Vojnový ošiaľ

Vojna človeka proti človeku (národa proti národu, štátu proti štátu) patrí do kategórie toho najhoršieho, najväčšieho zla. Bojujú proti sebe nielen vojaci a bojovníci rôzneho druhu (napr. najatí žoldnieri), ale zapojení sú aj nevojaci, civilisti, politici (a dnes najmä médiá všetkého druhu). Formuje sa – viac či menej nebadane – nebezpečná vojnová mentalita a psychóza až do takej miery, že ak jej niekto odoláva, stáva sa podozrivý a ostrakizovaný. Presadzuje sa otvorená politika zla, spočívajúca v podpore zabíjania a ničenia s cieľom vyhrať práve tým, že spôsobíme nepriateľovi väčšie straty a ujmy než on nám. Práve o tom a ničom inom sú dnes všetky správy z „ukrajinského frontu”, či už pravdivé alebo falošné.

Vojna je spôsobovanie zla tomu, koho sme si určili za nepriateľa. Čím viac zla mu spôsobíme – čím viac jeho vojakov zneškodníme a zabijeme, čím viac jeho zbraní zničíme, čím viac škôd mu urobíme atď. – tým sme bližšie k víťazstvu. A podľa toho aj k mieru ako následku tohto víťazstva.

Vo vojne vyhráva krutejší, nemilosrdnejší, ozbrojenejší, pripravenejší atď. V konečnom dôsledku ten, kto spôsobí nepriateľovi väčšie zlo než on jemu.

Obvykle ten, kto vojnu začne, už neskrýva svoj úmysel konať zlo, teda škodiť, ničiť, zabíjať. Priamo a otvorene chce vojenským konaním zla dosiahnuť svoj cieľ. Podobne však aj ten, kto vojnu vyprovokuje, aby tým získal „argument” pre svoje vojenské konanie zla. V klasickej poučke nespravodlivá a útočná vojna je tá, v ktorej niekto robí zle niekomu, kto mu predtým nič zlé nerobil. A naopak, spravodlivá je obranná vojna, ktorá na zlo odpovedá takisto zlom.

Konkretizujme: spôsobila Ukrajina Rusku nejaké zlo? Aké a čím? Tým, že nechcela byť pod jeho vplyvom a uskutočnila Majdan 2014? Tým, že chcela, aby sa na Ukrajine hovorilo iba ukrajinsky? Tým, že chce byť v EÚ? Tým, že chce byť v NATO, ako sú mnohé krajiny EÚ?

Taký je politický naratív na obhajobu Ukrajiny. Podľa neho Rusku nespôsobila nijaké zlo, nijako ho neohrozila, chcela len svoje vlastné dobro. Naopak, stala sa obeťou vojenskej agresie, takže z jej hľadiska je to vojna obranná, spravodlivá. Preto je aj jej vojenská podpora až do vojenského víťazstva oprávnená a politicky jedine správna. 

Lenže to je len jeden naratív, ukrajinský. Treba povedať, že doposiaľ dominantný (aspoň na Západe). Zdieľajú ho tí, ktorí žiadne iné hľadisko neuznávajú alebo je im úplne jasné, že ruský naratív je absolútne nelegitímny, ba falošný a konšpiratívny.

Z hľadiska Ruska je to však inak. Jeho naratív hovorí, že špeciálna vojenská operácia je odpoveďou na iné zlo – na existenčné ohrozenie, spočívajúce v zatláčaní ruskej menšiny, žijúcej na Ukrajine, a najmä v možnom začlenení Ukrajiny do NATO. To fakticky znamená ignorovanie toho, čo je zlom pre Rusko ako suseda Ukrajiny a globálnej (jadrovej) veľmoci. Tento naratív tiež slúži na ospravedlnenie jeho útočnej vojny ako oprávnenej (napr. aj z hľadiska logiky, že najlepšou obranou je útok), i keď nie z hľadiska medzinárodného práva.

Súčasné vedenie ruského štátu je zrejme presvedčené o správnosti svojho postupu rovnako ako vedenie Ukrajiny a jej západní podporovatelia o svojom postupe.

Vojna ako druh najväčšieho zla teda nemusí byť len reakciou na zlo v podobe priamej vojenskej akcie. Môže byť aj akciou, ktorá je odpoveďou na iné, maskovanejšie a rafinovanejšie formy politického zla, spočívajúceho v plíživej hrozbe útoku alebo vytvárania nepriateľského tlaku a napätia bezprostredne na hraniciach nejakého štátu. Alebo jednoducho masívneho pocitu ohrozenia. Ak sú napr. NATO a Rusko oficiálne v nepriateľskom vzťahu, čo sa dá očakávať, ak by sa Ukrajina stala ďalším členom NATO priamo na hraniciach Ruska? Komu a čomu by to mohlo prospieť? Kto a prečo má takúto stratégiu obkolesenia Ruska členmi NATO? A takisto, ktorý politik si môže myslieť, že práve toto je v záujme samej Ukrajiny? Nehovoriac už o regionálnej i globálnej bezpečnosti.        

Dnes sme znova v situácii, v ktorej dominujú vojnové myslenie a vojnové akcie. Teda otvorené zlo proti zlu. Zlo ako nástroj politiky. Naštartovali sa zbrojárske a vojenské preteky, v ktorých sa všetci aktéri predbiehajú a vystatujú už len v tom a tým, kto komu spôsobí viac zla v podobe strát, škôd a ďalších katastrof. Politické myslenie ovládlo vojnové myslenie, čo je len ďalším dôkazom zásadnej krízy súčasnej svetovej politiky.

Ani o mieri už nie sú dnes mnohí politici schopní myslieť inak len ako o dôsledku vojenského víťazstva. Takéto víťazstvo ktorejkoľvek strany je však veľmi problematické a v nedohľadne. Naopak, tento nový vojnový ošiaľ hrozí požiarom podobne, k akému došlo v Európe v minulom storočí už dvakrát.

Úvodná ilustračná snímka: www.wikimedia.commons

(Celkovo 388 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. K ukončeniu toho šialenstva na Ukrajine dôjde až vtedy, keď sa nájde subjekt, ktorému sa podarí nasmerovať diskusiu aj na objektívne príčiny vzniku toho nezmyselného konfliktu. Vojnoví stvači o to však záujem nemajú.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter