Záujem o Strednú Áziu rastie

Námestník ministra zahraničných vecí a bývalý mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Kazachstanu na Slovensku Roman Jurievič Vasilenko pred pár dňami poskytol veľmi  zaujímavý a komplexný rozhovor pre Al-Džazíru [1], v ktorom okrem pozícií Astany k aktuálnemu vývoju konfliktu na Ukrajine venoval pozornosť aj postaveniu Strednej Ázie v aktuálnom rozložení globálnych geopolitických a bezpečnostných siločiar (pozn. v júni 2023 sa bude v Astane konať veľké medzinárodné fórum, ktorého hlavným bodom  bude globálna bezpečnosť).

Roman Jurievič Vasilenko. Snímka: www.gov.kz

V rámci profesionálnych odpovedí rôznym apologétom pripomenul, že Rusko je najväčším obchodným partnerom Kazachstanu a spolu zdieľajú najdlhšiu pozemskú hranicu na svete (R. Vasilenko uvádza 7 500 km). Tiež pripomenul, že v Kazachstane žije cca 3,5 mil. etnických Rusov – občanov Kazachstanu a v Ruskej federácii žije 1 mil. etnických Kazachov, občanov Ruskej federácie.

Navyše, Kazachstan je súčasťou Eurázijskej ekonomickej únie (EEÚ), ktorú tvorí okrem Kazachstanu Ruská federácia, Bielorusko, Kirgizsko a Arménsko (Uzbekistam je pozorovateľoma) a funguje od 29. mája 2014. A tiež – medzi Kazachstanom a Ruskou federáciou je funkčných 51 hraničných prechodov, čo len potvrdzuje intenzitu  širokoprofilovej výmeny na dennej báze.

Je čas na diplomaciu, ktorá nesmie mlčať

Kazachstan zastáva pozíciu, že je potrebné, aby sa   medzi RF a Ukrajinou skončil čo najskôr. A k tomu  chce prispieť výlučne diplomatickými aktivitami, totiž „…nie je čas riešiť nezhody prostredníctvom vojny…“Spodná časť formulára

R. Vasilenko pripomenul, že Stredná Ázia a Kazachstan (ako najväčšia vnútrozemská krajina) sa nachádza v srdci Eurázie. Čo znamená, že multivektorová zahraničná politika má svoje zdôvodnenie a vzťahy s partnermi sú založené na vzájomnom rešpekte, pričom Kazachstan nie je naklonený žiadnej veľkej, resp. veľkým hrám v 21. storočí.[2]

To má svoju logiku; lenže Stredná Ázia sa cyklicky stáva záujmovým priestorom rôznych mocností, ktoré túto „ne-náklonnosť“ k veľkým hrám akosi neberú do úvahy.

Aký je aktuálny stav?

Pripomeňme si, že ukončenie existencie Sovietskeho zväzu v roku 1991 a vznik 16 nezávislých štátov, vrátane piatich v Strednej Ázii (Kazachstan, Kirgizsko, Turkménsko, Tadžikistan a Uzbekistan), znamenalo aj to, že sa stali novými členmi OSN, ale aj to, že začali presadzovať svoje národnoštátne a strategické záujmy. Súčasťou tohto procesu sa stal aj fakt, že vo vzťahu k týmto novým stredoázijským subjektom začali prejavovať svoju pozornosť z rôznych dôvodov regionálne a globálne mocnosti.

Dnes sa píše rok 2023 a od roku 1991 sa v zásade množina krajín, ktoré sa rôznym spôsobom snažili a snažia (s rôznou úrovňou úspechu a efektivity) pretaviť a zhmotniť svoje osobitné záujmy do geopolitickej bonity, sú v zásade tie isté: USA, Čína, India, Irán a Turecko. V ostatnom období sa zvyšuje záujem aj zo strany Izraela.

Čo sa týka Ruskej federácie, tá má v Strednej Ázii historicky exkluzívne a nezastupiteľné postavenie, čo, napokon, R. Vasilenko v rozhovore pre Al-Džazíru potvrdil, a žiaľ, všetky snahy kolektívneho Západu o získanie vplyvu v Strednej Ázii sú skôr spojené so snahou o oslabenie tejto pozície Moskvy a ovládnutie energetických zdrojov, než na pomoc v pokračovaní postsovietskej transformácie.

Stredná Ázia je podľa niektorých cestovateľov strechou sveta, bez získania kontroly nad ktorou jednoducho nie je možné vybudovať si, alebo udržať pozíciu svetového hegemóna. Ak nie svetového hegemóna, tak aspoň krajiny, ktorú si v rámci medzinárodných vzťahov partneri vážia.

Čo vidíme aktuálne v Strednej Ázii?

Posilňuje sa pozícia Číny, nehľadiac na to, že Západ sa usiluje svoje pozície vo vzťahu k Číne uviesť do rovnováhy. Inak povedané – snahy zo strany USA a Veľkej Británie (čiastočne aj Indie)  v rámci Strednej Ázie možno vnímať predovšetkým ako snahu hodiť palicu do kolesa Číne a destabilizovať čínsky globálny megaprojekt – oživenie historickej Hodvábnej cesty –  „Jeden pás, jedna cesta“. V jednoduchosti: ide o projekt spojenia Číny (po súši) cez Strednú Áziu s Európou, s Blízkym východom (t. j. predným Orientom)  a  následne s Afrikou, kde si Rusko a Čína budujú nové pozície.

Ilustračná snímka: pixabay.com

Len si pripomeňme, že jednou z hlavných transportných tepien bola trasa cez Ruskú federáciu a potom buď cez Ukrajinu, alebo cez Bielorusko smerom na Baltské more (Gdansk), alebo na Dunaj (teraz už rozumiete, prečo USA slovenskými rukami zabránili stavbe širokorozchodnej trate Čierna nad Tisou – Bratislava a prečo sa o túto trasu zaujímala Budapešť?).

Je nesporným faktom, že vplyv USA v západnej Ázii je dnes facto na nule a vplyv Číny má konvexný charakter. Podpis strategických dokumentov medzi Iránom a Saudskom Arábiou (a ďalšími ropnými krajinami) pod krídlami Pekingu neznamená nič iné, než čínsku vzostupnú  paradigmu de facto.

Treba si uvedomiť, že dnešná Čína veľmi dobre vníma a vie, že Washington, využívajúc, či skôr používajúc politiku vtiahnutia Pekingu do konfliktu predpokladá, že Čína zmení svoje postoje. Omyl! Včerajšia koncepcia „roll back“ na dnešný Peking už neplatí.

Čína totiž – asi ako jediná – vníma globalizáciu ako plus a aj preto bude v rámci OSN v konzervatívnom krídle. No a nezabúdajme, ide o jadrovú mocnosť, ktorá má svojich tajkonautov a vie aj v rámci diplomacie využívať mäkkú silu.

Napriek tomu, že sa Západ snaží sabotovať Irán, jeho vplyv na časť Veľkej Perzie (Stredná Ázia)postupne narastá, čo sa nepáči Veľkej Británii.  

Agresivita Veľkej Británie voči ruskému impériu sa datuje od 16. storočia, keď sa Londýn snažil podriadiť si Moskvu, aby si zaistil suchozemskú cestu do Indie. Tento scenár sa nepodarilo realizovať a Londýn bol nútený začať využívať Indiu pomocou morskej sily. Lenže svoj vplyv sa mu v časti Centrálnej Ázie predsa len podarilo presadiť, aj keď neskoršia expanzia ruského impéria od Strednej Ázie tento vplyv čiastočne eliminovala. Následne Londýn vyprovokoval rusko-perzskú vojnu (1826 – 1828),aby zastavil alebo aspoň spomalil ruskú expanziu na juh (podobnosť s vyprovokovanými udalosťami na Ukrajine 2022 je čisto náhodná).[3]

Londýn strategicky stále vníma Strednú Áziu ako most medzi Európou a juhovýchodnou Áziou. V expertnom prostredí sa povráva, že po tom, čo sa na čelo britskej MI6 postavil bývalý diplomat Richard Peter Moore, došlo k aktivizácii britskej rozviedky najmä v Kazachstane, Kirgizsku a Tadžikistane. Tieto chýry nemožno hodnoverne doložiť, ale je faktom, že Kazachstan a aj Kirgizsko už majú za sebou pokusy o farebné revolúcie. A čo sa týka Tadžikistanu, tam už – ako vravel M. S. Gorbačov – процесс пошёл.[4]

Londýn sa tiež usiluje (čo výsostne vyhovuje Washingtonu) zmeniť smerovanie Turecka, ktoré chce zvýšiť svoj už aj tak vysoký vplyv v Strednej Ázii, a preto bude (budú) podporovať tureckú opozíciu, ktorá je lojálna voči anglosaskému svetu. Dobré vzťahy Moskvy a Ankary (nehľadiac na konkurenciu na južnom Kaukaze, Líbyi či Sýrii) sú tým, čo ich dráždi všeobecne a prípadnú elimináciu súčasného tureckého prezidenta by využili aj na oslabenie vplyvu Ruskej federácie v Strednej Ázii.

Nóvum – záujem Francúzska

Paríž, nehľadiac na to, že doma mu krajina sociálne horí, sa začal v ostatnom období intenzívnejšie zaujímať o Strednú Áziu (a o Áziu, nehovoriac o výprasku vo Vietname – bitka pri Dien Bien Phu, vôbec).

Zvýšený záujem o Strednú Áziu má zrejme nasledujúce dôvody: Francúzsko si ako líder vo využívaní jadra na výrobu elektrickej energie v Európe potrebuje zabezpečiť dostatok paliva pre svoje jadrové elektrárne. Na druhej strane je Kazachstan ako jedna z vedúcich krajín v objeme ťažby uránu na svete (26 % overených svetových zásob je v Kazachstane). Spoločný kazašsko-francúzsky podnik KATCO spracúva 15 % uránu vyťaženého v Kazachstane, takže aj týmto smerom možno využiť Paríž v snahách vytlačiť Moskvu zo Strednej Ázie a z Kazachstanu špeciálne.

