Návrat k štyrom významným talianskym režisérom minulého storočia
Vo svojej mladosti (od konca 50. rokov po koniec rokov sedemdesiatych) som trávil svoj voľný čas buď v opere SND alebo v kinosálach Bratislavy. Poctivo som striedal kiná centra (Praha, Pohraničník, Slovan, Metropol, Tatra, Hviezda) s malými kinami (Mladosť, Mier, Liga, Obzor), z ktorých sa v 60. rokoch stali kiná pre náročného diváka, a letné večery som trávil v hradnom amfiteátri v dňoch tzv. Filmového festivalu pracujúcich. V tom období priaznivci filmu skloňovali mená veľkých tvorcov, ako bol Akiro Kurosava (so svojím hercom Toširom Mifunem), mexický režisér Emilio Fernández (s hercom Pedrom Armendarizom), filmár odcudzenia Michelangelo Antonioni (ktorého filmy sme celkom nechápali, keďže sme nevedeli, že západný svet je síce bohatý, ale čoraz viac odľudštený). Pre tých najnáročnejším tu bol Ingmar Bergman so svojimi divadelnými hercami Björnstrandom, Sydowom, Thulinovou a oboma Anderssonovými (Harriet a Bibi) a ich hľadaním Boha či pokoja. K najfrekventovanejším v našich kinách však patrila sovietska kinematografia (Kalatozov, Čuchraj a Michalkov „bodovali“ na medzinárodných festivaloch), americká, francúzska a talianska, Tá posledná zažívala v oných rokoch svoj jedinečný vrchol reprezentovaný predovšetkým trojicou Fellini, Antonioni a Visconti. Vo svojich zápiskoch som však objavil, že počas spomínaných dvadsiatich rokov som navštívil filmy cca ďalších tridsiatich talianskych režisérov. Keďže som pôvodne chcel na FFUK študovať taliančinu, boli môjmu srdcu zvlášť blízki.
Dnes s istým sklamaním zisťujem, že moje filmové „modly“ režisérske či herecké už generácii mojich detí a ešte viac vnukov nič nehovoria. Mená ako Gérard Philiphe, François Truffaut, Simone Signoretová, Claude Lelouch, Luis Buñuel, Vittorio de Sica, Laurence Olivier, Spencer Tracy, Sergej Bondarčuk, Karel Höger nepatria k ich filmovým idolom. Aj keď sa to snažím chápať ako dôsledok prirodzeného toku času, predsa ma to bolí.
Zalistoval som si teda v Kultúrno-historickom kalendári z roku 2006, ktorý svojho času vydávalo Národné osvetové centrum a ktorého som bol v tom roku zostavovateľom. Aspoň pre staršiu generáciu som vybral z neho mená štyroch talianskych filmových režisérov, ktorí majú (posmrtne) v našom roku 2026 nejaké okrúhlejšie jubileum.
Prvým z nich je Roberto Rossellini, od ktorého narodenia 6. júna uplynie 120 rokov. Mnohí odborníci ho považujú za prvého reprezentanta talianskeho neorealizmu. Z troch faktorov charakterizujúcich toto hnutie, sa jednoznačne orientoval na filmy z obdobia 2. svetovej vojny. Niektoré z nich majú údajne až dokumentárnu hodnotu. Jeho prvý diel voľnej vojnovej trilógie s názvom Rím, otvorené mesto (1945) začal nakrúcať len dva mesiace po tom, čo bolo hlavné mesto Talianska oslobodené. Jedným zo scenáristov bol aj Federico Fellini a popri profesionáloch (Anna Magnaniová) v ňom hrali aj neherci a použili sa v ňom aj originálne zábery rôznych fotografov zo zničených ulíc Ríma. Z ľudovodemokratických krajín po vojne film zakúpilo iba Maďarsko, u nás bol k dispozícii vo filmových kluboch od rolu 1987 a v roku 2020 ho uviedla STV. Ďalšie dva filmy trilógie Paisá (epizódy s americkými osloboditeľmi, 1946) a Nemecko v roku nula (1948) sa k nám nedostali. Následne režisér natočil niekoľko menej úspešných filmov s manželkou a hollywoodskou hviezdou Ingrid Bergmanovou.
