Dlho očakávané osobné rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej o prípadnej opakovanej kandidatúre prišlo. Symbolicky deň pred jej päťdesiatkou. Akoby si sama sebe a rodine s dvoma dcérami a milencom nadelila darček pohodovejšej budúcnosti.
„Toto oznámenie je jedno z najťažších, ktoré som v živote urobila a najskôr i urobím,“ povedala v úvode tlačovej konferencie. Následne oznámila, že sa prezidentských volieb v budúcom roku už nezúčastní. Dodala, že má za sebou „najťažšie štyri roky života“, navyše ju čaká piaty rok, ktorý – podľa nej – nebude o nič ľahší. Na ďalšiu päťročnicu už „nemá síl“.
Napriek tomu akýsi Tomáš Kačmár v komentári na webe CNN Prima News si v titulku komentára dovolil tvrdiť, že: „Čaputová neustála tlak a vyhrážky luzy. Jej koniec prehĺbi slovenskú depresiu.“ Plne súhlasím s Eduardom Chmelárom, ktorý mu v analytických poznámkach protirečí: „Čím viac sa blížilo oznámenie prezidentky, tým viac nás médiá kŕmili propagandou, že Zuzana Čaputová je najdôveryhodnejšou političkou na Slovensku. Náročky však nespomenuli dve dôležité skutočnosti: po prvé, že v poslednom období jej popularita klesala najrýchlejšie zo všetkých slovenských politikov, a po druhé, že počet tých, ktorí sú pevne rozhodnutí voliť ju, tvorí len polovicu čísla, ktoré sa verejne udáva.“ Neviem, kedy naposledy (a či vôbec?) bol Kačmár na Slovensku, no jeho myšlienky, ovplyvňujúce verejnú mienku na druhom brehu rieky Moravy, sú len odrazom neznalosti a povýšeneckého vzťahu niektorých Čechov k nám – Slovákom. Takého, ktorý po pomlčkovej vojne viedol napokon v roku 1992 k rozdeleniu spoločného štátu.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
Sedembolestnú máme v Šaštíne, no prezidentka sa rada štylizuje do roly ukrivdenej a prenasledovanej, ktorá napriek tomu chce snímať všetky naše hriechy… I tentoraz to ako mačka potvrdila olizovaním si zraneného ega, keď obratom vycestovala na Moravu, aby sa v záhrade Vily Tugendhat v Brne nechala mediálne ospievať i oplakať nielen českým prezidentom Petrom Pavlom, no i svojimi obdivovateľmi. Debatu dvoch hláv najbližších susedných štátov si prišlo na historické miesto vypočuť okolo 1 500 ľudí. Čaputovú odetú pohrebne v čiernom i Pavla privítali potleskom, slovenskej prezidentke, zborovo zaspievali „Živijó!“ Vybavila sa mi pritom balkónová filmová scéna s piesňou: „Don´t Cry For Me Argentina“…, neopakovateľne prednesená Madonnou v roli Evity (prvej dámy veľkého juhoamerického štátu). „Don´t Cry For me Czechia...“, mohla oplatiť Zuzana Čaputová, ktorá však v ničom nedosiahla úroveň Evy Duarte Perónovej.
Tryzna za žijúcu?
To, čo predviedli slovenské i české médiá hlavného prúdu – po prezidentkinom oznámení – nemožno hodnotiť inak ako tryznu za žijúceho panovníka. Pravdu majú všetci, čo tieto výlevy prirovnali k smúteniu za Stalinom. Kult je kultom v 20. aj v 21.storočí. „Rozhodnutie prezidentky je legitímne, nevyrábajme kult osobnosti,“ zareagoval verejne i sociológ Michal Vašečka. A hneď sa éterom aj v tlači rozleteli rôzne otázky. Napríklad „objektívne“ Aktuality.sk sa pýtajú: „Aké zrkadlo našej rozhádanej, testosterónom naplnenej a mimoriadne spolarizovanej politike prezidentka nastavila, a nepovzbudí to k ešte agresívnejším útokom voči politickým oponentom? No a nemení sa už naša demokracia na ochlokraciu, teda vládu davu?“ Božia prostota! Veď vládu davu uplatnila politická opozícia a bratislavská kaviareň – aj s podporou prezidenta Andreja Kisku, Čaputovej strany Progresívne Slovensko a mainstreamom – už na jar 2018 proti premiérovi Ficovi! Hneď potom, čo ktosi (pre dosiahnutie „vyššieho cieľa“?) obetoval mladého novinára s jeho snúbenicou…Veru tak, v politike sa nehrá v rukavičkách a rôzne záujmové skupiny, rôzne partaje, vplyvné tábory používajú kadejaké prostriedky. Každý verejný činiteľ, každý politik musí ešte pred rozhodnutím vstúpiť do „ringu“ zvážiť svoje sily a schopnosť odolať aj takýmto tienistým stránkam výkonu funkcie. Inak na seba len prezrádza svoju nepripravenosť, osobnostnú nezrelosť i to, že ešte do role štátnika nedorástol.
Melodráma sa ešte neskončila…
Som o tom presvedčený – sledujúc Pezinčanku od prvého vykročenia do svetla reflektorov v tom pozoruhodnom boji o trón,keď advokátka z mimovládky Via Iuris a podpredsedníčka Progresívneho Slovenska ohlásila svoju kandidatúru (30. mája 2018). A len zopár dní na to už jej najväčšieho súpera z kauzy pezinskej skládky Mariána Kočnera zavreli (28. jún 2018). Kontroverzný podnikateľ s rizikovým biznisom mal za ušami toho toľko, že nikoho nezaujímalo, akou prekážkou mohol byť v geopolitickej šachovej partii. Neobhajujem, vidím aj zamlčiavané súvislosti. Dav kričiaci „Ukrižuj!“ vtedy ovplyvnil všetkých (aj všetko), poruke bol mimoriadne vhodný – až vzorový vinník, takže v kalnom prúde spravodlivosti doplachtila loďka s umazanou plachtou po Cajlanskom potoku od Schaubmarovského mlyna až – do Bratislavy. Dnes sa naplno ukázalo nielen to, že Čaputová je pokračovaním Kisku, no tiež – prečo bola vhodnejšia oproti pôvodne vyvolenému liberálnemu kandidátovi Dr. Ing. Robertovi Mistríkovi. Je nad slnko jasnejšie, že dnes by po ňom ani len pes neštekol, nezaslzilo by ani jedno oko. Jasné, že ja som neslzil. Ale – napriek kritickému postoju k jej výrokom a rozhodnutiam – som ani „nestrelil“ šampanské…
Sú totiž politici a ich štáby, ktorým neverím ani nos medzi očami.
Príde kanonizácia?
Znalci hudobnej scény si pamätajú, koľkokrát ohlásili oficiálne ukončenie kariéry kapelníci najslávnejších slovenských a českých skupín Jožo Ráž z Elánu a Petr Janda z Olympicu. Aj športoví fanúšikovia majú čerstvú skúsenosť s odchodom kapitána futbalového národného mužstva Mareka Hamšíka. Jeho prvú dojímavú rozlúčku na Tehelnom poli sme sledovali v priamom prenose 20. novembra 2022 a toť nedávno – 20. júna 2023 – ďalšiu, po zápase s Lichtenštajnskom. Vidiac reakcie priaznivcov Zuzany Čaputovej, vzdychy kolabujúcich hercov i reakcie zahraničných médií obávajúcich sa o osud Slovenska po odchode „spasiteľky demokracie“ možno predvídať i fázu dúchania do pahreby. Prehovárať sa dá rôznymi argumentmi. Najsilnejším bude geopolitika, proeurópska a proatlantická orientácia. Veršotepci z paláca vytiahnu z truhlice kreatívnych nápadov aj spomienku na Johanku z Arku. Veď história vojen si pamätá niekoľko príkladov, keď i zraneného panovníka či umierajúceho hrdinu vyložili a priviazali na koňa, vtisnúc mu do ruky meč. Zuzana Čaputová neumrela, svoje rozhodnutie môže aj zmeniť. Neraz ukázala, ako rada sa dá vodiť. Ostatne vo funkcii hlavy štátu bude ešte rok. Niečo vyše 360 dní, ktoré môžu byť očakávané alebo i nevyspytateľné. Blížia sa predčasné voľby. Myslím, že bude ako nebolo…
One thought on “Výroba Zuzanky z Arcu…”
Vynikajúci komentár. Na celom teátru je však najdesivejšia totálne neinformovaná skupina ad absurdum oddaných priaznivcov ZČ, neschopná alebo neochotná sa aspoň trochu vecne orientovať vo svete, v ktorom žijú.