Namiesto dôstojnej profesijnej analýzy sme od politológov počúvali, že voľba Zuzany Čaputovej v roku 2019 bola priam Božím darom. Zároveň povzdychli až zaúpeli pre hroziacim Božím dopustením, pretože nezabojuje o predĺženie mandátu. O uši sa nám neobtrel ani náznak otázky, či naozaj prerástla súčasnú politickú garnitúru. Trebárs diplomovkových plagiátorov. „Čaputová čelí podozreniu, že advokátsku skúšku nezískala v súlade so zákonom.“ (noviny.sk, 22. 3. 2019) So slnkom však zhaslo aj ďalšie mediálne zaiskrenie. „Čaputová advokátsku komoru o svojej živnosti neinformovala a komora vo svojom stanovisku napísala, že dnes by jej komisia pre zlučiteľnosť s veľkou pravdepodobnosťou vyslovila nezlučiteľnosť živnosti s koncipientskou praxou.“ (dennikn.sk, 23. 3. 2019). Politológom neprekáža, že s takou vervou, s akou sa postavila napríklad proti „Žilinkovmu“ paragrafu 363, nepostavila sa za 600 tisíc občanov, ktorí chceli odvolať babrácku vládu referendom.
Podľa jedného z nich, Radoslava Štefančíka, „jej zvolenie bolo gestom protestu a prejavom snahy po zmene nielen štýlu, ale aj obsahu politiky“. (Pravda.sk, 21. 6. 2023) Politológ jej jedinečnosť oprel aj o vrelé kontakty „s predstaviteľmi najvýznamnejších štátov“ (Štúdio TA3, 21. 6. 2023), akoby to bolo medzi partnermi v Európskej únii a NATO niečo výnimočné. Isteže, tak ako tábor socializmu a mieru mal svojho Ceausesca, vyspelá a demokratická Európa má svojho Orbána. Toho prvého sme vtedy ocenili aspoň rečami nad pivom, lebo napriek tomu, že Rumunsko bolo členom Varšavskej zmluvy, nepodieľalo sa na zachraňovaní spoločných hodnôt v Československu v auguste 1968… Radoslav Štefančík nebol výnimkou ani medzi hľadačmi príčin prezidentkinho rozhodnutia: odradil ju hrubý až zákerný jazyk jej názorových oponentov. Posiveného svedka o to väčšmi zarazilo, že politológovi sa nebridilo – v súvislosti s prezidentskými voľbami v roku 2004 – uviesť, že „do druhého kola postúpil okrem Mečiara aj politický nímand“. (Pravda.sk, 21. 6. 2023) Tak označil dvojnásobného prezidenta SR Ivana Gašparoviča. Stal sa ním z vôle občana, ktorý v roku 2004 pohrdol Vladimírom Mečiarom, Eduardom Kukanom, Františkom Mikloškom či Martinom Bútorom a v roku 2009 si dovolil pohrdnúť vychádzajúcou politickou star Ivetou Radičovou.
Politológom nenapadlo, že prezidentka mohla vyhorieť. Veď udržiavať pri moci babrácku, iba geopoliticky správne zocelenú vládu by vyčerpalo nielen jednorazovú skládkovú aktivistku. Nepoložili si ani otázku, či za jej rozhodnutím nekandidovať nie je niečo, čo sa od Slovenska ako spoľahlivého člena EÚ a NATO ešte očakáva, alebo čo si slovenská vrchnosť iniciatívne vytýčila nad plán. A citlivo vnímajúca prezidentka pochopila, že po splnení novej úlohy jej voličské hlasy nepokvitnú. Preto poskytla čas kandidátom, ktorí isto ocenia jej obeť pri zviditeľňovaní „krajiny“, aby stihli absolvovať mediálne fitcentrum. Presnejšie, aby neskončili v poli porazených ako Eduard Kukan či Iveta Radičová, keďže nepôjde o fazuľky. No medzi nami, kto iný, ak nie vrchná veliteľka ozbrojených síl, má potlačiť ego a poslať do boja o Grasalkovičov palác čerstvé i nezafúľané sily, aby sa výsledok budúcich prezidentských volieb nestal „gestom protestu (aj 600 tisíc občanov za referendum – pozn. aut.) a prejavom snahy po zmene nielen štýlu, ale aj obsahu politiky“.
Ach, zmena! Zatiaľ čo pred doterajšími voľbami novinári a zapnuté žehličky súťažili, z koho to slovo zaznie častejšie, v týchto dňoch sa nám z uší vytratilo. Akoby sa ocitlo na čiernej listine. Takmer v jednom riadku so slovom: mier.
One thought on “V duchu generálnej línie”
Komentáre posiveného svedka sú vždy dobré, vtipné a dokonale doložené citáciami zdrojov informácií. Tento sa mi však javí ako zvlášť podarený. Blahoželám autorovi a prajem mu veľa síl a bohatú invenciu do budúcna.