O tendencii a aj o dôvodoch rozširovania doteraz zanedbávaných regionálnych kontaktov v rámci Strednej Ázie v ostatnom období sme na stránkach Slova informovali už niekoľkokrát.
Posledná návšteva prezidenta Turkménska v Uzbekistane (14.-15. júl 2022) funkčnosť tohto poznania a tejto paradigmy potvrdzuje. Ono totiž, stredoázijskí prezidenti sa nepredvádzajú na letiskách v obtiahnutých čiernych tričkách na svojich neforemných postavách, alebo neostrakizujú a nešikanujú svojich špičkových diplomatov. Jednoducho, títo prezidenti cielenie obhajujú národnoštátne záujmy svojich krajín, pretože inak by „šli do kytiek“!
Zdroj: www.president.uz
Syn druhého turkménskeho prezidenta, aktuálne tretí prezident Turkménska Serdar Berdymuchamedov (bol zvolený 12. marca 2022, keď získal 72,9 % hlasov), uskutočnil svoju druhú bilaterálnu návštevu (štátnu – čo je v Strednej Ázii najvyššia protokolárna forma návštevy) do Uzbekistanu. Tou prvou (štátnou)bola, z pohľadu Turkménska a geopolitickej reality Eurázie, celkom logicky návšteva Moskvy (10. júla 2022).
Cesta do Uzbekistanu
Počas dvojdňovej návštevy v Taškente S. Berdymuchamedov rokoval so svojím partnerom Šavkatom Mirzijojevom, ktorý okrem toho, že sa v Uzbekistane schyľuje k novelizácii Ústavy Uzbekistanu, musí aktuálne riešiť ešte jeden zásadný problém. A to, ako vedľajší produkt pokusu o túto zmenu, nepokoje a napätie v Republike Karakalpakstan (Республикa Каракалпакстан, čo je špecifická a autonómna časť unitárneho Uzbekistanu), ktoré on sám vníma „..ako pokus zo zahraničia destabilizovať krajinu…“
Inak povedané, ide asi už o päťdesiaty prvý odtieň pokusu o farebnú revolúciu v rámci Strednej Ázie, pričom niektorí slovenskí diplomati, ktorí prevzali rétoriku US-boys, vraj nejde o republiku, ale o oblasť a ide o „vraj“ ľudskoprávnu tému. Smutné!
Smutná (a nie jedinosmutná) vizitka kategoriálnej (ne)kvality aktuálnej slovenskej diplomacie týchto dní.
V preddvorí oficiálnej návštevy sa v starobylej Buchare konalo prvé Medziregionálne fórum Uzbekistan – Turkménsko, kde došlo k podpisu investičných a obchodných dohôd vo výške 451 mil.$.
Ďalej sa v Taškente uskutočnila vedecko-praktická konferencia, ktorá sa venovala top téme, rozvoju bilaterálnych a regionálnych väzieb.
V rámci inventarizácie prípravných podujatí nesmieme zabudnúť ani na výstavu, na ktorej predstavili uzbecké a turkménske podniky svoje výrobky a aj to, čo plánujú ponúknuť v blízkej budúcnosti na trh svojim susedom.
Len pre poriadok: v súčasnosti funguje v Uzbekistane 173 spoločností s turkménskym kapitálom. Nie je to veľa, ale keď zoberieme do úvahy historický a spoločensko-politický (vrátane ekonomického) vývoj v oboch krajinách za ostatných tridsať rokov, tak je to pomerne dobré číslo.
V celkovom pohľade je Turkménsko na 7. mieste v rámci krajín, ktoré sú najväčšími exportérmi tovaru a surovín do Uzbekistanu a vice versa Uzbekistan je na 10. mieste exportérov do Turkménska.
Výsledky návštevy
Po stretnutí tête à tête v rezidencii «Куксарой», čo vo voľnom preklade z uzbeckého jazyka znamená niečo ako tehlový palác, prezidenti informovali o svojom pohľade na perspektívy bilaterálnej spolupráce medzi Uzbekistanom a Turkménskom s presahom na celý región Strednej Ázie.
Ten presah je predovšetkým spolupráca v energetickej sfére, vrátane vzájomných dodávok elektrickej energie, plynu a ropných produktov. Tejto témy sa dotkneme ešte v závere.
Š. Mirzijojev sa vyjadril: „…chcel by som podčiarknuť – Turkménsko je pre nás kľúčový partner v regióne a budeme rozvíjať naše vzťahy ako strategické…“
Turkménsky prezident S. Berdymuchamedov sa nenechal zahanbiť a vo svojom hodnotení sa snažil o spresnenie: „…medzi konkrétne oblasti, v ktorých naše krajiny majú veľký potenciál, patria poľnohospodársky komplex, energetika, chemicky a petrochemický priemysel, strojárstvo a farmácia…“
Obaja prezidenti unisono akcentovali aktivizáciu prihraničného obchodu a zriadenie obchodných domov v Taškente a Ašchabade.
