Hudba a politika – k 57. ročníku Bratislavských hudobných slávností

Umelci vždy tvorili v istej konkrétnej dobe, a preto raz, viac raz menej v ich dielach nájdeme odraz spoločenskej situácie tých čias. Ak sa pozrieme do histórie, napríklad nepokoje, ktoré vyústili do odtrhnutia južným provincií Flámska (dnes Belgicko) od Nizozemska, sa začali počas premiéry Auberovej opery Nemá z Portici v Bruselskej opere. Aj Verdiho prvé opery inšpirovali Talianov k povstaniam proti rakúskej nadvláde a ku vzniku zjednoteného Talianska. Jednoducho umelci vždy reagovali na spoločenské problémy, a to aj vtedy, keď ich (zámerne či nedobrovoľne) ignorovali. Literatúra a divadlo, ktoré narábajú so slovom, to mali ľahšie než hudba zapísaná v notách a vyjadrujúca sa v tónoch. Pri hodnotení skončeného 57. ročníka Bratislavských hudobných slávností však môžeme konštatovať, že aj toto skvelé hudobné podujatie môže mať kdesi v pozadí svoj politický rozmer.

Už na tlačovej konferencii pred podujatím (20. 9.) napriek účasti mnohých redaktorov médií sa do diskusie zapojili len traja sedemdesiatnici, ktorí festival navštevovali dlhé roky a vedia, o čom je reč. Nárekom nad minulosťou z čias „totality“ bolo aj konštatovanie, že dnes v denníkoch človek nenájde recenzie vážnych umeleckých podujatí a v televízii chýbajú kedysi vysielané aj priame prenosy z tohto vrcholného hudobného podujatia roka. Podľa dnešných ideológov a „demokratov“ to však bolo nanucovanie, lebo ľud má radšej ľahké múzy a nenáročnú zábavu. Podľa nich teda na všetko, čo tu bolo pred rokom 1989, treba nadávať.

Autorkou diela na plagáte BHS 2022 je Xénia Bergerová.

Ak prejdeme k dramaturgickej stavbe festivalu, môže nás potešiť, že organizátori sa podobne ako náš hokejový zväz nezľakli a nezdráhali sa  uvádzať diela ruských skladateľov, hoci ministerka kultúry v otváracom prejave zabudla medzi dvanásť citovaných štátov, z ktorých pochádzajú hosťujúci interpreti, zaradiť aj Rusko (reprezentoval ho významný dirigent Vasilyj Petrenko dirigujúci Londýnsky kráľovský orchester). Pravda, tentoraz chýbali veľké ruské symfonické telesá, ale počúvať diela Musorgského, Čajkovského a Prokofjeva bolo pôžitkom. A to aj napriek tomu, že títo skladatelia boli deťmi národa „barbarov“, ako sa o Rusoch vyjadril istý český politik. Zabudol, že okrem vojvodcov zachraňujúcich Európu pred Napoleonom či Hitlerom dal tento „barbarský“ národ do vienka svetu aj geniálnych skladateľov, spisovateľov (Puškin, Tolstoj, Dostojevskij) a vedcov (Lomonosov, Mendelejev, Ciolkovskij). O tom, aký význam pripisujú Rusi kultúrnym hodnotám, som sa pred časom dočítal v článku, ktorého autor navštívil v USA múzeum spisovateľa Marka Twaina a komentoval jeho primitívnu skromnosť povzdychom „ako inak by vyzeralo toto múzeum, keby bolo v Rusku“.

Na rozdiel od niektorých politikov si však tvorcovia festivalu uvedomili, že nie sme Ukrajina, ale Slovensko a do programu zaradili až nezvyklý počet diel slovenských skladateľov od Suchoňa, Cikkera, Moyzesovcov, Urbanca,  Ferenczyho, Holoubeka až po dnes „letiacu“ Ľubicu Čekovskú. Dva koncerty s dielami slovenských skladateľov mali nepriamy súvis aj s politickým dianím. Na úvodnom koncerte odznela zaujímavá kantáta Spievať Ilju Zeljenku, ktorej súčasťou bola aj báseň štúrovca Jána Botta. Básnik ju napísal ako reakciu na porážku revolúcie v roku 1848 a nastolila otázku, či angažovanie sa Slovákov v nej malo zmysel. Zeljenka (v roku 1972) báseň použil metaforicky, majúc na mysli vzopnutie sa nášho národa v  obrodnom procese končiacom napokon okupáciou. K tomu istému neblahému historickému výročiu sa viazala aj skladba Ladislava Burlasa Planctus reagujúca (aby som bol presnejší ako spomínaná ministerka kultúry) na príchod ukrajinských, ruských, litovských,gruzínskych a ďalších vojakov zo „spojeneckých“ vojsk Varšavskej zmluvy. Takže aj hudba, aj keď len sprostredkovane, súvisí s politikou. Veď čo viac spája národy ako univerzálna reč hudby. A svet potrebuje mier. Aj o tomto boli Bratislavské hudobné slávnosti.

Festival BHS už tradične predstavuje vrchol koncertnej sezóny vážnej hudby v Bratislave. Vďaka vysokej umeleckej úrovni mnou navštívených koncertov to platilo aj v tomto roku. Škoda, že ani jedna z ponovembrových vlád si neuvedomila, že nestačí dať ľudu len chlieb a hry, ale treba ho aj kultivovať. To dokáže práve ozajstné umenie, aké už vyše 50 rokov ponúkajú Bratislavské hudobné slávnosti. Po BHS preberajú štafetu abonentné koncerty Slovenskej filharmónie. Na prvom z nich opäť odznela aj slovenská hudba. Egon Krák v skladbe Nebeskí anjeli vzdal hold majstrovi renesančnej polyfónie Josquinovi Desprez. Následne sme sa presvedčili, že brniansky rodák Erich Wolfgang Korngold vedel skladať nielen pôsobivú filmovú hudbu, či dnes akoby znovuzrodenú a často uvádzanú operu Mŕtve mesto, ale aj hudbu inštrumentálnu (husľový koncert) a vrcholom koncertu bola Piata symfónia Gustava Mahlera s nádherným Adaggiettom (spopularizovaným aj Viscontiho filmom Smrť v Benátkach). Ľudia, objavujte krásu, ktorú v tom dnešnom nepodarenom svete potrebujeme ako liek na rany osudu, ktorého sme, bohužiaľ, už len objektom, a nie aj subjektom.

(Celkovo 118 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter