Jarmila Veľká: V zrkadle času

V slovenskom výtvarnom umení jestvuje tendencia, ktorá poukazuje na súzvuk tradície a novátorstva, moderny a postmoderny a na rozpor medzi tým, čo v skutočnosti vidíme a čo od nej očakávame. Čo spoznávame. Túto tendenciu reprezentuje tvorba Jarmily Veľkej (1953, Bratislava), jubilujúcej predstaviteľky súčasného slovenského maliarstva. Patrí k umelcom, ktorých nepoznačila choroba malomyseľných, čo vždy niekomu a niečomu slúžili. Ostala verná sebe, vedomá si faktu, že umenie bolo a je nasiaknuté históriou a súčasnosťou, a tak sa profilovalo na pozadí konkrétnych vzorov, príkladov a kultúrnych odkazov. Pripomína to samostatná výstavy jej obrazov, ktorú usporiadalo pod vyššie uvedeným názvom Mestské kultúrne stredisko v Renesančnom kaštieli v Galante, pri príležitosti maliarkinho okrúhleho životného jubilea.

Jarmila Veľká absolvovala vysokoškolské štúdiá na Akadémii krásnych umení v Krakove (1971 – 1976). Svojou tvorbou dokazuje, že vie byť sama sebou bez ohľadu na súčasný konzumný svet a nadvládu techniky nad človekom. Je to tvorba, ktorá sa rozvíja ako samostatné výtvarné pásmo stojace na troch pilieroch: zátišie, figurálna kompozícia, abstraktná maľba. Má svoju genézu, koncepciu a program. Vo svojich obrazoch sa snaží o náznak čohosi tajomného, pocit, ktorý sa podľa slov Paula Valéryho „vyjadriť nedá“. Pripomína nám blízkosť nehybnej večnosti, nádych absolútna doprevádzaný vnútornou harmóniou, zrod „nadskutočného“ života vo výpovedi, ktorú charakterizuje tichý majestát pokoja. Vyžaruje aj vďaka maliarkinmu rukopisu. Ten je raz pokojný, vyrovnaný, inokedy pretkaný dynamickou, expresívne cítenou šrafúrou polopastóznych farieb. Tvarov, plôch a škvŕn. Možno ich označiť za magicko-realistické, alebo poeticko-imaginatívne. Nezobrazujú rozsiahly diapazón námetov, nemožno v nich vidieť čokoľvek a kohokoľvek, ani miesta nachádzajúce sa takpovediac kdekoľvek. Ich výpoveď je vymedzená dvojicami pólov: pokoj a neistota, harmónia a disharmónia, všedné a zvláštne, racionálne a iracionálne, smútok a radosť, láska a bolesť, realita a fantázia, ale aj vedomá a podvedomá reflexia skutočnosti plnej zdanlivých absurdít.

Jarmila Veľká vo svojich obrazoch prináša svedectvá zašifrované do podobenstiev, symbolov jedinečných aj všeobecne platných. Hoci sa často vymykajú pravidlám vyplývajúcim z našich spoločensky záväzných konvencií. Jej obrazy neprekračujú dimenzie „klasicky čistého“ maliarskeho zobrazenia. Vyvolávajú v nás stavy blízke kontemplácii, pripomínajú náznaky metafyzického snenia, odrážajú myšlienky a predstavy, vznikajú v konkrétnom čase, no sú od neho nezávislé. Objavujú sa v nich „zápisy“ rôznych časových pásiem na jednej ploche (raná a vrcholná renesancia, manierizmus, barok) podobné citáciám, kde do popredia moderného obrazového poľa vstupujú postavy známe z diel veľkých majstrov minulosti: Sandra Botticelliho, Leonarda da Vinciho, Rafaela Santiho, Tiziana, Caravaggia, Lucasa Cranacha, Albrechta Dürera a i. Defilujú pred nami ako maliarske znamenia z minulosti. Ide o autentické vnímanie sveta so zvláštnym poetickým nábojom, zakódovaným vnútri zobrazovaných motívov. Medzi nimi zohráva dôležitú hudba a príroda. A tiež autoportrét. S vedomím zameraním maliarskeho záujmu autorky na ženy maliarky. Ženský autoportrét umelkýň, o ktorých vieme, že existovali a tvorili, ale aj tých, o ktorých nevieme takmer nič. Priečne, akoby rezom celými dejinami výtvarného umenia. Európskeho i svetového. Popri Artemis Gentilleschi a Elisabeth Vigéé Lebrun vystupujú na jej obrazoch interpretácie podôb ďalších maliarok.

Elisabeth Le Brun, 2023

Prichádzajú k nám po čase a cez čas. V premostení histórie, ktorú má Jarmila Veľká rada. Vynárajú sa z ticha dejín ako z depozitu umeleckých prejavov. Stali sa dôkazom tvorivej reflexie sveta ženy, žien, o ktorých donedávna platili pretrvávajúce, „živené“ klišé. Že sa v priebehu dávnych i menej dávnych storočí nedokázali vyrovnať mužom v tvorbe, v umení… Autoportréty žien maliarok toto vedomie, tento normatív – vyvracajú. Jarmila Veľká ich „ozvláštňuje“ v oživenej, revitalizovanej podobe premosťujúcej svet minulosti so svetom súčasnosti, kde problematika prebúdzajúceho sa „genderizmu“ nadobúda na svojej aktuálnosti. To všetko ponorené v zelených, modrých, hnedých, červených, zlato-okrových, lomených a čistých farbách splývajúcich v melodických tónoch harmónie. Svet na obrazoch Jarmily Veľkej je mystický, znie ako kantáta, rozplýva sa do priestoru, vznáša hore, dole, poletuje a vracia sa späť na zem. Hrboľatú, zaprášenú, ovenčenú súvislým kobercom opadaných listov, alebo rovnú ako doska stola, na ktorej vytvára zdanlivo náhodné juxtapozície portrétovaných osôb s ovocím, hudobnými nástrojmi, knihami, notovými osnovami alebo abstraktnými útvarmi.

Elisabeth Le Brun v klobúku, 2022

Sú to obrazy, z ktorých vyžaruje pokoj. A ticho. Možno trochu aj smútok. To je tá harmónia, o ktorú sa maliarka usiluje v dnešnom uponáhľanom svete. Autentická. Povedané slovami básnika, je „… ako prostý prazvuk vesmíru, v ňom sa planéty a hviezdy rodia, pred zrodom sa v ohni noria do víru, ticho, to je všade tam, kde hlahol zvučí. Ticho, súzvuk večnosti a nekonečnosti…“

Foto: Autor

(Celkovo 190 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter