Nevídaná polarizácia spoločnosti na Slovensku, nevraživosť politikov, najmä opozície, vyústila do atentátu na štvornásobného premiéra Roberta Fica. Do veľkej miery vinou nenávisti vyvolanej najskôr Matovičovým OĽaNO, potom i Šimečkovým PS za spoluúčasti SaS, KDH, prezidentky Čaputovej a najmä skorumpovaných protivládnych médií, došlo k brutálnemu útoku na predsedu demokraticky zvolenej vlády Slovenskej republiky Roberta Fica. Slovensko sa tak zapísalo čiernymi písmenami do našich a svetových dejín.
Po štyroch rokoch vyvolávania nenávisti, rozdeľovania spoločnosti a radikalizácie politiky sa to dalo čakať. Tí, čo to zapríčinili a tí, čo sú prapríčinou brutálneho atentátu, sa tvária ako svätý za dedinou. Nič nehovoria o príčinách tohto činu; mimochodom, tak ako pri vojne na Ukrajine, len to ľutujú a požadujú zmierenie. Navrhujú hrubé čiary za ich konaním a farizejsky si umývajú ruky nad pokusom o vraždu premiéra. Po dlhých rokoch štvanice na Smer-SSD a samotného Fica zrazu požadujú pokoj.
Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Zabudnime!
Na úvod k téme nenávisti zdôrazňujem toto hlavné heslo Novembra ´89, ktoré sa však tak – ako všetky ďalšie heslá, ideály a záväzky tribúnov „revolúcie“ – nikdy počas 34 rokoch budovania kapitalizmu nenaplnili. Politický a ekonomický prevrat mal síce vznešený názov „nežná, či zamatová revolúcia“, no žiadne z týchto slov nevyjadruje realitu tej doby. Išlo len o nekrvavý prevrat, po ktorom našťastie nenasledovali fyzické likvidácie a teror voči takmer jeden a pol miliónu bývalých členov KSČ. Stalo sa tak kvôli pokojnému odovzdaniu moci zo strany KSČ do rúk Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, ale spoločnosť sa zásadne rozdelila. Tam sú počiatky obrovského úpadku hodnôt, morálky, nárastu kriminality, mafie i neľútostného politického nie zápasu, ale doslova boja – boja o moc.
Písal som o tom v Slove v príspevku „Nenávisť zasiahla Slovensko“ takmer presne pred piatimi rokmi, v máji 2019. Na ilustráciu uvediem niečo z jeho úvodu: „Už niekoľko rokov sme svedkami stupňujúceho sa nenávistného besnenia v slovenskej spoločnosti. Viaceré politické strany a ich predstavitelia ju šíria po Slovensku ako epidémiu, či zničujúci mor. Vďaka podpore médií sa im darí rozdúchavať vášne a rozdeľovať spoločnosť. Takáto situácia nebola ani pri zmene režimu v roku 1989, a to už je čo povedať.“
Žiaľ, odvtedy sa nič nezmenilo, ba práve naopak, nenávisť narástla a spoločnosť sa zradikalizovala.
Malý návrat do histórie
Obdobie mečiarizmu bolo z dnešného pohľadu len slabým odvarom burcovania ľudí k nenávistným protestom voči vláde, či naopak voči opozícii, v čom už vtedy zohrali mimoriadne negatívnu úlohu médiá. Mečiar bol vo voľbách v roku 1998 porazený, resp. presnejšie: nebol schopný zostaviť vládu. Nastalo relatívne pokojné obdobie prvej Dzurindovej vlády. Pravda, bolo to vďaka širokej koalícii, kde zohrala mimoriadne pozitívnu, stabilizujúcu úlohu dnes už bývalá Strana demokratickej ľavice (SDĽ) spolu so Stranou maďarskej koalície. (SMK).
Radikálne zhoršenie medziľudských vzťahov, priam šialený hon na čarodejnice nastal politickým zneužitím vraždy novinára Jána Kuciaka v roku 2018, ktorej výsledkom malo byť odstránenie, až likvidácia vlády Roberta Fica. Vtedajšiemu OĽaNO na čele s Matovičom, slniečkárom, „nezávislým“ Šeligom, sa to ani napriek politickému peklu, vyvolávaniu nenávisti a stavaniu šibeníc pred Ficovým bytom ani za pomoci prezidenta Andreja Kisku nepodarilo. Stalo sa tak vďaka štátnickému postoju Fica, ktorý sa vzdal funkcie predsedu vlády, podobne ako Róbert Kaliňák funkcie ministra vnútra a novým premiérom sa stal Peter Pellegrini, ktorý situáciu v spoločnosti aspoň na krátko, do parlamentných volieb 2020, upokojil.
Programom Matovičovej vlády bola likvidácia Fica a Smeru-SSD
Zásadne negatívne prvky do politiky vniesol a útok na demokraciu začal realizovať Igor Matovič hneď po parlamentných voľbách v roku 2020. OĽaNO zvíťazilo a spolu s ďalšími partnermi malo dokonca ústavnú väčšinu. Smer-SSD uznal výsledky a zmieril sa s volebnou porážkou, rešpektujúc slobodnú voľbu občanov. Kultivovaným spôsobom odovzdal vládu Matovičovi a snažil sa robiť dôslednú opozičnú politiku.
Nenávisť sa však stala vládnym programom, rozdeľovanie spoločnosti zase formou, ako ju politicky ovládnuť. Počiatky sú v zneužití pandémie Covid 19, keď došlo k obmedzovaniu ľudských práv, prenasledovaniu až kriminalizácii politických oponentov. Neočkovaní sa stali nepriateľmi spoločnosti, presadzovalo sa nútené testovanie a očkovanie. Veľké skupiny ľudí nazvaných tiež antivaxeri boli verejne pranierovaní, znevažovaní a obmedzovaní v pohybe i v uplatňovaní ich občianskych a politických práv. Nenávisť gradovala a útoky sa stupňovali.
Politickí oponenti, najmä Fico a ďalší predstavitelia Smeru-SSD boli prenasledovaní, boli na nich vyfabulované trestné oznámenia, NAKA voči nim opakovane zasahovala a viacerých uväznila. To všetko bez dôkazov.
Tam sa naplno prejavila negatívna stránka politiky Matovičovej vlády, ktorá radikalizovala značnú časť občanov, rozdelila spoločnosť a zasiala nenávisť medzi ľudí, na pracoviská a dokonca i do rodín.
Podobný scenár ako pri Covide 19 využila Matovičova a neskôr i Hegerova vláda pri zneužití ruskej agresie voči Ukrajine. Šírili sa nezmysly a strach z ohrozenia Slovenska Ruskom. Vojnoví štváči ako Jaroslav Naď, Juraj Krúpa a ďalší pod zámienkou ochrany našich hraníc zasielali Ukrajine miesto humanitárnej pomoci zbrane a muníciu. Kto s takouto politikou nesúhlasil, bol dezolát, lúzer, opica, čvarga, ruský agent, či protislovenský živel. Známe bolo Remišovej pexeso, pri ktorom išlo o to, kto si urobí odstavením alebo stíhaním politika Smeru-SSD viac čiarok na pažbe. Víťazil Matovič.
Do prenasledovania opozície sa aktívne zapojila NAKA a so zneužitím kajúcnikov i špeciálna prokuratúra. „Vykopávali“ sa dvere, hrozilo stíhanie za názory, ktoré nekorešpondovali s tým vládnym. Právo a spravodlivosť boli deformované a demokracia obmedzená. To bola realita za Matovičovo-Hegerovej vlády.
Politické šialenstvo nastalo po predčasných voľbách 2023
V demokratických voľbách, konaných koncom septembra 2023, zvíťazila strana Smer-SSD, ktorá spolu s Hlasom-SD a SNS zostavila funkčnú vládu a začala napĺňať svoj program. Víťazstvo Smeru a Hlasu neuniesla opozícia na čele s PS, SaS, ale i KDH, ktorá okamžite volala občanov do ulíc a organizovala protivládne demonštrácie. Frustrácia opozície vyústila do permanentného boja proti vláde a osobitne proti jej predsedovi Robertovi Ficovi. PS vybičovala emócie občanov do nepríčetnosti a zmanipulovaní účastníci protestov boli posadnutí odporom a znevažovaním R. Fica. Na demonštráciách, podporovaných prezidentkou Čaputovou a najmä mainstreamovými médiami, opakovane zneli výkriky ako Dosť bolo Fica!, Fico do basy!, Fico je zlo!, vládna mafia, smerácka zločinecká skupina, zlodeji, a to všetko bez akýchkoľvek dôkazov a argumentov. Kreslili sa mreže i šibenice. Hlavný progresívny propagandista, autor snáh o politický prevrat Michal Šimečka razil heslo – Porazíme Fica za každú cenu alebo Urobíme všetko, aby Fico nevládol. Pri tom všetkom strane PS aktívne asistovala SaS a KDH a „drukovala“ im aj prezidentka Čaputová. Tá za celých päť rokov svojho mandátu ani raz neriešila narastajúcu nenávisť, polarizáciu a problémy v spoločnosti, nerešpektovala požiadavky 600-tisíc občanov na vyhlásenie referenda a odďaľovala predčasné voľby. Za celý čas nezvolala žiaden okrúhly stôl relevantných politických strán v snahe zmierniť napätie v spoločnosti, ale len vzdychala, moralizovala, „citlivo vnímala“ a bolo jej to ľúto. U Čaputovej sa prejavila amnézia pamäte, absencia spoluzodpovednosti za stav spoločnosti a dokonca ako typická predstaviteľka progresivizmu tvrdila „…nazhromaždená nenávisť bola naším spoločným dielom.“ Pani prezidentka a celá opozícia si ani po atentáte na ústavného činiteľa nespytuje svedomie, nepozrie sa do zrkadla, v ktorom by videla pravú tvár zla a nenávisti.
Prezidentské voľby boli vyvrcholením frustrácie opozície. Došlo k porážke ich kandidáta Korčoka a k jasnému víťazstvu Petra Pellegriniho. Neobjavilo sa žiadne uznanie vôle ľudu, len ďalšie burcovanie nenávisti a vyhlásenia ako Nikdy vám to nezabudnem!, Uspel neschopný proruský kandidát, Ficov lokaj, s ktorým nastáva koniec demokracie na Slovensku. Nasledovali ďalšie demonštrácie proti vláde, maskované bojom za špeciálnu prokuratúru, trestný zákon, či zmeny v RTVS. V rozoštvávaní občanov majú prsty nielen opozičné politické strany, ale i spolitizované mimovládky, najmä však mainstreamové médiá. Ich vinu nik nezmyje.
Nádej zomiera posledná, ale…
Po štyroch rokoch neustáleho vyvolávania nenávisti, rozdeľovania spoločnosti, potierania občanov s iným názorom, kriminalizácie politických oponentov, brutálnych útokov i neúprosných bojov proti Smeru-SSD a samotnému predsedovi Ficovi, po atentáte na predsedu vlády Roberta Fica sa zrazu, ako blesk z jasného neba, objavili snahy PS, SaS, Slovenska (OĽaNO) i KDH o pokoj, o zmierenie. Všetci farizejsky vyjadrujú ľútosť nad ohavným činom a pokusom o politicky motivovanú vraždu premiéra krajiny, a to pre dôvody, ktoré práve oni presadzovali.
Žiadne ospravedlnenie Ficovi, Smeru-SSD a národu, žiadna prosba o odpustenie ich činov, len ďalší pokus o destabilizáciu a rozvrat štátu, o zabrzdenie činnosti vlády a parlamentu, prostredníctvom takzvaného pokoja. To by malo byť podľa nich to zmierenie. Všetky prejavy sústrasti opozície, médií i samotnej prezidentky boli vrcholným divadelným predstavením a festivalom faloše.
Ak sa niečo dá vyčítať koalícii po atentáte na premiéra Fica, tak sú to príliš nenávistné vyjadrenia Andreja Danka a Ľuboša Blahu, aj keď boli pod tlakom emócií. Nenávisť v spoločnosti sa snažia zmierniť úradujúca prezidentka Zuzana Čaputová s novozvoleným prezidentom Petrom Pellegrinim. Zvolávajú do prezidentského paláca stretnutie predstaviteľov nezmieriteľných politických strán. Má prispieť k upokojeniu spoločnosti, k akémusi zjednoteniu strán a prijatiu bližšie nešpecifikovaných hodnôt, zásad komunikácie koaličných a opozičných strán.
Možno to prispeje k dočasnému pokoju zbraní na politickom fronte, ale zmierenie nezmieriteľných je chimérou. Každá snaha o zlepšenie stavu v spoločnosti sa síce cení, výsledok však môže byť viac ako otázny. Veď kto môže veriť Matovičovi, Šimečkovi, Gröhlingovi, či Majerskému? Veriť môžete v boha, ale nie v serióznosť politikov. Už teraz si hlavní vinníci súčasného stavu z opozície kladú podmienky dohody: vláda by vraj mala zabrzdiť predkladanie zákonov a parlament by mal rokovať len o bezkonfliktných návrhoch. Hovoria, kto má ustúpiť, kto má ísť príkladom – podľa nich koalícia. Myslí si azda niekto, že z prostitútok sa z večera do rána môžu stať panny, alebo z medveďov vegetariáni?
Sebareflexia je pre viacerých politikov neznámy pojem a nádejať sa, že sa zmení prístup k politike u Matoviča, Šimečku a ich súputníkov, u vojnových štváčov a ľudí s krvavými očami je viac ako naivné. Politici na Slovensku musia byť štátnici ako Robert Fico, nie „snílkovia“, ale pragmatici a realisti – a to dosluhujúca prezidentka Čaputová rozhodne nie je.
Dnes stojí otázka pred politikmi i novinármi takto: Máme byť vo vyjadreniach len politicky korektní, alebo najmä pravdiví?
Ak sa môžeme v niečo nádejať, dúfať, niekomu veriť viac než ostatným, tak to je osoba nového prezidenta Petra Pellegriniho, ktorý bude celkom iste presadzovať zmierenie našej spoločnosti a mier vo svete.
Záverom
Názor na to, čo sa v spoločnosti deje, by si mal urobiť každý sám, no tu sa hodí pripomenúť odkaz českého novinára a predovšetkým antifašistu Júliusa Fučíka Lidé bděte! Napriek tomu, že došlo k bezprecedentnej tragédii a Róbert Fico bol dlhodobo štvanou zverou, nemôže ísť o pomstu – ale ani o stratu pamäti.
Nádej zomiera posledná a my len verme, že sa dožijeme lepších časov.
Končím so želaním, aby sa premiér Fico čo najskôr uzdravil a aby sa pomery vrátili do medzí, ktoré umožnia občanom život bez strachu z násilností v politickom súboji.
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
5 Odpovedí
Pán M. Benkovský výstižne zhrnul vývoj na Slovensku od prevratu roku 1989 (stotožňujem sa s jeho označením „prevrat“ aj so zdôvodnením tohto pojmu, pretože vskutku vôbec nešlo o nežnú či zamatovú revolúciu). Jeho komentár by si zaslúžil miesto v učebniciach dejepisu. Aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky nastali turbulentné časy, do popredia sa začal vysúvať fenomén výraznej politickej osobnosti Róberta Fica, ktorého kroky k posilňovaniu národnej hrdosti a svojbytnosti Slovenskej republiky na domácom i medzinárodnom poli začínali prekážať globalistickým tendenciám opačného názorového spektra. Povestný výrok I. Radičovej R. Sulíkovi po parlamentných voľbách roku 2010 – „Riško, drž balónik a čakaj“ -, keď Smer-SD napriek volebnému víťazstvu nenašiel potenciál na zostavenie vlády a moc zdvihla štvorica SDKÚ-DS, Most-Híd, KDH a SaS, podľa môjho názoru už zasignalizoval začiatok dravého politického úsilia o vytláčanie Ficovho Smeru (keďže R. Fico nebol ako trstina vo vetre) z účasti na formovaní Slovenska. A výrazne od nástupu druhej vlády R. Fica po predčasných PV 2012 a po riadnych PV 2016 s vládou koalície Smer-SD, SNS, Most-Híd a Sieť roztáčala špirálu nenávisti „lebofico“ Matovičova klika. Odvtedy nastáva na Slovensku súmrak demokracie, nástup protinárodnej anarchie nevzdelancov, nedoukov a podvodníkov, ktorí vo februári 2018 pod rúškom „slušnoľudí“ dosiahli svoj míľnik , keď boli zavraždení J. Kuciak s priateľkou. Tento ich prvý míľnik zviedol Slovensko na scestie smerujúce do pasce bezbrehej oľanovskej krutovlády, vrcholiacej ďalším míľnikom – kovidovou tyraniou. Celý ďalší vývoj, aj za výdatnej asistencie masmédií predovšetkým hlavného prúdu (všetka česť Novému slovu i alternatívnym médiám, ktoré napriek polenám pod nohami sa usilovali podávať objektívne informácie a overené fakty zo zdrojov zo všetkých štyroch svetových strán) vyústil do tragédie 15. mája 2024, keď sa míľnikom chorobne nenávistných ľudí stal atentát na doc. JUDr. Róberta Fica, CSc., výraznej osobnosti novodobých slovenských dejín, jedinečného slovenského štátnika. Treba si uvedomiť, že týmto teroristickým aktom štátnosť našej vlasti utŕžila hlboký otras. Nazdávam sa, že v tejto zložitej situácii vládna koalícia musí nevyhnutne dotiahnuť do konca jednak závažné zákony predložené v NR SR vrátane zákona o STVR, a jednak vysporiadať sa s provizóriami na strategických štátnych postoch – doriešiť obsadenie kresla predsedu parlamentu a vymenovať riaditeľa SIS. V nijakom prípade nedopustiť trhliny v podobe prípadných ďalších provizórií ani v domácej, ani v zahraničnej politike, nepripustiť v koalícii nijaké osobné roztržky a naďalej pracovať v intenciách prijatého vládneho programu. Vytiahnuť Slovensko zo závozu nestability a nedovoliť náraz do ďalšieho fatálneho míľnika. Pánovi premiérovi želám vyzdravenie a skoré zotavenie. Naša vlasť ho potrebuje.
Výstižne napísané. Pán Benkovský to zhrnul dobre. Základom „všetkého zlého“ je príchod Matoviča do politiky, ktorej vobec nerozumel a nerozumie. Jeho predstava o politike je nenáviď každého, kto nesúhlasí s mojím názorom a predstavou.Toto je a bolo mottom Matoviča od príchodu do politiky až doteraz. Našiel „skvelých následníkov v Šeligovi, Remišovej, Naďovi a ďalšími ,demokratmi,“, Samostatnou kapitolou je mladý Šimečka… čo vystúpenie, to rozosievanie zla a nenávisti… Výsledkom je atentát na premiéra,ktorý sa ich nikdy nezľakol a necúvol. Verím, že vyzdravie a že tí tzv. demokrati si uvedomia, že kto seje zlo…
Atentát na Roberta Fica otriasol celou spoločnosťou. Tak ako väčšina ľudí aj ja som bol v šoku. Kládol a stále si kladiem otázky, ako sa to mohlo stať? V akej spoločnosti to žijeme? Kto je vinný?
Súhlasím s názorom, že všetci, ale najmä opozičné strany a médiá hlavného prúdu, musíme urobiť hlbokú sebareflexiu, priznať svoje chyby a zlyhania a úprimne sa za ne ospravedlniť. Opozícii a progresívnym médiám v tejto chvíli stále chýba úprimná sebareflexia a úprimné priznanie si svojho podielu viny na tom, čo sa stalo a v akej situácii sa nachádza rozpoltené Slovensko. Zatiaľ z ich strany registrujem len farizejské vyjadrovanie súcitu a prianie vyzdravenia premiéra. Hlavní vinníci sa snažia odviesť pozornosť od merita veci k problematike zlyhania ochranky premiéra či absencie ochrannej vesty a podobným nie podstatným otázkam. Aj RTVS síce zaradila do svojho programu diskusie politológov, sociológov, branno-bezpečnostných a iných špecialistov na margo atentátu, ale až na malé výnimky (ňou bol napríklad Martin Muránsky) pozýva do nich diskutérov len z jedného názorového spektra.
Podľa mňa spúšťačom procesu „balkanizácie“ slovenskej politiky a rozdelenia spoločnosti bolo vnesenie a udomácnenie sa Matovičovho štýlu robenia politiky. Štýlu založeného na vytváraní nezmieriteľného nepriateľa z politického oponenta, vyvrheľa spoločnosti, zlodeja, mafiána… Používal na to všetky prostriedky od šírenia poloprávd, klamstiev, nevyberaných slovných útokov, populistických demonštrácií, provokáciami v parlamente aj na verejnosti. Tento zakomplexovaný narcis a podvodník bol schopný všetkého. Dlhodobo bol svojím štýlom politiky úspešný. To aj vďaka tichej alebo priamej nekritickej podpore progresívnych médií. Tento štýl si osvojilo aj PS a Michal Šimečka, ktorý niekoľkokrát verne vyhlásil, : „… bude hádzať polená pod nohy vláde Roberta Fica, kým ho neporazíme“. Asi netušil, že takáto rétorika bude inšpirovať nejakého JC k spáchaniu atentátu na premiéra. Tým hodil také poleno, že dúfam zmetie túto politiku zo slovenskej scény aj s jej nositeľmi.
Som toho názoru, že treba objektívne, všestranne zanalyzovať pôsobenie Igora Matoviča a jeho strany v politike. Minimálne od roku 2012, keď sa dostal na kandidátke SaS do NR SR. Všetky jeho podrazy, klamstvá, výroky. Nie je tu priestor podrobnejšie o tom napísať. Len skratkovite pre osvieženie pamäti: Jeho blufovanie, že vie o kupčení s hlasmi v parlamente, tajné nahrávanie kolegov, účtovné podvody vo svojej firme, vypočítavé prevedenie všetkého majetku na manželku a vydávanie sa vlastne za bezdomovca, plagiátorstvo pri jeho diplomovej práci, podfuk s fiatkami pre Rómov, ak budú voliť jeho stranu. A nespočítateľné jeho priame slovné útoky na politických oponentov. Takéto hodnoty, ktoré predstavuje Igor Matovič, ak to stručne zhrniem a budem k nemu veľmi mierny, úskok, podvod, vychytralosť, podraz, tak takéto hodnoty majú byť nasledovania hodné? Takýto človek to dotiahol na Slovensku až na predsedu vlády, ministra, predsedu parlamentnej strany. Oklamal a sklamal veľa ľudí, aj mnohí z mojej rodiny ho v roku 2020 volili z odôvodnením: „nech je nejaká sranda…“
V rokoch 1990-2000 som býval často v okrskovej volebnej komisii v Petržalke Bol som tam za stranu SDĽ. Pamätám si, ako sme spolu s pánom Lexmanom, ktorý zastupoval stranu KDH, viedli rozhovory o politike, meteorológii, o svojich rodinách. Panovala tam družná, dalo by sa povedať skoro rodinná pohoda. Hľadajme spoločne príčiny, akým spôsobom, kedy a kto zničil túto atmosféru.
Veľmi pozitívne hodnotím uvedené príspevky, kvitujem hĺbku pohľadu do súčasnej situácie v slovenskej spoločnosti a na politickej scéne. Vzhľadom na to, že príspevky obsahovo vystihli aj môj názor a stotožňujem sa s nimi, myslím, že ďalší , môj pohľad by už bol nadbytočný.
Príspevok pána M. Benkovského veľmi presne a objektívne odhaľuje celkový proces zostrovania spoločenských pomerov v našej vlasti a tiež hlavných aktérov tohto vývoja, ktorý vyústil do tragickej udalosti pokusu o zavraždenie jedného z významných súčasných našich politických a štátnických dejateľov, predsedu vlády Roberta Fica. Podobne ako autor pán Benkovský som aj ja toho názoru, že jednou osobou, ktorá mohla tomuto zločinu zabrániť svojím vplyvom a postavením, to bola prezidentka Čaputová, avšak v prípade, keby bola politicky a štátnicky reagovala na zostrujúcu nevraživosť už nielen medzi koalíciou a opozíciou, ale v spoločnosti an block! Možno v čase, keď premier R. Fico avizoval, že nenávisť a nevraživosť môže vyústiť k osobným tragédiám či zločinom v podobe vrážd. No pani prezidentka, nezvolávala „okrúhly stôl“ za ktorý by si sadli zoči voči predstavitelia strán z koalície aj opozície, a hľadali praktické cesty ako hroziacej katastrofe zabrániť. Pani prezidentka sa namiesto toho rozhodla vykonať rozlúčkovú cestu do Kyjeva (…) s jej verným druhom prezidentom Zelenským.
Pokus o nápravu, ako je známe, nevyšiel, nevyšiel hlavne preto, že by svoj pozitívny účel už nedosiahol.