Ten, kto sa začíta do bibliofílie spisovateľky, filozofky, esejistky a prekladateľky Etely Farkašovej, musí skonštatovať, že zámer Slovenského literárneho centra za tento editorský čin, plný inšpirácie,, vzťahu autorky ku každodennému životu a jeho hodnotám či k estetickému cíteniu a jej skúsenostiam v procese tvorenia, sa vydaril.
Jej subjektívne reakcie a to, aký ma pohľad na skúsenosť pri písaní a ako je intímne spätá so životom, sa dozvedáme v kratších či dlhších kapitolách tohto opusu.
Etela Farkašová: O písaní / nepísaní
Slovenské literárne centrum 2024, 88 strán
Každý tvorivý človek potrebuje istý časový odstup od témy, ktorú chce stvárniť. No nielen časový odstup, ale aj iné aspekty má mať spisovateľ pri písaní na zreteli. Je to hlavne odvaha vypovedať o veciach, ktoré sú naliehavé až tak, že sa stanú pre čitateľa uveriteľné. Niekedy sám tvorca bojuje s pochybnosťami, s tvorivou krízou, s istotami, ale i neistotou no aj s inými prekážkami, ktoré pociťuje pri písaní. Dôležitý je aj jazyk a dodržiavanie jeho zákonitostí, jeho premeny, štruktúra či presvedčivosť. A aké by to bolo bez umeleckej slobody? Doba, v ktorej sme žili pred revolúciou, mnohým spisovateľom nepriala. Často písali v inotajoch a niekedy im poslúžili aj pseudonymy.
Do všetkých týchto „ zákutí“, ktoré ovplyvňujú písanie, nám autorka dá nahliadnuť. Aj pre ňu, ako aj pre iných tvorcov, je dôležitý nápad, až neskôr usporadúvanie myšlienkových pochodov, utváranie štruktúry, formy a spresňovanie myšlienok. Inšpiračné zdroje môžu, ako nám ozrejmuje autorka, trvať hoci aj od rannej mladosti či detstva. Vynárajú sa postupne. Je len na samotnom autorovi, či na ne nadviaže, rozšíri ich, alebo ich nechá nevyužité.
Príbeh, dianie odpozorované z iných životov, vnímanie minulosti, sprítomňovanie a vlastné videnie či chápanie sveta cez seba, to všetko je pri písaní dôležité. Ako píše francúzska spisovateľka Margueritte Durasová, „písať, znamená dosiahnuť neznáme“.
Tak ako filozofia, aj dobrá literatúra ukazuje to, čo sme predtým nevideli. Narúša to, čo sme bežne pokladali za samozrejmé. Je to práve druh tvorivého znepokojenia, ktoré rodí otázky a láka hľadať odpovede. Autorka na príkladoch viacerých literátov ozrejmuje /Adolf Muschg, Heidegger/ s čím sa oni stretávali pri písaní či v procese zviditeľňovania. Do každého autorského subjektu prenikajú aj texty iných autorov. A to bez toho, aby si to autor uvedomil.
Niekedy, ako sa z textu dozvedáme, je aj jej v jednom žánri „tesno“. Preto píše nielen prózu, ale aj poéziu, eseje či prekladá. Písanie čistí dušu. Táto krásna myšlienka pochádzajúca od starých Grékov, si nachádza úložisko aj u Etely Farkašovej. Skutočnosť, že písanie žien i na Slovensku nechalo hlbokú stopu v literatúre /Elena Maróthy-Šoltésová, Božena S. Timrava, Terézia Vansová/ má presah do súčasného literárneho kontextu aj naďalej. Autorka nám v bibliofílii približuje aj ženské písanie. Hoci sa hovorí, že netreba hľadať rozdiely medzi písaním mužov a žien a existuje len dobrá literatúra, je to tak trochu scestné. Pretože videnie žien je špecifickejšie. Vzhľadom na rodovosť.
Autorka si kladie otázku: „Štiepim sa pri písaní, alebo sceľujem?“ Jednou z ciest, ako sa cez seba a svoje písanie priblížiť k ľuďom a porozumieť vlastnému príbehu, zotrvať v snení a maľovať svoje videnie slovami a rodným jazykom, nám spisovateľka v bibliofílii O písaní a nepísaní dôkladne a precízne vylíčila. Cez filozofické úvahy nám dala nazrieť aj do vlastných tvorivých procesov.
Grafická úprava bibliofílie Pavla Bálika, ilustrácie Květy Fulierovej a autorkin podpis zaraďujú túto knižku do vyššej kategórie kníh, ktoré u nás vychádzajú. Bibliofília vyšla v limitovanom počte výtlačkov.
