Slovenský filmový ústav od svojho začiatku bol akousi trpenou súčasťou riadiacich zložiek Slovenského filmu. Už to, že existoval Československý filmový ústav v Prahe a Slovenský filmový ústav v Bratislave poukazuje na podivné chápanie rovnoprávnosti oboch pracovísk. Nakoniec takéto pomenovanie nebývalo ojedinelé. Trvalo dosť dlho, kým sa rozhodnutím straníckych a podliehajúcim im riadiacich orgánov kinematografie začal používať názov Československý filmový ústav Praha – Bratislava vzhľadom na prezentáciu v zahraničí. Pražský filmový ústav sa nezaoberal slovenskou kinematografiou. Bol to starší brat, vyspelejší, pomerne adekvátnejšie vybavený po všetkých stránkach. Pracovníci oboch inštitúcií akceptovali daný stav, mali dobré pracovné a neraz i mimopracovné vzťahy. Ako vo všetkom, vždy záležalo od konkrétnych osôb ako túto asymetriu vypĺňali.
Moje prvé aktívne kontakty so SFÚ sa začali počas vysokoškolského štúdia sociológie na Jagellovskej univerzite v Krakove, keď vedúcim ústavu bol ešte Ján Komiňár, a neprestali doposiaľ. Najintenzívnejšie boli v čase písania mojej diplomovej práce Povolanie a prostredie slovenských tvorivých pracovníkov filmu, kde mojimi respondentmi, s ktorými som robil rozhovory, boli filmári počínajúc Majstrom Paľom Bielikom a končiac Jurajom Jakubiskom. Bola to škola života. Prácu som obhájil a časť z nej publikoval v Poľsku vo významnom vedeckom časopise, vychádzajúcom doposiaľ Kultura i Społeczeństwo č. 2/1974 i na Slovensku v Slovenskom divadle č.3/1972. Bol to výborný štart do práce v SFÚ, kde som nastúpil plný elánu a zdravej drzosti koncom roku 1975. Nemusel som sa adaptovať, s mnohými som si už tykal a brali ma už dávnejšie ako svojho kolegu. Už v roku 1970 bola vedením Slovenského filmu schválená organizačná štruktúra SFÚ (po vzore Prahy) pre 24 pracovníkov, kde Vedecko-výskumný úsek mal mať vedeckého pracovníka pre sociológiu, pre sociálnu psychológiu, teóriu a históriu filmu a pomocnú vedeckú silu. Tento stav sa nikdy nerealizoval. Mojím príchodom sa vyplnila rubrika Výskumné oddelenie, neskôr Oddelenie výskumu a práce s filmom. Najskôr sme boli dvaja – ja na výskum a Gabika Gavalčinová na prácu s filmom. Postupne sa Oddelenie napĺňalo a pred mojím odchodom za šéfredaktora Film a divadlo v roku 1990 malo 6 pracovníkov. Ak sa mnohokrát spomínalo, že SFÚ bol odkladacím priestorom pre problémových straníkov, najmä v osobe vedúcich, tak počas mojej existencie v SFÚ, v troch prípadoch dodania pracovníka aj s miestom, išlo o posilnenie výskumných činností ústavu. Sylvia Lacková, dlhoročná pomocná režisérka najmä u P. Bielika, skatalogizovala spravodajský film i ďalšiu krátkometrážnu tvorbu a spolu s M. Slivkom a J. Lexmanom sa podieľala na vydaní mimoriadnej publikácie Karol Plicka vo filmovej faktografii (1983). Vyškrtnutý či vyhodený zo strany, znalec juhoslovanských literatúr, kritik a prekladateľ Branislav Choma, ktorého dodal ústavu minister kultúry SR Miroslav Válek, dostal za úlohu byť slovenským redaktorom Panorámy – teoretického časopisu Čs.FÚ a SFÚ vychádzajúceho v Prahe. Vďaka nemu máme k dispozícii napr.: spomienky Šefana Hozu, cyklus o filmoch na území Slovenska Ivana Rumanovského, ale aj preklad state o estetike Gyorgy Lukácsa, ktorú preložil „zakázaný“ Milan Zemko atď. a nedocenenú publikáciu, ktorú zostavil a spracoval podrobné poznámky: Davisti a film, články, polemiky poznámky (1983). Tretím bol bývalý vedúci SFÚ, neskôr námestník Generálneho riaditeľa Slovenského filmu pre ideovú činnosť, Jozef Majchrák. Po dlhodobej chorobe vystúpil zo strany, stal sa znova veriacim a div sa svete, dovolili mu vrátiť sa späť do SFÚ, najprv do knižnice a potom do Oddelenia výskumu a práce s filmom. Venoval sa najmä detskému divákovi, spolu sme realizovali celoslovenský sociologický výskum Súčasná kultúra filmového diváka na Slovensku, Jeho publikácie o detskom divákovi, o zábavnom filme patria k doposiaľ neprekonaným prácam na danú tému u nás.
