Už desiaty ročník mal vlani filmový festival stredoeurópskeho filmu 3KinoFilmFest v Prahe. Diváci tak mohli vzhliadnuť to najlepšie, čo sa nakrútilo v Čechách, Maďarsku, Poľsku a žiaľ, pomenej na Slovensku. „Jubilejný ročník priniesol 20 filmov, drvivú väčšinu v českej premiére a jeden z nich (Sedliaci) získal nomináciu na Oscara. Zároveň sú to filmy autorov, ktorí svoju kariéru iba začínajú, ale už ich debuty zaujali divákov aj novinárov,“ povedal riaditeľ 3KinoFilmFestu Vavřinec Menšl.
Za čas svojej existencie sa filmový festival stal miestom, kde sa stretávajú významné mená kinematografie krajín V 4, s tými, ktorí na túto métu ašpirujú, čo je určite pre divákov inšpirujúce. Program obsiahol nielen premietanie filmov a diskusie o nich, ale aj ďalšie zaujímavé kultúrne a umelecké aktivity, workshopy, divadelné predstavenia, diskusie na spoločenské témy a pod. Diváci si majú možnosť z mimoriadnej ponuky vybrať naozaj to, čo ich najviac zaujíma.
Zdroj: Facebook
V porotách zasadali také osobnosti napríklad z Poľska, ako Agnieszka Holland, Maciej Stuhr, Magdalena Łazarkiewicz, zo Slovenska herečky Lívia Bielovič a Vica Kerekes či generálny riaditeľ Slovenského filmového ústavu Peter Dubecký. V porote tohoročného jubilejného ročníka boli: významný európsky režisér Krzysztof Zanussi, herečka Judith Bárdos Pecháček a umelecký šéf Mestských divadiel pražských Michal Dočekal.
Nebolo jednoduché vybrať tri najlepšie filmy – poznamenal K. Zanussi – pretože ich úroveň bola mimoriadne vysoká. V kategórii Best Film Award si cenu odniesol film Agnieszky Holland Hranica. Special Award získal film Bratia, režiséra Tomáša Mašína. Cenu v kategórii Debut alebo druhý film nazvanú Golden Debut si odniesol film Črepy, réžia Beata Dzianowicz. Porota udelila aj mimoriadne dve Čestné uznania – Larry (réžia Szilárd Bernáth) a Objekt (réžia Robert Gliński).
Akousi ochutnávkou pražského 3KinoFilmFestu bol pol deň plný vynikajúcich snímok 21. 1. 2024 v kinosále SNG v Bratislave, nazvaný Ozveny 3KinoFilmFestu. Začal sa uvedením bloku študentských filmov Pristúpili? (2016, réžia Tereza Pospíšilová) a Dcéra (2019, réžia Daria Kashcheeva). Obidva filmy získali už mnoho domácich i zahraničných cien a určite ešte budeme počuť o ich autorkách. V slovenskej premiére bol uvedený film známeho poľského režiséra Roberta Glińského Objekt (2023, Figurant) a Sedliaci (2023, Chłopy, Poľsko/Srbsko/Litva) réžia DK Welchman, Hugh Welchman podľa románu poľského spisovateľa Władysława Reymonta, ktorý dostal zaň v roku 1924 Nobelovú cenu za literatúru. Filmy uvádzali veľvyslanci – Sedliakov J. E. Maciej Ruczaj, veľvyslanec Poľska na Slovensku a Objekt bývalý veľvyslanec SR v Indii Ladislav Volko.
Film Sedliaci je nominantom na Oscara, je výrazne štilizovaný technikou maľovanej animácie. „Na tvorbe Sedliakov počas štyroch rokov pracovalo viac než 400 ľudí vrátane 125 maliarov zo 4 krajín sveta a tvorí ho vyše 40 000 individuálnych olejomalieb. Tie sa, navyše, inšpirujú množstvom skutočných, dobových obrazov z prelomu 19. a 20. storočia, ktoré namaľovali najmä členovia modernistického hnutia Mladé Poľsko. No a tam práve patril aj Władysław Reymont, autor slávnej knižnej predlohy. Snímka Sedliaci je teda rovnako cenným a impozantným filmovým aj výtvarným počinom a za ambicióznosť, ale najmä schopnosť dotiahnuť takýto mamutí projekt do mimoriadne funkčného výsledku, si jej tvorcovia zaslúžia veľký rešpekt,“ napísala Hanna Lippová v Kineme. A Viera Langerová na stránke Filmpressu konštatuje: „Napriek sérii výhrad je krása filmu nepominuteľná a obdivuhodná. Príbeh môžeme sledovať ako tragickú love story, drámu lásky a zrady, zasadenú do romantizujúcich prírodných kulís, zobrazených s poetizujúcou a dynamickou energiou, ktorá preniká celým filmom. Mobilizuje široké emocionálne a vizuálne spektrum vnímania fascinujúcou estetizáciou obrazov a výjavov, realizovaných s nevšednou virtuozitou.“ Dá sa s takouto charakteristikou súhlasiť, ale v podstate klasický príbeh lásky, nenávisti, vášní i priam sociologického obrazu vzťahov na dedine v 19. storočí, práve okrem mimoriadneho výtvarného spracovania, nepriniesol pre mňa veľký dôvod na inšpiráciu, či zamýšľanie sa, úvahy…
O to viac ma zaujal čiernobiely, vo svojej podstate klasicky, citlivo až dokumentárne spracovaný príbeh dôstojníka tajnej polície, ktorý dvadsať rokov sledoval Karola Wojtyłu, budúceho pápeža Jana Pavla II. Možno aj preto, že „som bol pritom“ ako študent sociológie na Jagellovskej univerzite, spoznával som krakovské časy poľského reálneho socializmu s oveľa väčšou slobodou ako u nás, ale zároveň s existenciou tajnej polície, jej spolupracovníkov aj v radoch študentov. Vtedajšie študentské kluby, divadlá, kabarety, festivaly a juniálesy boli miestom otvorenej prezentácie a diskusii o množstve tém. Klub Beczka (Sud) pri Dominikánskom kláštore v Krakove (založený v roku 1964) bol a je takýmto miestom. Tu neraz K. Wojtyła pozýval na diskusiu popredných marxistov. Film okrem detailného zobrazenia vtedajších reálií, čo podčiarkuje využitie archívnych záberov a filmových žurnálov použitých na nerozoznanie v hraných scénach, čo bola práca kameramana Adama Bajerského a strihača Krzysztofa Szpetmańského, cez psychológiu aktérov až po výborné herecké výkony a vynikajúcu filmovú hudbu Zygmunta Konieczneho ukazuje plnokrvnosť doby. Film Glińského koniec-koncov vytvára historický obraz vzťahov štátu a cirkvi, jeho vplyvu na životy jednotlivcov. Príbehu by bolo možné vyčítať niektoré dramaturgické úskalia, ale napriek tomu vytvoril precedens hľadania miery hodnotového nastavenia jednotlivca v neľahkých časoch, teda aj súčasnosti. A to nie je málo. Dúfam, že sa film dostane aj do našich kín.
Ozveny prehliadky 3KinoFilmFest v Bratislave boli naozaj iba návnadou – cez kinematografiu Poľska, o filmovej produkcii krajín V 4. Plná sála v SNG ukázala, že záujem publika spoznávať tvorbu našich susedov neutícha. Treba veriť, že Ozveny… začali novú bratislavskú tradíciu.
