Po výsledkoch podivne predčasne vyhlásených parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnili 30. júna a 7. júla, vznikla vo francúzskej politike neobvyklá mocenská situácia. Je iná ako kohabitácia, keď prezident nemá v parlamente v dostatočnom počte podporu a predseda vlády z opozičných síl má nadpolovičnú väčšinu. Proprezidentské sily nezískali nadpolovičnú väčšinu kresiel, ale tú nemá ani ďalší z dvoch opozičných blokov. Došlo k vzniku mocenského patu, ktorý síce znamená, že moc prešla od prezidenta k parlamentu, ale v tom sa nedá vytvoriť stabilná nadpolovičná väčšina, a tak prezident môže intrigovať. „Systém“ bude pôsobiť minimálne do vypísania ďalších parlamentných volieb, ku ktorým môže dôjsť až za rok od konania tohoročných.
Výsledky volieb boli rozoberané mnohokrát, ale médiá uvádzajú rozdielne údaje o počtoch poslancov. Vzhľadom na to, že „parlamentná matematika“ má v súčasnej francúzskej politike veľký význam, oprieme sa o údaje z webovej stránky Národného zhromaždenia (ďalej len NZ), kde sú uvedene nasledovné počty jednotlivých politických skupín (aj s pridruženými členmi), ktoré sa potom spravidla zaraďujú do troch blokov.
Najväčší blok tvorí ľavicová koalícia Nový ľudový front, v ktorej sú skupiny
– Nepokorené Francúzsko Nový ľudový front – 72,
– Socialisti – 66,
– Ekologická a sociálna skupina – 38, teda spolu 176 poslancov
Proprezidentský blok pozostáva zo skupín
– Spoločne za republiku – 99,
– Demokrati – 36,
– Horizonty a nezávislí – 31, teda spolu 166 poslancov.
Tretím blokom je Národné združenie, ktoré má 126 poslancov a označuje sa za krajne pravicové. Blízko k nemu je skupina Pravica so 16 poslancami, ktorú vytvoril Enrico Ciotti po odštiepení od republikánov pred voľbami v júni 2024.
Okrem týchto blokov sú ešte tri menšie skupiny:
– Republikánska pravica – 47 členov,
– Skupina Slobodní, nezávislí, zámorské územia – 22 členov,
– Skupina Demokratickej a republikánskej ľavice (v minulosti označovaná aj za komunistov) – 17 členov (ich väčšina je aj teraz z Francúzskej komunistickej strany).
Ďalších 7 poslancov je nezaradených.
Poznamenajme, že nadpolovičnú väčšinu tvorí 289 poslancov – kvôli veľkým rozdielom a takmer nezmieriteľnosti troch hlavných blokov ju bude ťažké dosiahnuť. Najväčší odpor je po Národnom združení voči Nepokorenému Francúzsku, ktorému sa tiež vytýka radikalizmus, ale s opačným „znamienkom“.
Na francúzske pomery nezvykle dlho, takmer po dvoch mesiacoch od predčasných volieb, vymenoval prezident Emmanuel Macron po zložitých rokovaniach nového predsedu vlády Michela Barniera (*1951). Ide o skúseného pravicového politika, ktorý sa stal známym najmä ako hlavný brexitový vyjednávač EÚ. Má vytvoriť „jednotnú vládu v službách krajiny“.
K menovaniu došlo po sérií konzultácií s hlavnými politickými silami, ale aj s bývalými prezidentmi Nicolasom Sarkozym a Françoisom Hollandeom. Voľba M. Barniera bola prekvapujúca, lebo o ňom v posledných dňoch – v zozname aj viac ako desiatich mien – médiá neuvažovali.
