Webová stránka ta3 priniesla informáciu o vyhlásení prezidentky Zuzany Čaputovej k referendu o zmene ústavy, ktorého jadrom je vyhlásenie, že sa referenda nezúčastní: „Nezúčastním sa, no rešpektujem rozhodnutie každého občana“.
Z. Čaputová konštatovala, že jej neúčasť na referende o zmene ústavy je prejavom jej občianskeho postoja, a nie jej postoja ako prezidentky. Uvedené vyhlásenie si zaslúži hlbšie zamyslenie.
V prvom rade je potrebné konštatovať, že vyhlásenie prezidentky reflektuje fakt, že systém zastupiteľskej demokracie, tak ako viac-menej každý spoločenský systém, v ktorom človek zastupuje záujmy iných, rozdvojuje jeho osobu na dve odlišné „osoby“ obsiahnuté v ľudskom indivíduu. Jedna forma osoby má realizovať záujmy druhých a druhá osoba má realizovať záujem individuálnej osoby. Ideálny prípad zhody záujmov, ktoré osoba zastupuje s jej individuálnymi záujmami sa nevylučuje, ale ako ukazuje prípad Z. Čaputovej, nevylučuje sa ani ich rozpor.
Tu odhliadnem od faktu, že v reálnom živote sa môže osoba jedného indivídua, v dôsledku rozmanitých spoločenských funkcií, ktoré vykonáva, dostať do vnútorných protirečení, ktoré jeho osobu môžu rozložiť aj na viacero osôb, ktoré medzi sebou „bojujú“ o realizáciu toho „svojho“ záujmu. Tu si všimneme len rozpor medzi štátnickou funkciou a individuálnou občianskou funkciou, ktoré spoločenské indivíduum delia na „štátnika“ a „občana“.
V prípade Z. Čaputovej môžeme jej formu prezidentky nazvať jej „verejnou“ osobou, t.j. osobou, ktorej podstata spočíva v realizácii záujmu občanov daného štátu. Pre uvedenú podstatu je „verejná“ osoba Z. Čaputovej, t.j. ako prezidentka oprávneným predmetom hodnotenia občanov z hľadiska plnenia ich záujmov. Druhou osobou je jej individuálna forma občana štátu. Uvedená forma vyjadruje záujmy jej individuálneho občianskeho bytia, a nie záujmy štátneho celku ako v prípade jej formy prezidentky. Vo vyhlásení prezidentky vidíme, ako sa jej záujem ako prezidentky vyjadrujúci vôľu občanov, na základe ktorého vyhlásila referendum, rozchádza s jej individuálnou občianskou vôľou, na základe ktorej sa odmieta referenda zúčastniť.
Uvedený rozpor nemožno prejsť mlčaním, pretože v danom prípade ide rozpor, ktorý má významný politický dopad na demokratické práva občanov ako aj na demokratickú povahu nášho štátu.
Ujasnime si, že spor je vyvolaný referendom o zmene ústavy, ktoré prezidentka po rôznych legálnych „obštrukciách“ nakoniec musela vyhlásiť, ale ako občan s ním nesúhlasí, a preto sa ho nezúčastní.
Jadrom referendovej otázky o skrátení volebného obdobia parlamentu nie je nič viac a nič menej ako doplnenie práva občanov voliť svojich politických zástupcov o právo kontroly nad ich politickou činnosťou, o právo ich pomocou referenda odvolať, pokiaľ neplnia sľuby, ktoré svojim voličom dali. Politickou podstatou referenda je tak prehĺbenie princípu demokracie, na základe ktorého ústavný princíp, že všetka politická moc pochádza od „občanov“, povedané obrazne, už nebude balansovať na jednej nohe, ale pevne sa postaví na dve nohy. Ak všetka politická moc pochádza od občanov, tak potom to musí znamenať nielen to, že vo voľbách moc poskytujú svojim zástupcom, ale že túto moc pomocou referenda zvoleným poslancom odoberú, ak nerealizujú záujmy občanov, ktorých zastupujú.
Ak sa pozrieme na argumenty Z. Čaputovej, ktorými zdôvodňuje svoj „antireferendový“ občiansky postoj, s prekvapením zistíme, že jej rozhodnutie sa neopiera o hodnotenie podstaty a významu referenda pre prehĺbenie existujúcej demokracie. Svoj postoj zdôvodňuje tvrdením, že: „Komunikácia organizátorov referenda bola menej zameraná na jeho obsah a viac na útoky proti názorovým politickým oponentom.“ Teda nie podstata referenda, ale jeho vonkajšia forma propagácie je dôvodom, prečo sa referenda nezúčastní. Jej argument sa už v našich pomeroch bežne vyjadruje sloganom „lebo Fico“. Namiesto toho, aby ako prezidentka využila svoju funkciu na zdôraznenie a propagáciu demokratickej podstaty referenda a takto napravila jeho deformované chápanie, sama využíva komunikačnú deformáciu na zdôvodnenie svojho občianskeho negatívneho vzťahu k referendu.
Pikantné na občianskom postoji Z. Čaputovej k referendu je, že je to postoj, ktorý protirečí politickému záujmu každého občana štátu. Jej postoj nie je postojom občana, ale postojom nevzdelaného obyvateľa štátu, ktorý nerozumie ani svojmu vlastnému politickému záujmu. Jej tzv. „občiansky postoj“, je vo svojej podstate proti-občianskym postojom, pretože ho zbavuje demokratického práva kontroly nad politikou a ponecháva ho na vôli a svojvôli politikov, ako aj na vôli a svojvôli prezidentky.
Jej reči o tom, že ako prezidentka robí „všetky potrebné kroky na to, aby sa ústava zmenila v parlamente do konca januára“ a mohli byť predčasné voľby, jasne demonštrujú, že buď sama ako prezidentka nerozumie podstate referenda a zamieňa si potrebu aktuálnych predčasných volieb s ústavným demokratickým právom občanov kedykoľvek skrátiť volebné obdobie poslancov alebo tomu rozumie a práve preto zakrýva podstatu referenda.
Napriek jej „prezidentským“ rečiam o tom, že „má v úcte referendum ako jeden z mála spôsobov, akým sa občania môžu priamo vyjadriť ku konkrétnym otázkam“, ktoré patrí k jednému z „inštitútov priamej demokracie v našej ústave“, tak jej prezidentský ako aj jej občiansky postoj odhaľuje pravý opak toho, čo hovorí.
Občiansky postoj Z. Čaputovej vyvoláva vážne otázky nad jej pôsobením vo funkcii prezidentky štátu, kde všetka štátna moc pochádza od občanov (Čl. 1. 2). Ako môže osoba, ktorá ako občan odmieta uznať demokratické právo občanov odvolávať zvolených politikov pomocou referenda, a verejne ospravedlňovať neúčasť občanov na referende, stáť na čele demokratického štátu ako prezidentka?
Prezidentka nám už raz verejne odkázala, že nerozumie slovenskému občanovi. Teraz svojím „občianskym“ postojom k referendu nám posiela verejný odkaz, že nerozumie ani potreba a volaní občanov po prehlbovaní demokracie, a preto od nej ako prezidentky nemôžeme očakávať, že bude bojovať za demokratické práva občanov, hoci z ústavy je táto povinnosť vyplýva.
