráca a prezentácia a gestorstvo významných pamätných dní…

Umenie je pojem široký a vo svojej podstate nejednoznačný. V rámci všeobecne prijímaných interpretácií toho, čo umenie vlastne je, môžeme umenie rozdeliť do niekoľkých kategórií a podkategórií. Umenie sa pohybuje v dimenziách krásneho a škaredého, harmónie a disharmónie, v členení umeleckých činností, napr. výtvarných, literárnych, hudobných, tanečných, divadelných a scénických, audiovizuálnych či filmových atď. O umení hovoríme aj vtedy, keď máme na mysli mimoriadne zručnosti, schopnosti a pod.

Mojím koníčkom (aj aprobáciou) je sociológia kultúry a umenia. Možno preto ma vyrušuje (ne)čistota používania pojmov v politických dokumentoch a verejných vystúpeniach. Je vhodné hovoriť o kultúrnych ustanovizniach, ak hovoríme všeobecne – ustanovizne pod gesciou rezortu kultúry, ak sú to konkrétne inštitúcie pre návštevníkov, napr. divadelnej produkcie, opery, baletu, koncertu, filmovej produkcie a pod. Ide teda o divadlá, kiná, galérie, koncertné siene, múzeá, knižnice, kluby a domy kultúry a pod.; sú to stánky umenia, ale aj v nich sa môže produkovať to, čo je spoločensky nežiaduce. Žiaľ, náš spoločenský úzus je hlboko narušený, a to aj s prispením politických architektov a marketingových mágov a nezmyselným fetišom mamonu a peňazí. Financie nedávame na kultúru, ale kultúrnym ustanovizniam alebo na konkrétne projekty plniace niektorú z funkcií kultúry, alebo konkrétnym umelcom a na ich projekty, súborom, na zachovanie kultúrneho dedičstva hmotného aj nehmotného. Štát nefinancuje priamo typy kultúry. Napr. nefinancuje rómsku kultúru, kultúru rusínsku, maďarskú a pod.  – financuje aktivity na udržanie, rozvíjanie, propagovanie a pod., čŕt rómskej, rusínskej, maďarskej či inej kultúry. Financuje napr. Romatan, národnostné folklórne súbory, vydávanie rómskej literatúry, rusínske slávnosti… (V rómskej kultúre sú aj tradície a životný štýl, ktorý si majoritná spoločnosť neželá podporovať a tiež to nazývame rómskou kultúrou.) Financuje reprezentáciu Slovenska v zahraničí prostredníctvom podujatí a vystúpení umelcov, vydávanie časopisov v slovenskom jazyku a pod.

V ostatnom čase, teda od nástupu nového vedenia MK SR po voľbách, neprejde deň, v ktorom by sa neobjavil priamy alebo skrytý útok na predstaviteľov rezortu kultúry. Najmä ministerka je terčom, do ktorého strieľajú argumentmi typu, že demontuje kultúru, nectí si a nespolupracuje s kultúrnou obcou, nepodporuje LGBT komunitu a uchyľuje sa k cenzúre a pod. To priam kričia najmä tváre umeleckej obce a časť novinárskej obce.

V súlade z už povedaným sa domnievam, že ak ministerka kultúry vstupuje do verejného priestoru s názorom, ktorý rámcuje „komplex špecifických duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti, alebo sociálnej skupiny, a vyjadruje sa kriticky ku konkrétnym umeleckým dielam majúcim vplyv na spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície alebo vieru“, má na to nielen právo, ale aj povinnosť. Aj súčasná ministerka Šimkovičová tak, ako všetci jej predchodcovia, je verejnou reprezentantkou MK SR, ktoré má svoj štatút a v ňom sú definované jeho úlohy, povinnosti a práva. Navyše je podmienený schváleným programom vlády na jej funkčné obdobie v NR SR.

Všeobecne je akceptované, že kultúra má v spoločnosti základné a doplnkové funkcie. Podľa úloh, ktoré si predstavitelia exekutívy stanovia, sú tieto funkcie jednotlivo preferované  a nemali by  opomínať hodnoty, sú v každej spoločnosti základom kultúry a uspokojujú niektorú z ľudských potrieb. Tak, ako jednotlivec, ale aj sociálna skupina, si vytvára vlastnú hierarchiu (rebríček) hodnôt, ktoré tvoria ich základné blahá  v ktorých sa koncentrujú ich základné záujmy, tak takýto rebríček má aj oficiálna kultúrna politika.