Koncom 50. rokov sa režisér vrátil k vojnovým príbehom okupovaného Talianska vo filmoch Generál della Rovere a Bola noc v Ríme. Najmä prvý z nich bol majstrovským dielom s vynikajúcou kreáciou Vittoria de Sicu stvárňujúceho podvodníka Giovanniho Bertona, ktorého gestapo nastrčí do väznice, aby hral úlohu odbojového generála della Rovere. Z konfidenta sa však stane hrdina. Jedným zo scenáristov filmu bol Indro Montanelli, spoluväzeň falošného generála, ktorého osud opísal v knihe poviedok publikovanej aj v Čechách v roku 1963 pod názvom Tíha nadeje.
V ďalšom filme Bola noc v Ríme (1960) o vojakoch zo spojeneckých armád na úteku pred Nemcami hral aj ruský režisér a herec Sergej Bondarčuk. Ku všetkým režisérovým filmom robil hudbu jeho brat Renzo, ktorý okrem iného skomponoval aj operu Pohľad z mosta podľa hry Arthura Millera uvádzanej aj v činohre SND v rokoch 1959 – 1961.
V tomto roku si pripomenieme až dve výročia potomka slávneho šľachtického rodu a zároveň ľavičiara Luchina Viscontiho. Narodil sa 2. novembra 1906 a zomrel 17. marca 1976. Bol skôr tradicionalista, svoje filmy (ako divadelný režisér) staval na bravúrnych hereckých výkonoch, pričom ústrednou témou väčšiny jeho filmov bol morálny rozklad ľudských a rodinných vzťahov. Mal unikátny zmysel pre výtvarnú stránku (scénografie a kostýmov), ktorú po ňom zdedil aj jeho žiak Franco Zeffirelli. Bol mimoriadne rozhľadený v literatúre (prepisy Vergu, Dostojevského, Lampedusa, Camusa, T. Manna, D’Annunzia) a hudbe, využívajúc vo svojich filmoch okrem skladateľov Nina Rotu a Franca Maninu aj hudbu z opier, skladby symfonikov (Bruckner, Mahler). Scenáre mu väčšinou pripravovala skúsená Suso Cecchi d’Amico. K jeho neorealistickej fáze tvorby patrí Zem sa chveje (1948) s nehercami, kým neskôr obsadzoval skôr filmové hviezdy (A. Magnaniová, M. Schell, M. Mastroianni, R. Schneiderová, C. Cardinalová, S. Manganová, A. Karinová. K jeho najlepším filmom patrí morálne i sociálne trýznivý film Rocco a jeho bratia (1960) so skvelými výkonmi A. Delona, R. Salvatoriho a A. Girardotovej, ako aj historický Gepard (1963) s Lancasterom, Delonom a Cardinalovou. Pre človeka, ktorý nepozná talianske dejiny, je to obyčajný výtvarne krásny veľkofilm bez súvislej dejovej línie či dramatického konfliktu. Pre Talianov je to pravý opak: objavná i mierne ironická tradičnými názormi nepoznačená meditácia o zjednotení Talianska. Istý poľský kritik bol natoľko fascinovaný krásnymi zábermi na ľudí a sicílsku krajinu, že ich prirovnával k veľkým plátna svetových maliarov minulosti. Režisérov antikapitalistický svetonázor vyjadrujú slová kniežaťa „boli sme gepardi, po nás prídu šakali“. Tretím vrcholom jeho tvorby je film Smrť v Benátkach (1971) s neprekonateľnou dekadentnou atmosférou a hereckým koncertom Dirka Bogarda podmaľovanom adagettom z Mahlerovej Piatej symfónie. Visconti pred smrťou prorokoval, že televízia sa stane rýdzo zábavnou inštitúciou, kým o problémoch človeka a spoločnosti bude vypovedať divadlo. Prinajmenšom prvá časť tvrdenia je už dnes realitou.
Filmy Luigiho Comenciniho narodeného 8. júna 1916 predstavujú už tzv. ružovú variantu neorealizmu, ktorý namiesto spoločenskej kritiky ukazuje rázovitý a úsmevný život nižších vrstiev. Prototypom takéhoto neorealizmu sú režisérove filmy Chlieb, láska a fantázia a Chlieb, láska a žiarlivosť z rokov 1953 –1954, teda z časov, kedy už kapitalizmus v Taliansku „nabral dych“, na čo reagovala aj istá časť umelcov. Filmy viackrát neskôr opakovala aj naša televízia, takže sme mohli obdivovať krásku 50. rokov Ginu Lolobrigidu vezúcu sa na oslíkovi a neúspešného zvodcu strážmajstra Vittoria de Sicu. Režisér sa aj neskôr venoval s malými výnimkami (Bubovo dievča s C. Cardinale) komediálnemu žánru, zavše až na pomedzí erotického a ironického filmu (Bože, ako hlboko som klesla, 1974). V šľapajach otca idú aj jeho obe dcéry Kristina a Francesca. Jeden z filmov tej prvej uviedol v 90. rokoch Taliansky kultúrny inštitút v kine Mladosť.
Dňa 13. júna uplynie dvadsať rokov od smrti ďalšieho talianskeho režiséra mojej mladosti – Gilla Pontecorva. Tak ako väčšina talianskych filmárov (s výnimkou Zeffirelliho) bol ľavičiar, čo sa prejavilo aj v témach jeho filmov, čím vyhovovali našej vtedajšej filmovej distribúcii. Jeho filmy však získali aj množstvo medzinárodných ocenení na rôznych filmových festivaloch. V roku 1960 nakrútil prvý taliansky film odohrávajúci sa v koncentračnom tábore s názvom Kapo. Epizódnu úlohu v ňom skvele zvládla v tých časoch populárna francúzska herečka Emanuelle Riva známa z kultového filmu Hirošima, moja láska. Ešte vyššie bol svojho času cenený film Bitka o Alžír (1966) o konflikte medzi francúzskou koloniálnou armádou a alžírskymi bojovníkmi za nezávislosť. Napätie tragického príbehu stupňovala hudba neskoršieho velikána filmovej hudby Enrica Morriconeho. O tri roky neskôr režisér nakrútil antikolonialistický film Ostrov v ohni o ohlase Veľkej francúzskej revolúcie v karibskej kolónii Haity v hlavnej úlohe s Marlonom Brandom. Neskôr prešiel k dokumentárnym filmom, z ktorých bola pozoruhodná rozlúčka s významným komunistickým politikom (Addio a Enrico Berliguer, 1984), v ktorom okrem iného vystupovali aj Michail Gorbačov, Jasir Arafat a Federico Fellini. Spolurežisérmi tohto dokumentu boli aj ďalší významní talianski režiséri Antonio Pietrangelli (známy filmom Adua a jej družky) a Giulio Montalvo (režisér filmov Giordano Bruno, Sacco aVanzetti, Marco Polo).
V mojej mladosti (do polovice 60. rokov) sa aj náročné umelecké filmy uvádzali v bežnej distribúcii. Film sa vtedy nechápal len ako zábava, ale ako plnohodnotné umenie ( čo prirodzene zavše zaškrípalo). Dnes ho tak chápu už len tí, čo navštevujú filmové predstavenia v kinách Lumièr a Mladosť. Tam platí to, čo ako úlohu divadla vymedzil Visconti a čo umeniu ako takému (teda aj filmovému) pripisoval literárny vedec Július Pašteka: rozširovať vzdelanostnú a estetickú úroveň človeka a pomáhať mu vyrovnávať sa s problémami individuálneho i spoločenského života, ba zavše byť aj súdnou sieňou spoločnosti.
(Úvodná ilustrácia: Pixabay)
