Ruskému režisérovi Karenovi Šachnazarovovi
KAREN ŠACHNAZAROV (8. 7. 1952) je sovietsky a ruský filmár, producent a scenárista. V roku 1998 sa stal generálnym riaditeľom Mosfilmu. Film Biely tiger nakrútil v roku 2012.
JAROSLAV REZNÍK (* 6. 4. 1942), básnik, prozaik, spisovateľ pre deti a mládež, autor literatúry faktu, dramatik, scenárista a prekladateľ, čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov.
BIELY TIGER
Videl som ho.
Hoci len na okamih, ale celkom zreteľne
a zblízka.
Ešte stále tam stojí. Ešte stále…!
V sychravom počasí, v zúrivom lejaku,
vo vzdutom plášti šialeného vetra,
keď ani cigaretu nemôžeš si zapáliť.
Stojí tam v páľave horiaceho slnka,
na kraji dávno nekosenej lúky
a po plecia zasypaný tichým jesenným lístím
na balvan snehového záveja
píše svoje proroctvo:
Možno za päťdesiat, možno sa osemdesiat,
a možno za sto rokov…
Uhádol na druhý raz!
Nie!
Nežiada sa mu sláviť víťazstvo,
nerobí kotrmelce, nevyzlieka si dres
nepočuje oslavný chorál
a nevztyčuje zástavy na chrámových vežiach
a hrotoch večných pyramíd,
lebo jeho zhorená a rozfúkaná pahreba pamäti
je stratená v nenávratne,
s poslednou iskrou zhasla v priestore.
Ó, láskavá dlaň pamäti
ukrytá v čiarach našich rúk,
kde do nich notová osnova vyryla
rytmus osudov nášho bytia!
Kto nájde od neho stratený husľový kľúč?
Ó, ničivá túžba mysle po kráse života,
ktorej i plameň sopky podľahne,
kto ťa uhasí?
Ó, križovatky uzlov v našich dlaniach
pod nervóznymi prstami,
kto vás rozuzlí?
Nič si nepamätá.
Každá nitka jeho pamäti zhorela do tla
a vsiakla do pahreby jeho tela,
z ktorej však ešte – akoby úchytkom,
najviac žiarili jeho oči.
Len jedno si pamätá, len jedno vie
s istotou bolesti horiaceho stĺpa
uprostred blčiacej hranice:
On sa vráti! Vráti sa!
Nedostali sme ho, unikol nám do húštiny
pralesa – zdá sa, že nezničiteľnej zloby…
Ešte sme nedobojovali! Ešte nie!
Preto tu stojí. Nevšíma si hlučný spev
víťazných sálv uprostred ruín kvíliaceho mesta.
Stojí a na nitke dymu z práve zapálenej cigarety,
zakosílenej o chladnú hlaveň tanku
si pridŕža svedomie. Drží ho ako verného psa,
s ktorým si vyšiel na prechádzku
a s ktorým si rozumie vo svojom rodnom jazyku,
až po tichý šepot sna.
Ešte sme nedobojovali, ešte nie!
Pažravému kapitálu sa opäť oči podliali krvou
a pozerajú na východ.
V kútikoch úst mu besné sliny vyvierajú,
a hlučné bubny v jeho hrudi už vystúpili
na prvý schod.
Možno o päťdesiat, možno o osemdesiat,
možno o sto rokov…
Ako si to vedel Ivan Ivanovič Najdenov?
Ako si to vedel, a možno len tušil, Ivan Nájdený?
V plameňoch ohňa, pred ktorým aj veža tanku
pokorne skláňa hlavu,
si vymenil svoje rodné meno za schopnosť
dovidieť až pod košeľu srdca budúcnosti
a nahmatať pravdu.
Ako sa to stalo? Ako si to vedel Ivan Najdenov,
po slovensky Najdúch…?
A ktorého otca si syn, keď Ivanov Ivanovičov
je len v Rusku vyše osem miliónov
a na celom svete raz toľko?
Asi preto, lebo si vstal z popola,
rozhrabal pahrebu a utiekol
spred chladnej urny zeme,
lebo ho, Bieleho tigra, bolo treba zničiť.
Z kraja lesa sa zadymilo.
Prekvapené ďatle prestali klopať na drevo,
tučným bobrom odplavilo nedokončenú hať
a lúčne kobylky sa dali cválať
po dávno nekosenej lúke.
Z kraja lesa sa zadymilo a tupý hluk
rozkolísal statné smreky a striasol
nedozreté šišky z ich vrchovcov.
To naštartoval Biely tiger!
Jeho hlaveň sa už zasa nadýchla,
belosť pancieru sa opäť mihla na slnku
a veža sa otočila smerom k pamätlivej ceste.
Biely tiger vyšiel z lesa.
Záhadne, no neodvolateľne.
A ako pred rokmi – opäť bez posádky.
Ako ho chceš dostať, ako ho chceš zneškodniť,
Ivan Nájdený, keď – zdá sa – celá Európa
i s polovicou sveta sa pod jeho vežu zmestila
a tlačí sa i kľačí pred jeho hlavňou?
Spolieham sa na teba Ivan Najdenov,
a možno aj Ivan Nádejnov.
Už vidím ako zhášaš cigaretu,
už vidím, ako si pod srdcom náhlivo hmatáš
nenápadné puzdierko svedomia
a –
štartuješ mu oproti.
