Západ sa rád vystatuje „údernými“ marketingovými značkami (odoláme pokušeniu označiť ich za propagandistické). Značka G7 patrí výkladnej skrini najsilnejších (najväčších) kapitalistických ekonomík. Má jasný a stručný charakter a presviedča nás o veľmi „kvalitnom“ tovare. Najväčšie ekonomiky kapitalistického sveta sa však začiatkom 70. rokoch prestávali z viacerých dôvodov cítiť komfortne a napriek axióme o prínose konkurencie začali uvažovať aj o tom, ako viac spolupracovať. Jedným z hlavných dôvodov vzniku skupiny bol aj záujem udržať si svoju dominanciu vo svete.
Stručne o vzniku a vývoji G 7
Zoskupenie s názvom G7 bolo vytvorené po viacerých medzinárodných akciách na veľmi vysokej úrovni, na ktorých sa stretávali predstavitelia silných západných ekonomík a hľadali cesty na zlepšenie spolupráce. Začiatky „príbehu G7“ sa odvíjajú od stretnutia, ktoré zvolal v marci 1973 minister financií USA George Shultz (v rokoch 1982 – 1989 bol ministrom zahraničných vecí) do Washingtonu. Zúčastnili sa ňom Valéry Giscard d’Estaing (minister hospodárstva Francúzska), Helmut Schmidt (minister financií NSR) a Anthony Barber (minister financií Veľkej Británie). Do dejín akcia obrazne vošla ako vytvorenie Skupiny knižnice, lebo sa konala v knižnici Bieleho domu, ktorú na jej uskutočnenie ponúkol prezident USA Richard Nixon.
O niekoľko mesiacov neskôr G. Shultz na výročnom zasadaní Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky navrhol doplnenie skupiny o Japonsko. Nejde síce o západný štát, ale po druhej svetovej sa stal jedným z najvernejších spojencov USA a jeho ekonomická sila rýchlo rástla. Ostatní členovia Skupiny knižnice súhlasili, a tak vznikla Skupina piatich. Potom prišiel v októbri 1973 prvý (a zatiaľ najväčší) ropný šok, ktorý Západ utvrdil v potrebe zvýšenej spolupráce v krízach.
Za prvú akciu G7 sa považuje stretnutie v Rambouillet, kde sa 15. až 17. novembra 1975 z iniciatívy Giscarda d’Estaing (medzitým sa stal francúzskym prezidentom) a Helmuta Schmidta (vtedy už nemeckého kancelára) stretli aj prezident USA Gerald Ford, predseda vlády Veľkej Británie Harold Wilson a predseda japonskej vlády Takeo Miki. Na stretnutie bol okrem Skupiny piatich pozvaný aj predseda vlády Talianska Aldo Moro, a tak skupina vystupovala už ako G6.
Stretnutie (dnes veľmi populárny politicko-mediálny pojem samit bol vtedy ešte málo frekventovaný) malo riešiť v podmienkach najväčšej recesie od čias Veľkej hospodárskej krízy nezhody medzi jeho členmi a podnietiť aj vzájomné povzbudzovanie pri ťažkých ekonomických rozhodnutiach. Niektoré z tém, ktoré stretnutiu dominovali (najmä vyhýbať sa protekcionizmu, riešiť energetickú závislosť a podporovať rast), zostali svojím spôsobom na programe dodnes, ale výrazne sa skomplikovali.
K prvému „plnohodnotnému“ stretnutiu G7 tak došlo až 27. a 28. júna 1976 v San Juane (Portoriko). Hostiteľ stretnutia, prezident USA, naň pozval aj predsedu kanadskej vlády Pierra Trudeaua. V análoch G7 sa však toto stretnutie považuje už za jeho druhý samit. (Keď sme najväčší, tak na nejaké číslo hore-dolu sa nemusíme pozerať.)
Zvláštnu pozíciu v G7 má súčasná EÚ. V roku 1977 pozval na stretnutie britský hostiteľ aj predstaviteľov Európskych spoločenstiev. Nebuďme úzkoprsí a hoci v súčasnosti má pozícia dvoch predstaviteľov EÚ akoby „prifarený“ charakter, ani v tomto prípade „nerozmazávajme“, čo vlastne robia v skupine, v ktorej by mali byť len hlavy štátov a vlád.
