Keď sa zlovestný tikot pandémiou spretrhaných pracovných, školských, spoločenských, susedských, príbuzenských i rodinných väzieb nedal prepočuť, vrchnosť uznala, že si potrebujeme rozjasniť myseľ. Ešte sme sa na seba poriadne neusmiali, a v hlavách sa nám opäť zatiahlo. Leboputin, ozvalo sa zhora a z médií. Isteže, posivený svedok nečakal, že nad votrelcom hodia rukou. Predpokladal však, že vzhľadom na domácu situáciu budú o vzbĺknutom konflikte informovať tak, ako informovali o dohasínajúcich vojnách v ďalekých končinách. Vecne a bez vydesených očí. Ako informovali aj o vojnách, z ktorých sa niekoľkí naši vojaci vrátili v cínových rakvách a v dvojúlohách: tam okupanti, doma hrdinovia. Ak nás médiá vtedy upozorňovali na zábery vhodné len pre silné povahy, tak iba v prípadoch, keď sa masakru dopustili nedisciplinovaní spojeneckí vojaci pod vplyvom alkoholu alebo sa len nezmestili do kože. Oficiálne operácie NATO na okupovaných územiach s tisíckami mŕtvych boli zrejme v poriadku.
Vojenskí analytici sa nám usadili v obývačkách až po ruskom vpáde na Ukrajinu a novotou pôsobili aj prvé reportáže priamo z ruín či rozhovory s pozostalými obetí; rodič alebo súrodenec nevládneho telíčka má cenu mediálneho zlata. Nešetria nás ani ústavní činitelia. Ale kto, ak nie oni, má rozháňať mračná? Namiesto toho hromami-bleskami na Kremeľ zreálňujú zatiaľ iba hoax Andersa Rasmussena: „Ak Kyjev nedostane (na summite NATO – pozn. aut.) jasné záruky, Poliaci aj ďalší môžu poslať vojakov na Ukrajinu.“ (Pravda.sk, 7. 6. 2023) Ako ďalší sa bývalému šéfovi NATO javia pobaltské štáty. Ak sa koalícia horlivcov rozbehne na najsprávnejšiu stranu dejín, neutrhne sa z bruselskej reťaze aj Slovensko? Neuzrieme v zaliatych stupajach po pandémii namiesto úprimnej a dôstojnej solidárnosti s ukrajinským ľudom len exhibíciu pred strýkom Samom? Ešteže táto podoba zahraničnej politiky robí s politikmi zázraky! Keď Eduard Heger premárnil prvú šancu vycestovať do Kyjeva, z médií sme sa dozvedeli, že je zbabelec, ale už o tri týždne sme čítali: „Do Kyjiva išiel premiér, vrátil sa z neho štátnik.“ (dennikn.sk, 9. 4. 2022)
Tak, ako zmätení a trucovití občania počas pandémie boli dezolátmi, opicami a mali „by kvičať ako svine na bitúnku“ (Denník SME, 1. 7. 2021), zmätení zo sankcií a ich dopadov na životnú úroveň sa stali kremeľskými trollmi. Menej postihnutí by sa mali riadiť odkazom: „Vráťte sa do školy, lebo vás ovládnu Rusi.“ (komentare.sme.sk, 7. 6. 2023) Kým je čas! Našťastie, z Prezidentského paláca ešte nezaznela povedomá kliatba: Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické! Internet nie je a nebude korzom…
Zdá sa, že vrchnú veliteľku ozbrojených síl upokojil „suchár“ na čele vlády. Napriek svojej povesti netrochárčil a prisľúbil „stabilné obranné výdavky, pokračujúcu pomoc Ukrajine a boj proti dezinformáciám“ (TA3, bežiace písmenká, 12. 6. 2023), čiže jeho finančné zabezpečenie. Kde bola vláda menej prajná, tak len z výchovných dôvodov, lebo „považuje plošnú pomoc s cenami energií za výraznú záťaž pre verejné financie. Cieľom je aj posilniť motiváciu hľadania úspor v spotrebe energie“. (Pravda.sk, 12. 6. 2023) Keďže vrchná veliteľka je zároveň prezidentkou, má aj civilné sny. Spájajú sa s návratom 4. ústavného článku tentoraz o vedúcej úlohe Progresívnej koalície. Nenašiel sa kľúč na dúhovú agendu? Nájde sa! Okamžite treba znížiť uhlíkovú stopu? Zníži sa! Slovensko odmieta väčšinové hlasovanie v Rade EÚ? Preč s jednotným hlasovaním! Tak nech žije Víťazný 30. september 2023! Mainstreamové médiá v pozícií ľudových milícií určite nesklamú.
Kto by pod toľkou starosťou o náš ružový zajtrajšok a v takom nasadení za jeho dosiahnutie nepozabudol na tikot pandémiou spretrhaných pracovných, školských, spoločenských, susedských, príbuzenských i rodinných väzieb! Posivený svedok sa obáva, že „nedoliečená“ rozbuška netrápi ani stranícke centrály, keď bez najmenšieho zaváhania ponúkajú recepty na šťastnú budúcnosť…