Francúzsko ako postkoloniálna mocnosť, ktorá sa (aj jazykovo) roztápa v spoluprojekte EÚ, sa stáva objektom, využívaným anglosaským elementom, na vytváranie geopolitickej nestability v Strednej Ázii. Na Slovensku o tom nikto neinformoval a ani to nikto neanalyzoval, ale koncom februára 2023 sa v Paríži konal okrúhly stôl (samozrejme, bez účasti Slovenska, ktoré je vhodné len na to, aby robilo „pucfleka“ voči Ukrajine), na ktorom sa posudzovali témy posilnenia západnej prítomnosti v Strednej Ázii s cieľom oslabenia vplyvu Ruskej federácie a Číny. V tomto svetle treba vidieť nedávne návštevy prezidenta Uzbekistanu Šavkata Mirzijojeva[5] a prezidenta Kazachstanu Kasyma-Žomarta Tokajeva v Paríži, kde obom Francúzsko prisľúbilo veľké investičné projekty.[6]

No a na záver: Francúzsko odchádza (konečne) z Afriky s dlhým nosom, kde ho nahrádza Čína a Ruská federácia, takže sa bude snažiť niekde uchytiť, nehľadiac na to, že Washington a Londýn budú využívať „francúzsku malosť“ na svoje veľké ciele v Strednej Ázii. Lenže malosť a nafúkanosť ešte nikdy nepriniesli okrem vojen ľudstvu žiaden efekt.

Stredoázijské poznanie

Jednotlivé štáty Strednej Ázie sú relatívne mladými subjektmi medzinárodného práva. Susedia s veľkými veľmocami, a preto sa každá z nich samostatne a špecificky snaží o diverzifikáciu orientácie svojich zahraničných politík, predovšetkým v tom, čo sa týka zahraničného obchodu a kanálov pohybu tovarov.

Konflikt na Ukrajine priviedol krajiny Strednej Ázie k poznaniu, že nie je celkom správne celkom závisieť od Ruska a Číny. Lenže, tak ako Stredná Ázia nemá prístup k otvorenému moru, všetkých päť stredoázijských štátov je prinútených hľadať rovnováhu medzi konfliktnými záujmami mocností.  

Vráťme sa na záver k spomenutému interview R. Vasilenka pre Al-Džazíru, ktorý pripomenul: „…verejne sme nevyjadrili svoje stanovisko k dôvodom tejto vojny, ale chceme,  aby sa tento konflikt skončil čo najskôr…“ A ďalej ešte sformuloval víziu Kazachstanu: „…budeme musieť, ak nie znovu objaviť OSN, nejako posilniť OSN a posilniť medzinárodný systém. Táto vojna dáva jasne najavo, že svet nemá plán B. Toto je naša planéta. Musíme skutočne pracovať na najnaliehavejších problémoch, ktorým čelí náš svet…“

Treba si však uvedomiť, že ak sa svetové mocnosti zaujímajú, resp. bojujú o svoj vplyv v Strednej Ázii, či už ako o región, alebo o jednotlivé krajiny, ktorá má každá svoju geografickú, geoenergetickú a geopoliticko-strategickú bonitu, Slovensko by nemalo na tento priestor rezignovať.

Boli časy, keď Bratislava ponúkala namiesto dnešného poklonkovania a neustáleho presvedčovania o našej bezbrehej podriadenosti pestrú zahraničnú politiku. Našou výhodou bola excelentná expertná činnosť, mäkká sila, ekonomická pružnosť, ale aj rovnaká historická skúsenosť.

Dnes už nikto nepracuje s odkazom M. R. Štefánika či A. Dubčeka, ktorí zanechali v Strednej Ázii hlbokú brázdu. Dnes už je to všetko odviate bratislavským kaviarensko-neoliberálnym vetrom.

(Autor je vysokoškolský učiteľ)


[1] Celý rozhovor pozri: https://www.aljazeera.com/news/2023/4/6/kazakh-official-not-the-time-to-resolve-differences-through-war
[2] Pozn.: Ide o narážku na Veľkú hru (The Great Game), čo bol de facto strategický konflikt medzi britským impériom a ruským impériom (v 19. storočí) a Veľkou Britániou a Sovietskym zväzom (v 20. storočí) o Centrálnu a Strednú Áziu. Autorstvo tejto kategórie sa pripisuje britskému rozviedčíkovi Arthurovi Conollymu.
[3] Pozri: https://www.vb.kg/doc/428599_sredneaziatskie_stany_stali_poligonom  sopernichestva.html
[4] Pozn.: Ide o jeho vyjadrenie z roku 1986 s významom, že proces sa začal, alebo už sa na tom robí.
[5] Pozn.: Jedna z najväčších francúzskych spoločností zaoberajúcich sa jadrovou energetikou ORANO s.a., podpísala v roku 2022 strategický kontrakt s Uzbekistanom ohľadne prieskumu a ťažby uránu na jeho území.
[6] Podrobnejšie pozri: www.stanradar.com

(Celkovo 405 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter