Ak si chceme pripomenúť niekoho zo slávnych filmových režisérov minulosti, najčastejšie ide o režisérov filozofov (Bergman), režisérov plných fantázie (Fellini) či režisérov zachytávajúcich na plátne odcudzenie (Antonioni), ktorého existenciu sme v západných krajinách s plnými výkladmi luxusného tovaru v minulom politickom systéme celkom nechápali.
Sergio Leone. Zdroj: Flickr
Miesto Sergia Leoneho v dejinách svetového filmu je menej významné, no ako vzkriesiteľ a reformátor tradičného (amerického) westernu si zaslúži našu pozornosť. Na rozdiel od vulgárnych príbehov spaghetti-westernov tento Talian vytvoril svojráznu poetiku v príbehoch pištoľníkov Západu, ktorou slávil nielen komerčné úspechy, ale zaujal aj odborníkov na dejiny filmu. Dňa 3. januára uplynie už 95 rokov od jeho narodenia (a koncom apríla 35 rokov od jeho úmrtia).
Leoneho otec nakrúcal nemé westerny a syn už v ranej mladosti prepadol kúzlu tohto filmového žánru a zbožňoval westerny Johna Forda, autora slávneho Dostavníka. Ako mládenec si zahral epizódnu postavičku v slávnom neorealistickom filme Vittoria de Sicu Zlodej bicyklov a potom robil pomocného režiséra v niekoľkých filmoch (Sodoma a Gomora, Posledné dni Pompejí).
Za svoj prvý režisérsky triumf Leone nepriamo vďačí veľkému japonskému režisérovi Akiro Kurosawovi, ktorému „ukradol“ príbeh z jeho filmu Čestná stráž (v hlavnej úlohe so slávnym Toširo Mifunem). Talianska verzia sa volala Za hrsť dolárov (1964) a preniesla príbeh zo samurajského Japonska na americký Západ. Leone nebol v takomto prístupe jediným, veď aj slávny americký western Sedem statočných je iba prepracovaním Kurosawových Siedmich samurajov. Film Za hrsť dolárov sa stal v Taliansku najnavštevovanejším, no režisér minul väčšinu honorárov na súdne trovy s Kurosawom. Druhé dielo filmovej trilógie sa volalo Za hrsť dolárov navyše a ku vtedy (vďaka prvému dielu) už známemu hercovi Clintovi Eastwoodovi sa pridal dovtedy málo známy Lee van Clef, kým v poslednom diele trilógie s názvom Dobrý, zlý a škaredý k nim ešte pribudol Eli Walach (známy zo Siedmich statočných ako vodca banditov), ktorého meno nájdeme aj v Trenčianskych Tepliciach na chodníku slávnych.
V čom spočívala novosť poetiky Leoneho? Hoci príbehy boli drsné, poetickú rovinu im dodávala kamera Delli Colliho a hudba Ennia Morriconeho. V najdramatickejších miestach deja sa príbeh na dlhší čas zastavil a kamera snímala detaily tváre, prípadne rúk protagonistov za sprievodu krásnej hudby Leoneho spolužiaka z gymnázia Ennia Morriconeho. Práve v druhom a treťom diele trilógie každá z hlavných postáv filmu mala už svoj vlastný hudobný motív. No kým pri hudbe k prvým dvom dielom skladateľ použil aj staršie (šuplíkové) melódie, v tom treťom vymyslel už úplne nové na základe prečítania scenára. Priam geniálne je spracovaný záver tretieho filmu, v ktorom kamera a hudba kúzlia vytvárajúc až neskutočné napätie.
V knihe venovanej Morriconemu sa dá dočítať, že postavu „zlého“ chcel režisér obsadiť Charlesom Bronsonom, ktorému napokon ponúkol až úlohu Harmoniky v slávnom filme Vtedy na západe (1967). Pamätná azda 15 minútová statická úvodná scéna na stanici, kde traja pištoľníci čakajú na Harmoniku (Bronsona), spočiatku počítala s účasťou všetkých troch protagonistov z predchádzajúceho filmu, no z tohto zámeru vzišlo pre nesúhlas Eastwooda. Kým predchádzajúca trilógia sa nakrúcala neďaleko španielskej Almerie (Los Albaricoques), film Vtedy na západe sa už točil (okrem niektorých interiérových scén) v Kalifornii, kde filmový architekt Simi postavil westernové mestečko Flagstone. Medzi pôvodnými scenáristami filmu bol aj mladý Bernardo Bertolucci, scenár napokon pripravil osvedčený Sergio Donati. Slávnu pieseň smrti, ktorú dodatočne v ČR spopularizovala Viera Špinarová, nahrala speváčka Edda dell Orso.
Po málo vydarenom druhom filme série tretí diel americkej trilógie s názvom Vtedy v Amerike už produkoval Dino de Laurentis a nakrúcal sa v USA za spoluúčasti šiestich scenáristov ako brutálny príbeh gangu židovských mladíkov. Tu vystúpil do popredia jeden z problémov Leoneho filmov, a to pridlhá metráž. Dokončený film trval 3 hodiny a 41 minút, no do kín sa napokon dostal v dĺžke 2 hodiny 19 minút, čo režisér považoval za znehodnotenie svojej práce. Aj pri obsadzovaní hlavných úloh už mal problémy, keď účasť odmietli Depardieu, Newman a Gabin. Koncom 80. rokov chcel ešte v spolupráci s Rusmi natočiť film o obliehaní Leningradu za druhej svetovej vojny, no pre jeho zlý zdravotný stav sa spolupráca nerealizovala.
Tri slávne Leoneho westerny odvysielala v týchto dňoch ČT2. Sú nielen dlhé (v metráži), ale majú aj dlhý život. Podobne ako staré francúzske filmy s plejádou vynikajúcich hercov (Philipe, Gabin, Ventura, Delon), ktorých mená už mladej generácii nič nehovoria, si ich ešte stále môžeme pripomenúť vďaka televíznej obrazovke.
Úvodné foto: Youtube