Bezbrehá sloboda tvorby ešte neznamená nárok na automatickú podporu zo strany štátu či už materiálnu, alebo verbálnu. Súkromné inštitúcie, založené a fungujúce na prezentovaní umeleckej tvorby a najmä – povedzme si úprimne – dnes hlavne za účelom zisku, sú špecifikom, ktoré pod rezort kultúry patria, ale ich produkt je súkromný a z úrovne MK SR môže a aj musí byť hodnotený z pohľadu umeleckej kritiky a jeho kultúrno-politických cieľov. Aby mohol súkromný sektor produkovať v rámci svojej produkcie priamy hospodársky výnos/zisk, v mnohých prípadoch „podlieza“ svojmu divákovi, poslucháčovi, čitateľovi, návštevníkovi. Všetkých vymenovaných  stavia cielene do role konzumenta, a nie diváka, čitateľa, poslucháča, návštevníka umeleckej inštitúcie…, využívajúc praktiky povrchných módnych trendov, účelovo deformovaných a využívajúcich napr. aj ľudskú pudovosť v premiere sexu a násilia. Prioritu majú prevažne diela, prinášajúce výnos, a to sa poväčšine stáva hlavným kritériom uvedenia, publikovania či podliezavých kladných recenzií. Primárne v nich nejde o umeleckú kritiku, ale o reklamu.

Ministerka Šimkovičová stojí na čele ministerstva kultúry, nie ministerstva umenia a jej úlohou je okrem iného aj to,  aby štát vedel, kde sa nachádza, kde a v akom horizonte sa chce v kvalite života svojich občanov posunúť. Aké podmienky a ako má ich má vytvoriť na udržanie a rozvoj kultúry.  Ktorý „kultúrny priemysel“ (po mojom umelecké, kreatívne odvetvie), preferovať a podporovať konkrétnymi formami a metódami a ktoré ponechať „samovývoju“. Tak chápem kultúrnu politiku, pričom umenie je jej súčasťou, ale kultúru ako takú nenahrádza.

Musím podotknúť, že formovanie vedomia jednotlivca a jeho fungovanie v spoločnostisocializácia, je stavebným kameňom spoločnosti a rezort kultúry má v tom nezastupiteľné miesto. Lepšie povedané, významnú úlohu. Preto si myslím, že ministerka kultúry má plné právo vzniesť námietky ku konkrétnemu dielu vystavenému, alebo produkovanému v štátnych inštitúciách a z jej strany preto nejde o cenzúru. (Na tenkom ľade cenzúry v rovine právnej stojíme v prípade propagácie symboliky potierajúcej základné ľudské práva a slobody, rasovej neznášanlivosti či protištátnej činnosti, v prípade obsahu pre deti a mladistvých, ale aj reklamy; tu vstupujú na verejnú scénu etické nariadenia, zriadené komisie a pod.)

K trendom, politikám a kultúrnemu vkusu má každý občan právo vyjadriť sa. Kultúrny a demokraticky zmýšľajúci jedinec s názorom iného môže polemizovať, nemusí s ním súhlasiť, ale svoj názor a postoj by nemal nadraďovať a vyhlasovať za jediný správny a neomylný. Vyhlasovať názor za cenzúru je politologicky a kultúrne prinajmenšom nekorektné, ak by sme chceli, tak aj nekultúrne v našej proklamovanej kultúre.

Paralelou a vzorovým príkladom na povedané je aj rozpútaná priam hystéria vo vzťahu k vyjadreniu ministerky, že MK SR už nebude poskytovať dotácie na „školenia mládeže na sexualizovanú šou LGBTI“ z rozpočtu ministerstva. Sexualizovanú šou organizovala mimovládka Saplinq, ktorá podľa slov ministerky získala v roku 2023 dotáciu z ministerstva kultúry 10-tisíc eur, potom z Fondu na podporu umenia najskôr 12-tisíc, plus 8-tisíc a 5-tisíc eur. Z ministerstva školstva – Národného inštitútu vzdelávania a mládeže – dostali organizátori Drag workshopu dve finančné tranže – spolu vo výške 336-tisíc eur. Dodala, že sú tam i ďalší štátni aj verejní podporovatelia. Napr. mesto Košice im poskytlo 5-tisíc eur, pritom kvôli akútnemu nedostatku financií vstúpilo oficiálne do krízového režimu…

Pri poloprázdnej štátnej kase je, podľa mňa, legitímne urobiť aj rozhodnutie, že v tomto roku dotáciu MK SR neposkytne. Ministerka neodsúdila a nedehonestovala minoritnú komunitu, len priority dotácií na konkrétne podujatia a ich organizátorom vidí v súčasnosti a podľa programového vyhlásenia vlády inde. Nie, nie je to útok a ničenie kultúry, je to legitímny názor a rozhodnutie politického predstaviteľa rezortu. Osobe zastávam skôr názor, že k ponižovaniu a ničeniu žiaducej kultúry prispievajú tí, ktorí nevedia prijať realitu a uchyľujú sa k vulgarizmom, k vyhrážkam a revanšu. To je kultúra, ktorú nehodno nasledovať ani prijať.

(Celkovo 323 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter