K výstave obrazov akad. mal. Dušana Sekelu v Danubiana Meulensteen Museum of Art v Bratislave – Čunove
Svet sa rozdelil: to čo platilo předtím, už neplatí, a čo by malo platiť, ešte neplatí. Aj v umení. Je to o hodnotách, ako sa dnes tak často s „radosťou“ pripomína. Tie predchádzajúce sú zaznávané, a nové prichádzajúce, glorifikované. Bez ohľadu na to, že o nich veľa nevieme. Hoci niečo tušíme. V umení však môžete tušiť čokoľvek, nič to ešte nemusí znamenať. Z hľadiska hodnôt. Mali by ste to vedieť aj vyjadriť. Ak ste umelec, alebo sa za neho považujete, resp. považujú vás za neho iní (to je však často veľmi vágne). Vyjadriť to, čo tušíte; pocit zo skutočnosti, prameniaci z vlastého vnútra. No ako povedal Paul Valéry – „pocit sa vyjadriť nedá“. Teda v umení. No nielen tam. Lenže stojí za to, pokúsiť sa o to. Aspoň. Keď to dokážeme, alebo by sme dokázali, ktovie, možno by bolo na svete menej kultúrnych vojen. Takých, čo ním a nami lomcujú. Dnes. Asi by nebolo ani toľko animozity medzi jednou a druhou stranou tohto konfliktu, medzi jednými a druhými tvorcami, umelcami, „konzumentmi“ umenia, medzi My a Oni. Nezmieriteľne konfrontovanými navzájom, kde jedni druhým nevedia prísť častokrát ani na meno. Lebo hodnoty… Menia sa, hoci nevieme, ktorým, akým smerom. V umení sa vždy smerovalo odniekaľ niekam (ale aj prešľapovalo na mieste). Práve preto nie je dobré jedných a jedni (t.j. hodnoty) zavrhovať, alebo klásť proti tým druhým, proti sebe. Rozhodujúca vždy bola, je a bude kontinuita. Pokiaľ berieme do úvahy, že svet sa stále vyvíja, že je v pohybe, nestojí na mieste. Že nenastal koniec dejín, ako to prognózoval pred časom istý Američan japonského pôvodu – Francis Fukuyama. Fukuyama bol mladý a rovnako mladá odišla do histórie jeho teória. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, namieste „nestojí“ a neostalo stáť „na svojom konci“ ani umenie. Vyvíja sa odniekaľ niekam. Človek pôsobiaci v umení nemusí byť diplomatom, aby to dokázal pochopiť (iste boli aj takí medzi umelcami, z tých najznámejších stačí spomenúť napr. barokového maliara P. P. Rubensa). Myslí sa tým aktívny umelec, ktorý keď ním je, teda človek s diplomatickými schopnosťami, môže mu to iba prospieť. V práci, tvorbe, orientácii na poli umenia, ktoré je práve preto také komplikované. A preto býva aj jeho reč, jazyk, výpoveď nezriedka nezrozumiteľná. Pre mnohých. Nebadať, alebo len ťažko v nej totiž vybadať kontinutu. S minulosťou, jej hodnotami s prienikom do budúcnosti, tými, ktoré sú prognózované, no zatiaľ neznáme, či málo známe. Vieme o nich veľmi málo.
Dušan Sekela Prienik poznania. 2022.
Jedným z tých, ktorí sa o to pokúšajú vo svojej tvorbe, teda o tento prienik, alebo jeho náznak vo voľnej maľbe, je slovenský maliar strednej generácie Dušan Sekela (1955). Presnejšie, staršej strednej generácie. Netreba však trvať na generačnom zaškatuľkovaní, aj keď dnes – azda viac ako kedykoľvek predtým – dochádza k zdôrazňovaniu protikladov, kontroverziám medzi mladými a staršími umelcami, teda generáciami tvorcov prichádzajúcimi z minulosti a tými súčasnými z 21. storočia. Rozhodujúcim by totiž nemal byť pocit generačnej príslušnosti a umeleckých hodnôt, ktoré sa s tým spájajú (čo je iste nespochybniteľný jav), ale vývinová kontinuita, kontext, v ktorom samotné dielo vzniká, vzniklo, alebo sa postupne rodí.
Žijeme vo svete ovládanom médiami. Informáciami. Pravdivými a nepravdivými, falošnými a zavádzajúcimi. Je to ako informačná explózia, ktorá nás obsadila, obkľúčila naše zmysly, naše vedomie, až sa zdá, že nemôžeme pred ňou ujsť, skryť sa pred jej tlakom vyvíjaným na nás zo všetkých strán. Jestvujú však spôsoby, ako sa ubrániť. Jedným z nich je tá povestná cesta do enklávy umenia, kreativity, kde ració, logos, senzibilita vyvolávajú spomienky na minulosť a víziu o budúcnosti. Umožňuje rozjímať odkiaľ pramení – aj keď sa nám to nezdá – poznanie pravdy. O svete… Pravdy konfrontovanej so skutočnosťou.
Akad. maliar Dušan Sekela hľadá a predstavuje svoju pravdu. V obrazoch, ktoré pripomínajú, že súčasné umenie nie je len dokladom rozporuplnej doby, ale aj zdrojom zážitkov, ktoré odrážajú slobodu nášho vnútorného života.
Dušan Seklela, Rezonancia. 2008.
Jeho maľby vystavené v Danubiana Meulensteen Museum Art v Bratislave – Čunove v decembri 2024 až vo februári t.r. odrážajú úsilie preniknúť pod povrch reality. Prepodstatniť sa v jej dimenziách s odkazom na myšlienky filozofie existencializmu a významové prejavy maliarstva naznačujúce príklon k recepcii op-artu, neoplasticizmu, či maliarskej reči post konceptuálnej maľby. Strieda sa v nich myšlienka s výpoveďou farebnej hmoty, zašifrovaný a dešifrovaný motív s prekvapujúcimi záhadami, maliarskymi grafizmami simulujúcimi ideu osnovanú na čisto farebných, tvarových, lineárnych prostriedkoch výrazu. Dá sa povedať, že sú to obrazy, ktoré stelesňujú Sekelove maliarske zmocnenie sa sveta. Jeho pretavenie do farieb a línií, kde nás súčasne čosi nabáda, aby sme ich nevnímali ako púhe očarenie belle matiére – krásnou hmotou, ktorá z nich vyviera, ale aby sme ich prijímali ako akty výpovede myšlienok a pocitov, v ich paralelnom postavení jeho výtvarného jazyka.
Dušan Sekela (1955, Medzilaborce) študoval najskôr na Strednej škole užitkového priemyslu v Košiciach (1970 – 1974), potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1974 – 1980) na oddelení monumentálnej maľby u prof. J. Želibského, E. Antalovej, R. Dúbravca, I. Vychlopena. Vo svojich dielach vyjadruje ochotu „veriť v niečoa – bojovať za to. Isteže, ono veriť v niečo sa odvíja od nepoškodených funkcií zdravého rozumu, pôsobenia racionálneho a emociálneho v ľudskom vedomí a bytí. Nie od všakovakých iracionálnych aspektov vymyslených a plných nadskutočných mystifikácii, ktorých je súčasné umenie plné a ktorých zablúdenia a historické omyly vysvetlili už viacerí schopní a múdri ľudia pred nami. Nehovoriac o francúzskych osvietencoch, či dokonca filozofoch existencializmu alebo pozitivizmu (ak by sme mali ísť viac do minulosti), o ktorých sa dnes – opäť raz – mlčí. Sekela otvára cestu víziám, odráža stratenú duchovnú silu umenia, ktorá bola zahodená v mene moci peňazí, showbusinnesu a lacného predvádzania do kontajnera nepravdy. Spolu s fantáziou dáva vznikať dielam voľne sústredeným do presne nevymedzených celkov. Ide o niekoľko motivických okruhov, ktoré hovoria o prapodstate nášho mikro a makro sveta, podstate universa, „všehomíra“, v ktorej a kde sa ocitáme a objavujeme ju my sami.
Dušan Sekela Vťahovanie A., 2024.
„Jednoduchosť nie je cieľom umenia, dostávame sa však k nej, keď sa približujeme ku skutočnému zmyslu vecí“ – hovoril známy avantgardný sochár rumunského pôvodu Constantin Brancusi pôsobiaci na pôde tzv. Parížskej školy. Dá sa povedať, že toto jeho svedectvo pretavil Dušan Sekela do novej podoby. Tá spočíva v redukcii tvaru, tvarovej minimalizácii, súvisí s novým ponímaním priestoru a času v obraze. Premieta sa do dvoch základných výrazových polôh: znakovo-archetypálnej a geometricko-konštruktívnej. Preferuje dôraz na geometrický tvar, ktorý vyrástol z vitalistického prístupu ku skutočnosti. Sekela zdôrazňuje popri prirodzených danostiach farby ako maliarskeho materiálu aj jeho tzv. „mystické vlastnosti“. Svoje diela konštruuje na základe princípu pripomínajúceho organickú, z prírody odpozorovanú formu života. Upravenú ním, človekom. Na tomto základe osnoval výrazovú reč svojich obrazov smerujúcu k novej štruktúre a symbolike trojrozmerných, reliéfnych maliarskych obrazov – objektov, ktoré sa etablovali na našom umeleckom nebi ako bytosti dôstojné a vznešené, integrálne spájané, predkladajúce nám svoju výpoveď. Založené sú na výrazových prostriedkoch pohybujúcich sa na rozmedzí expresie a harmónie, dynamickej a dramatickej reči umenia.