Pre E. Macrona, ktorý sa stal najmladším francúzskym prezidentom, vek zrejme nie je politickým kritériom. Potom, ako v januári 2024 vymenoval najmladšieho predsedu vlády Francúzska, bola voľba M. Barniera z úplne opačného konca. Ide o najstaršieho predsedu riadnej francúzskej vlády po druhej svetovej vojne. Viac rokov (74) mal síce v decembri 1946 Leon Blum, ktorý však bol predsedom Dočasnej vlády. M. Barnier sa stal aj najstarším predsedom vlády v štátoch EÚ.
Nový predseda vlády je takmer o 27 rokov starší ako prezident. Keď sa to pozrieme z generačného hľadiska, M. Barnier je z generácie otcov rovesníkov E. Macrona. Politicky je medzi nimi rozdiel zhruba dvoch generácií.
Tlak na E. Macrona narastá z viacerých smerov. Nemá však už dosť politických síl na riešenie problémov, a tak musí lavírovať, čo môže byť pre neho kontraproduktívne, prípadne sa mu to môže stať až osudné.
Zo zahraničia ide v prvom rade o to, že EÚ v júni začala konanie voči Francúzsku a ďalším šiestim štátom (medzi nimi aj Slovensku), ktoré prekročili v roku 2023 povolený 3-percentný deficit z ročného HDP. V širšom rámci je však nepriaznivo vnímaná predovšetkým vzniknutá mocenská konštelácia, ktorá znižuje medzinárodnú prestíž Francúzska. Mnohé západné médiá poukazujú poukazujú najmä na slepú ulicu v jeho politike, z ktorej obviňujú E. Macrona. Rok 2024 možno raz vojde do dejín aj ako rok macronovských zmätkov.
Z domácich faktorov ide najmä o potrebu schválenia štátneho rozpočtu na budúci rok. E. Macron si však narobil novú zlú krv, keď odmietol vymenovať nominantku Nového ľudového frontu Lucii Castetsovú, ktorá má blízko k socialistom, za predsedníčku vlády. Zámienkou bolo, že nezíska nadpolovičnú podporu v parlamente, ale išlo predovšetkým o to, že vyhlasovala, že zruší Macronove sociálno-ekonomické „výdobytky“, najmä zvýšenie odchodu veku do dôchodku. Nový ľudový front to považoval za svoje poníženie a Nepokorené Francúzsko potom podalo do Národného zhromaždenia návrh na odvolanie prezidenta.
Nepríjemným sa pre E. Macrona stalo, že jeho bývalý spojenec Édouard Philippe (najdlhšie slúžiaci macronovský predseda vlády od 15. mája 2017 do 3. júla 2020) prekvapujúco oznámil, že chystá kandidatúru v budúcich prezidentských voľbách. Riadne by sa mali konať až v roku 2027, ale E. Philippe jasne naznačil, že už v roku 2025 počíta aj s možnosťou predčasných prezidentských volieb. Sú to možno len detaily, ale ako pribúdajú, môžu podlamovať vratkú pozíciu E. Macrona.
Predseda francúzskej vlády je síce silná mocenská funkcia, ale v politickom systéme je veľmi závislý na prezidentovi. Bolo by možné uviesť viaceré prípady, keď prezidenti v záujme vylepšenia svojej pozície či obrazu vymenili predsedu vlády. Ich životnosť je preto často pomerne krátka.
Od mája 2017 sa M. Barnier stal piatym predsedom vlády, ktorého vymenoval E. Macron. Prehľad jeho funkcií je zaujímavý a úctyhodný. Je však nezvyklý najmä tým, že vo svojej kariére „prechádzal“ medzi francúzskou vládou a Európskou komisiou (ďalej EK). Kariéru začínal ako minister životného prostredia v roku 1993, ktorú vykonával do roku 1995. Potom sa stal do roku 1997 ministrom zodpovedným za európske záležitosti. V rokoch 1999 – 2004 bol komisárom EK pre regionálnu politiku. V roku 2004 sa vrátil do vlády ako minister zahraničných vecí. Vo funkcii skončil už v roku 2005 potom, ako bola v referende vo Francúzsku zamietnutá Európska ústava. V rokoch 2007 – 2009 bol ministrom poľnohospodárstva a rybného hospodárstva. V roku 2010 znovu získal kreslo eurokomisára, tentokrát pre vnútorný trh a služby a zároveň bol aj podpredsedom EK do roku 2014. Pokúsil sa regulovať finančný a bankový trh, symbolizovaný londýnskou finančnou štvrťou City, čo viedlo k určitému napätiu v jeho vzťahoch s Veľkou Britániou. V októbri 2016 sa stal hlavným vyjednávačom EÚ o podmienkach vystúpenia Veľkej Británie z EÚ, kde pôsobil do roku 2021.
Nebudeme príspevok zahlcovať menami, ale uvedieme len, že M. Barnier „slúžil“ štyrom predsedom vlád a trom prezidentom Francúzska. Pôsobil aj v EK za štyroch predsedov. Francúzsku i európsku politickú scénu (zrejme aj ich zákulisie) teda osobne pozná veľmi dobre, pričom v jeho pôsobení sa prejavuje viac konzervatívna ako neoliberálna orientácia.
Ide o politického veterána, ktorý sa začal angažovať v roku 1973 (teda ešte pred narodením E. Macrona). Bol členom gaullistických a neogaullistických strán (postupne Zväz demokratov za republiku, známy pod francúzskou skratkou UDR, Združenie za republiku – RPR, Únia za ľudové hnutie – UMP). V súčasnosti je členom strany republikánov, ktorá po skončení UMP pôsobí od roku 2015. V strane sa v roku 2021 uchádzal o nomináciu na funkciu prezidenta republiky, ale skončil na treťom mieste.
Nový predseda vlády zdôraznil, že Francúzsko potrebuje rešpekt a jednotu. Zatiaľ nie sú známe nijaké nominácie na členov vlády. Očakáva sa, že vláda bude mať okrem republikánov podporu aj od macronovského bloku. Víťazná ľavicová koalícia podporu predsedu vlády vylučuje a vyhlasuje, že jeho menovaním prezident ukradol výsledky volieb. Národné združenie podporu podmieňuje plnením svojich požiadaviek. M. Barnier chce vládu otvoriť všetkým silám, ale vyzerá to tak, že bez podpory Národného združenia nebude môcť fungovať. Otázne je teda, čo vlastne E. Macron v boji proti Marine Le Penovej nakoniec dosiahol…
V sonde, ktorú uskutočnila 5. septembra agentúra CSA pre médiá CNews, Europe 1 a JDD, M. Barnierovi vo funkcii predsedu vlády nedôverovalo 57 % respondentov. Podľa agentúry Reuters vo viacerých mestách Francúzska vyšli 7. septembra na protest proti menovaniu M. Barniera za predsedu vlády do ulíc tisíce ľudí. Veľká nespokojnosť s ním je najmä v radoch stúpencov ľavice.
Nová vláda predloží Národnému zhromaždeniu svoj program, ktorý musí schváliť nadpolovičná väčšina poslancov. Pri schvaľovaní vládneho programu sa uvidí, kto podporuje vládu a ktoré kroky na zlepšenie macronovského chaosu a v akom smere bude môcť podnikať. Pozícia M. Barniera zostane chúlostivá a bude musieť zručne využívať celý potenciál svojej francúzsko-úniovej skúsenosti. E. Macron mu chrbát nebude môcť kryť, lebo okrem výziev na jednotu a pod. toho už veľa neurobí.
Kdeže sú časy vznešených francúzskych výziev k slobode, bratstvu a rovnosti! To však bolo pred takmer 240 rokmi, keď sa o neoliberalizme, či snahe USA viesť svet ani nechyrovalo a ani na čele Francúzska nestál bývalý pracovník anglosaských bankových domov…
Ilustrácie: Ľubomír Kotrha
Zdroj: www.dennikvv.sk