Obývali sme prevažne dve miestnosti, v jednej, kde kedysi býval Juro Jakubisko a nakreslil na stenu pôvabnú Olinku Schoberovú. Pri maľovaní priestorov ústavu nariadil vedúci ústavu maliarom zamaľovať kresbu. Vyjednával som, aby sa tak nestalo… podarilo sa, mal som niečo vymyslieť, aby ju nebolo vidieť. Maliari ju orámovali a my sme sa rozhodli dať na múr otvorenú kovovú knižnicu, v ktorej bolo iba málo kníh, takže Olinka vystupovala spoza nej a kovové rámovanie jej dávalo nový význam. Po zmene režimu sa Jakubiskova kresba stala súčasťou dokumentačného materiálu SFÚ, čo ma nesmierne potešilo.
Akýmsi míľnikom činnosti SFÚ bol Seminár k 15. výročiu SFÚ. V prípravnej fáze som prosil každého z vystupujúcich, aby otvorene hovorili o problémoch, čo sa aj stalo. Vedeli sme, že musíme zdôrazňovať, že vychádzame zo straníckych dokumentov a vlastne realizujeme výsledky zjazdových uznesení, ktoré poriadne nikto nečítal. Zaklínadlom bol príklad sovietskej filmovej vedy a výskumu vôbec, občas i vyhlásenia Gorbačova (hoci aj vymyslené) a pod. Bolo to neraz balansovanie na hrane. Tŕňom v oku boli tzv. pravicoví oportunisti či nebodaj veriaci, ktorí realizovali marxistický výskum, lebo iný akoby neexistoval. Seminár mal priam inšpirujúcu rolu, pozitívne ho hodnotil prítomný zástupca z ÚV KSS i námestník Generálneho riaditeľa Slovenského filmu pre ideovú činnosť, ktorý dokonca prisľúbil realizáciu mnohých návrhov prednesených na seminári. V tejto predčasnej eufórii som publikoval môj referát v Pravde v rubrike Kultúra medzi dvomi zjazdami. A začali sa reštrikcie. Mladosť, pochabosť.
Všetky publikácie vychádzali s poznámkou Pre vnútornú potrebu, lebo SFÚ nemal vydavateľské oprávnenie. Aj keď sa odvtedy podarilo realizovať mnoho čiastkových problematík, vyšlo mnoho výborných publikácii a tiež Dejiny slovenskej kinematografie 1896-1969, mnohé poznatky vyslovené na Seminári sú platné doposiaľ a môžu byť inšpiratívne pre znovuzrodené súčasné výskumné oddelenie. Návrh na zriadenie Filmového múzea predložil SFÚ vedeniu Slovenského filmu v roku 1970. Bolo by na čase ho zriadiť. Pre každú oblasť diania sú dôležité spomienky aktérov, audiovizuálnu kultúru nevynímajúc. My sme začali, ale podarilo sa dostať k peru iba pár tvorivých pracovníkov, napríklad Andreja Lettricha. Žiaľ, písanie poznačila doba a ich vyjadrenia boli veľmi opatrné. Preto treba vysoko vyzdvihnúť projekt FTF VŠMU Oral history–Audiovizuálne záznamy pamätníkov slovenskej kinematografie a jeho pokračovania. Jeho hodnota bude iba stúpať. Ale prihováral by som sa aj za projekt SFÚ osobných písomných spomienok. V rôznych materiáloch o SFÚ sa spomínali publikácie, ktoré sa nám podarilo vydať. Ich vydanie bolo skôr vyvzdorované na vedení a každú sme museli znova a znova obhajovať a zdôvodňovať, prečo práve táto téma a prečo práve tento autor a pod. Mnoho sa podarilo.
Naplno sa tento spôsob prejavil pri realizácii rôznych akcií s filmom. Bez nasadenia a neustáleho zdôvodňovania Gabiky Gavalčinovej by nebolo napríklad festivalu BAB-Bienále animácie Bratislava, ktorý existuje doposiaľ. Malá filmová akadémia mládeže a Kino M inšpirovali mnohých mladých ľudí, neraz tieto podujatia zmenili ich profesionálne zameranie, vznikli manželstvá… premietali sme tam aj zakázané filmy, diskutovali o nich s ich tvorcami (napr.: aj s Elmarom Klosom, Vladimírom Svitáčkom či Albertom Marenčinom, Jurom Jakubiskom) a to pod egidou SÚV SZM a SFÚ. Koniec koncov, pokiaľ viem, dvaja z nich pracujú aj v SFÚ – Mirko Ulman a Peter Dubecký. Súčasný generálny riaditeľ prešiel baťovskú cestu a na jej začiatku som svoje polienko priložil aj ja a hrdím sa tým. Pod jeho vedením SFÚ realizuje naše sny v celom komplexe činnosti a patrí k popredným európskym pracoviskám tohto typu. Z generácie zakladateľov SFÚ, pokiaľ viem, žijú už iba pracovníčka dokumentácie Marianna Forrayová a z knižnice Gerda Sýkorová. Treba im vysloviť poďakovanie – bolo na čo nadviazať.
(Rozšírený príspevok pre Film.sk k 60. výročiu Slovenského filmového ústavu)