Sekela naplno využíva svoje maliarske skúsenosti s dôrazom na akcent detailu, morfologickú prostotu obrazového konceptu, skúsenosť zo vzájomnej korelácie obrazového priestoru a lineárnej konštrukcie tvaru, ktorý mal, alebo má byť zviditeľnený. Dôležitú úlohu pritom zohráva komplemetarita expresívneho a lyrického, spontánne maliarske gesto pripomínajúce tzv. dripping (striekanie farby), aké sme poznali a poznáme z maliarstva action-painting, ktoré prenikalo do Európy zo zámoria. Je to jeho spôsob maliarskej artikulácie, ktorý umelec využíva a identifikuje sa s ním. Maliarsky a filozoficky, kontrapunktom minulosť – súčasnosť v obsahovej náplni svojich obrazov. Prejavuje sa to aj v ich farebnosti. Tá prechádza z jednej, „durovej“ tóniny, do druhej a naopak: modré, zelené, červené, žlté, oranžové tóny tvoria dominantu týchto obrazov. Treba k nim pripočítať fakt, že maliar si osvojil reliéfne formovanie povrchu obrazu v podobe rôzne odstupňovaných plôch, navršovaných v hmote akrylovej farby, čím sa z jeho malieb stali farebné reliéfy, t.j. niečo s čím, sme sa doposiaľ v slovenskom výtvarnom umení (v takejto podobe) nestretli. Možno ich chápať ako symbol, alebo zachytenie čiastočných momentov existencie človeka v okamihu prítomnosti. Tej čo na nás pôsobí ako šepot slov, ktorý sa mení na silnejúcu vravu odkazov a výstrah, na ktoré maliar chce, alebo mieni upozorňovať. Preniká pod povrch reality, za hranice javu, aby na pohľad neviditeľné aspekty (napr. psychologickej povahy), premenil na viditeľné – na ľudský základ skutočnosti. A ešte niečo: vyznačujú sa dôslednou remeselnou zručnosťou. Akoby tak naznačoval a pripomínal, že súčasné umenie nie je iba dokladom rozporuplnej doby, ale aj zdrojom zážitkov, ktoré odrážajú slobodu vnútorného modelu človeka. Jeho imagináciu. Viacerí sa akiste zhodneme na tom, že hoci býva niekedy považované za provokáciu, schválnosť, nezmysel alebo prosté „blagovanie“ verejnosti, nie je to celkom tak. Dá sa povedať, že Sekelove maliarske zmocnenie sa reality ponímanej ako universum a vlastného vnútorného sveta bez ohľadu na generačnú „identitu“, je dôkazom kvality súčasného umenia a jeho hodnôt. Spolu s estetizmom a „designérskym“ prístupom pri koncipovaní ich maliarskej štruktúry.
Dušan Sekela Ergosféra. 2018.
Obrazy akad. maliara Dušana Sekelu umožňujú prežívať sny. Všetkým: vidiacim aj nevidiacim. Ľuďom, ktorí sú schopní vizuálny zážitok zameniť za haptický. Putujúc po nekonečnom vesmíre vnemov prameniacich z obrazov, ktoré už na prvý pohľad pútajú ďaľším rozmerom: menia sa z dvojdimenziálnych na trojdimenziálne. Vstupujú do priestoru s vlastnou hodnotovou výpoveďou – hmoty a ducha. So svojou opticko-vizuálnou podstatou a jej praktickou realizáciou. Tým, čo sa za ňou (filozoficky i prakticky) skrýva. Tým, čo je odhaľované, hoci ju niektorí nemusia vnímať, identifikovať. Predstupuje pred nás vďaka mágii farebnej hmoty, ktorá sa mení na svetlo. Ono udeľuje zrak ľuďom, aj tým menej či slabšie vidiacim. Svetlo, ktoré – symbolicky i konkrétne – umožňuje vidieť. Sekelove maliarstvo ho transformuje do novej podoby. Stáva sa svetlom vonkajším, optickým aj vnútorným, duchovným, je symbolom ľudského života, ale aj odchádzania. Do nekonečna. Svetlom farebným, na ktoré sa rozkladá v podobe vždy nových a nových farebných a tvarových konfiguráciíí. Vytváraných z farby a farbou nanášanou na atypickú podložku, ktorá sa v našom umeleckom prostredí takmer nevyskytuje (kapa plast – t.j. syntetická hmota umožňujúca vytvárať trojrozmerné profilové podložky, „reliéfy“, na aplikáciu farby rozotieraním, stieraním, vrstvením, liatim, fŕkaním, drippingom a pod.).
Výpoveď Sekelových obrazov je ukrytá do emócií, ktoré sa vynárajú, vystupujú z nespočetných zlomov, zákrut a meandrov kapa plastových profilov a vytvárajú priestor aj na vznik neznámych záhad a tajomstiev. Tých, ktoré odkrývame vo vlastných predstavách, alebo iba tušíme ich existenciu na cestách do vnútra duše: vesmírneho nekonečna – universa. Je to netušená krása, a zároveň krása netušeného, ktorá vystupuje z jeho obrazov. A pramení z nej poznanie pravdy. Jeho pravdy, votkanej do reality súčasného rozporuplného sveta. Môže to znieť zavádzajúco, no nemá azda dnes každý svoju pravdu? Aj v umení? Treba len rozlíšiť, ktorá je tá skutočná a má svoju skutočnú hodnotu, a ktorá sa tak iba tvári?
Foto: Ľubomír Podušel