Spomenutá téza o prihraničnej obchodnej spolupráci o.i. v praxi znamená, že obe krajiny už inak pristupujú k tomu, čo bolo pre nich doteraz charakteristické: uzavretosť, ostražitosť, susedská nedôvera a historické negatívne reminiscencie… A to je len a len na dobro veci.
Za prítomnosti prezidentov bolo v prezidentskej rezidencii podpísaných celkom 19 dokumentov, ktoré by mali zabezpečovať rozvoj bilaterálnych obchodno-ekonomických, vedeckých, kultúrnych a humanitárnych vzťahov, mládežníckej politiky… (napr. Program vedecko-technickej spolupráce na roky 2022-2024, Program spolupráce medzi MZV Uzbekistanu a Turkménska na roky 2023-2024, Zmluva o ochrane a racionálnom využívaní vodných zdrojov rieky Amudarja…)
A ešte dva body
Prezidenti sa dotkli aj dvoch nie celkom bilaterálnych, ale najmä globálno-stredoázijských tém.
Prvoubol okruh bezpečnostných otázok v Strednej Ázii, spojených s aktuálnou situáciou v Afganistane a potrebou spolupráce v rámci rôznych štruktúr (OSN, Spoločenstvo nezávislých štátov, Organizácia islamskej jednoty, ale aj Šanghajská organizácia spolupráce…)
Uzbekistan aktuálne predsedá Šanghajskej organizácii spolupráce (ŠOS), ktorej summit prezidentov sa bude konať v septembri 2022 práve v Uzbekistane a uzbecký prezident pozval turkménskeho prezidenta, nehľadiac na to, že Ašchabad dodržiava prísny celibát neutrality, na toto podujatie. Pozval ho ako čestného hosťa!
Členmi ŠOS sú India (jadrová mocnosť), Kazachstan, Čína (jadrová mocnosť), Kirgizsko, Ruská federácia (jadrová mocnosť), Tadžikistan, Pakistan (jadrová mocnosť) a Uzbekistan. Štatút pozorovateľa majú Afganistan, Bielorusko, Irán a Mongolsko. Krajinami – partnermi ŠOS sú Azerbajdžan, Arménsko, Kambodža, Nepál, Turecko a momentálne ťažko skúšaná Srí Lanka.
Práve na tohtoročnom summite by sa mala (kladne) riešiť žiadosť o prijatie Bieloruska za člena a tiež zavŕšiť prechod Iránu z pozorovateľského na členský status.
Po druhé, širšie hovorili aj o energetických väzbách a perspektívach v rámci celej Strednej Ázie. Začiatkom júna 2022 totiž predseda predstavenstva kazašskej štátnej plynárenskej spoločnosti QazaqGaz Sanžar Žarkešov (Санжар Жаркешов) informoval o prognózovanom nedostatku plynu v Kazachstane, počnúc rokom 2024 (deficit zhruba -1,7 mld.m3) a o pozastavení exportu kazašského plynu od roku 2023.
V roku 2021 Kazachstan exportoval 7,2 mld.m3 a tohto roku to bude už len 5 mld.m3. Toto zasiahne do celkovej energeticko-surovinovej bilancie v rámci Strednej Ázie. A túto informáciu by si mali všimnúť aj tí, ktorí s ľahkosťou páperia tvrdia, že všetko je o.k. a Slovensko si kúpi plyn kdekoľvek mimo Ruskej federácie (napríklad v Strednej Ázii). Možno áno, ale až vtedy, keď si stredoázijské krajiny ochránia svoje záujmy. Domácu spotrebu a spoľahlivých veľkých odberateľov (Čína, Pakistan resp. celá juhovýchodná Ázia).
Celkom na záver
Téma vody v Strednej Ázii je vždy témou No jeden v regióne.
Aj keď sa o tom podrobne v oficiálnych správach z oboch strán nehovorilo, pohľad z Bratislavy potvrdzuje, že ak doteraz Uzbekistan, vzhľadom na svoje monokultúrne poľnohospodárstvo a zdevastovaný irigačný systém ešte zo sovietskych čias, bol a ostáva najväčším spotrebiteľom vody z Amudarje až tak, že Turkménsko malo problémy na tejto vodnej trase (ešte stále je tu potreba akceptovať budúcnostné aqua nároky Afganistanu), aby do Aralského mora (Uzbekistan – Republika Karakalpakstan) nedotekala rieka, ale len dedinský potok.
Naviac boli doteraz nedoriešené problémy okolo kanálov, splavov, výpustí… (časť technológie v jednej a časť v druhej krajine), čo spôsobovalo napätie a niekedy až silové riešenia.
Preto je dôležité, že počas tejto návštevy bola dosiahnutá zhoda a podpísaná príslušná zmluva o pohraničnej rieke Amudarja, ktorá prejasňuje (prečisťuje) vzťahy a zaistí (vraj) racionálnejšie (spravodlivejšie) využívanie vodných zdrojov v regióne.
Keď ide o vodu v Strednej Ázii, tak ide o všetko…!
(Autor je vysokoškolský učiteľ.)