Po „prijatí“ Európskych spoločenstiev sa zostava G7 ustálila. Neskôr ju narušil „sovietsko-ruský príbeh“. V júli 1991 bol na samit G7 v Londýne pozvaný prezident ZSSR Michail Gorbačov. V roku 1996 sa na 22. samite G7 zúčastnil ako hosť predseda vlády RF Viktor Černomyrdin. V roku 1997 pozval na samit G7 prezident USA Bill Clinton prezidenta RF Borisa Jeľcina a vytvorila sa G8. V roku 2017 po anexii Krymu bola RF zo skupiny vylúčená. Odvtedy znovu pôsobí G7.
Malý počet osôb, ktoré sa zúčastňujú na samitoch G7, sa cítil možno predsa len osamotený a chcel sa so svojimi víziami, ako „zlepšiť“ svet, najmä ekonomicky, ale aj politicky, podeliť so širším okruhom vodcov štátov. Hostia, vrátane V. Černomyrdina, boli prvýkrát pozvaní na 22. samit G7. Išlo o generálneho tajomníka OSN, prezidenta Svetovej banky, výkonného riaditeľa Medzinárodného menového fondu a generálneho riaditeľa Svetovej obchodnej organizácie.
Na 27. samit G7 v Janove (hostiteľ Silvio Berlusconi) boli prvýkrát pozvané hlavy štátov a vlád z Alžírska, Bangladéšu, Belgicka a Mali. Odvtedy (s výnimkou 38. a 40. samitu) hostitelia podľa rôznych kritérií pozývali najvyšších predstavitelia štátov i zástupcov medzinárodných organizácií. Najviac štátov, až 22, bolo pozvaných na 35. samit v roku 2009 (hostiteľ S. Berlusconi). Pre zaujímavosť doplníme, že na 32. samit v Petrohrade v roku 2006 pozval prezident RF Vladimír Putin Brazíliu, ČĽR, Indiu, Juhoafrickú republiku (teda všetky štáty, ktoré tvorili od roku 2009 BRIC a od 2011 BRICS) a Mexiko.
Od roku 1975 sa neuskutočnil samit G7 len raz, a to kvôli covidu-19 v roku 2020 (mal byť v USA). Zvláštnym samitom bol 40. samit G7 v júni 2014 v Bruseli, ktorého hostiteľmi boli Herman Van Rompuy a José Manuel Barroso.
V tomto roku sa konal 13. – 15. júna vo Fasano (Taliansko) jubilejný 50. samit. Príliš slávnostný charakter, najmä kvôli súčasnej situácii vo svete, nemal. Zaujímavosťou bolo, že naň bol prvýkrát pozvaný pápež František. Média si „zgustli“ aj na tom, ako sa po ukážke parašutistov zase raz doplietol prezident USA Joe Biden.
Krátko o štruktúre G7
G7 nebola vytvorená na základe zmluvy a často je charakterizovaná ako fórum, na ktorom sa členovia každoročne raz stretávajú. Zdôrazníme, že členstvo v skupine je osobné (nie je možné zastupovanie) a ide len o najvyšších predstaviteľov 7 štátov (2 osoby z vedenia EÚ sú akosi „navyše“). Zjednodušene by sme mohli povedať, že v skupine platí výrok, ktorý sa prisudzuje Ľudovítovi XIV: „Štát som ja“. O sprievode účastníkov samitu sa neinformuje.
V časoch svojho vzniku skupina zdôraznila, že jej štáty „vyznávajú“ hodnoty pluralizmu, liberálnej demokracie a reprezentatívneho vládnutia (demokratických volieb). Ako to je s týmito hodnotami skupiny v roku 2024, je na samostatnú analýzu, minimálne o pluralizme je však už zbytočné sa čo i len zmieňovať.
Politicko-mediálne je preferované šírenie obrazu o významnom vplyve záverov fóra na situáciu vo svete a určovanie línie jeho vývoja. Zo stretnutí sa robia aj takmer už rituálne „rodinné“ fotografie, využívané na medializáciu.
Prihlášku na členstvo v skupine nieto ako podať. K jej rozširovaniu dochádzalo len na základe dohody (konsenzu) účastníkov, spravidla na podnet hostiteľa stretnutia, s ktorým ostatní súhlasili. Na rozdiel od EÚ a NATO nevidieť záujem skupiny rozširovať sa. Táto veľkosť vraj umožňuje veľmi dobrú komunikáciu medzi vodcami. Občas sa objavili návrhy na rozšírenie skupiny, ale ďalšie kroky už nikto nepodnikol. Možno to kompenzujú pozvánky ďalších štátov na stretnutia.
V rámci G7 nepôsobí stály sekretariát (úrad) a nič takého nie je ani v členských štátoch. Nebudeme pátrať po tom, ako funguje predsedníctvo, ale zrejme pri tom pôsobia v rámci svojich ďalších povinností aparáty (kancelárie, úrady) prezidentov a predsedov vlád.
Vedenie (predsedníctvo) G7 rotuje medzi členskými štátmi; 1. januára ho začína vykonávať predsedajúci štát, ktorý organizuje v tom roku samit a stanovuje aj jeho program. Miesto konania samitu sa cyklicky strieda v poradí štátov: Francúzsko, USA, Veľká Británia, Nemecko, Japonsko, Taliansko a Kanada (51. samit má byť v júni 2025 v Kanade).
Okrem stretnutia lídrov, ktoré sa uskutočňuje najčastejšie v júni alebo v júli, sa nepravidelne začali organizovať aj stretnutia ministrov zahraničných vecí, financií, obchodu, rozvoja a pod. z členských štátov. Tieto fóra sú však v protirečení s názorom zo začiatkov fungovania skupiny, keď sa spočiatku vodcovia vraj stretávali preto, aby neboli obmedzení byrokratickým aparátom, mohli rozvíjať osobné vzťahy a v tejto atmosfére diskutovať o najdôležitejších otázkach.
Noví partneri i súperi G7
Za zhruba 50 rokov od sformovania G7 sa objavili aj ďalšie skupiny odvolávajúce sa na ekonomickú veľkosť. Po rozpade bipolarity, ale aj v dôsledku protirečivého pôsobenia globalizácie, sa štruktúra svetovej ekonomiky zmenila a viaceré západné štáty na rebríčku najväčších ekonomík sveta klesajú. A tak hoci sa G7 urputne drží svojho formátu, nie je už tou ekonomickou silou, akou bola.
Na podobnom princípe „ekonomickej veľkosti“ a bez stáleho sekretariátu je založená skupina G20, ktorá zahŕňa najväčšie svetové ekonomiky aj z nezápadných štátov. Ide o 19 štátov, EÚ a Africkú úniu. Na úrovni hláv štátov a vlád sa schádza od roku 2008 (v novembri 2024 bude v Rio de Janeiro 19. samit G20). Samitom hláv štátov a vlád predchádzali od roku 1999 stretnutia ministrov financií, ktoré reagovali na viacero veľkých regionálnych kríz.
Celkom iný charakter má už spomenuté zoskupenie BRIC, ktoré sa potom zmenilo na BRICS. Paradoxom je, že prvýkrát Brazíliu, Rusko, Indiu a Čínu pod skratku BRIC zaradil Jim O’Neill z investičnej banky Goldman Sachs v roku 2001, ako štáty s najrýchlejšie rastúcou trhovou ekonomikou na svete. V roku 2024 bolo do zoskupenia prijatých 5 ďalších štátov (Argentína po nástupe nového prezidenta svoje členstvo stiahla) a médiá ho označujú za BRICS+. Nedávno značný medzinárodnopolitický rozruch vzbudila žiadosť Turecka (člena NATO) o prijatie do zoskupenia. Okrem neho sa o prijatie uchádzajú desiatky štátov z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky. V októbri 2024 sa bude v ruskej Kazani konať 14. samit BRICS. Nehomogénna skupina BRICS sa pomaly mení v užšie spojený blok, ktorý má aj geopolitické zámery (vytvorila si Novú rozvojovú banku).
BRICS preto podľa mnohých zdrojov predstavuje aj súpera G7, lebo proti západnému medzinárodnému poriadku podľa pravidiel (pod vedením USA) stavia model multipolarity moci vo svete. V médiách je rozšírené porovnanie ekonomík G7 a BRICS podľa viacerých kritérií rôzneho charakteru. Nechceme článok presýtiť číslami, a tak uvedieme bez ďalšieho komentára len údaje podľa dvoch vybraných kritérií, ktoré sa však výrazne odlišujú.
Podľa údajov na stránke Visual Capitalist v roku 2023 mal súhrnný HDP štátov G7 výšku 45,9 tisíc miliárd dolárov a štátov BRICS 27,7 tisíc miliárd dolárov. Iné zdroje uvádzajú, že HDP štátov G7 v roku 2023 predstavoval 43 % a štátov BRICS 26,4 % svetového súhrnu.
Na webovej stránke Statista sa uvádza výrazne odlišné kritérium podľa kombinovaného HDP v parite kúpnej sily (PPP). V roku 2000 bola jej výška na hlavu v G7 celkom 21 983,45 dolára a BRICS vo výške 10 857,21 dolára. V roku 2023 sa tento pomer zásadne zmenil. V roku 2023 mala výška PPP v štátoch BRICS hodnotu 61 376,38 dolára a v štátoch G7 hodnotu 52 822,69 dolára.
Mnohé pramene poukazujú na to, že aj ukazovateľ podielu na súhrnnom svetovom HDP sa bude meniť v prospech BRICS.
Takmer nikomu z vodcov štátov G7 sa v roku 2024 nedarí
Najhoršie zo sedmičky dopadol asi predseda britskej vlády konzervatívec Rishi Sunak, ktorý podľa očakávania prehral v júli voľby a nahradil ho labourista Keir Starmer. Pozícia nového predsedu britskej vlády je nezávideniahodná, ale podivne pokračuje v línii, ktorú v posledných 14 rokoch uskutočňovali konzervatívni premiéri, keď zaťato preferuje „nevyhnutnosť“ upevnenia medzinárodného postavenia Veľkej Británie na úkor riešenia domácich problémov. Avizoval už aj uskutočnenie nepopulárnych opatrení. Reakcia na jeho politiku je neočakávane kritická. V prieskume spokojnosti s politikmi, ktorý uskutočnila agentúra BGM Research 29. augusta, s ním bolo spokojných len 28 % a nespokojných až 44 % respondentov. S jeho predchodcom bolo spokojných 22 % a nespokojných 46 % respondentov. Aj keď údaje z jedného prieskumu nemožno preceňovať, je nezvyklé, keď nový predseda vlády má už po necelých dvoch mesiacoch pôsobenia po výrazne vyhraných voľbách len o niekoľko percent lepšie ocenenie ako jeho predchodca. Nafúkaní britskí vodcovia zrejme žijú v neotrasiteľnom presvedčení, že sú stále veľmocou svetového významu, na čo dopláca väčšina obyvateľstva kráľovstva. A tak ekonomických i bezpečnostných problémov len pribúda.
V poradí druhým neúspešným vodcom je francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorého vládnutie ide od desiatich k piatim. V tomto roku utrpel dve volebné porážky. V ich dôsledku na domácej scéne môže síce veľa rozprávať a intrigovať, ale už nemá reálne mocenské politické páky. Vymenovanie nového predsedu vlády, zdá sa, patovú situáciu nevyrieši. Najhorkejšou pilulkou sa pre E. Macrona stane, že bez podpory Národného združenia Marine Le Penovej nový predseda vlády asi vládnuť nebude môcť. Ľavica proti nemu protestuje a uvidíme, čo všetko sa stane pri schvaľovaní novej vlády v Národnom zhromaždení. Môže dôjsť aj k tomu, že s veľkou hanbou sa budú musieť vypísať v Piatej republike prvýkrát predčasné prezidentské voľbám kvôli neschopnosti dokončiť celý (druhý) mandát. Po fiasku v predčasných parlamentných voľbách sa vyjadrenia E. Macrona o jeho víziách zahraničnej a bezpečnostnej politike Francúzska stali výrazne redšími i zdržanlivejšími. Súčasná patová mocenská situácia medzinárodnú pozíciu Francúzska ďalej oslabuje. Možno doplniť aj tohtoročné neúspechy Paríža v západnej Afrike.
Nemecký kancelár Olaf Scholz so svojou koaličnou vládou utrpel tiež volebné porážky. Po voľbách do Európskeho parlamentu to boli krajinské voľby v Durínsku a Sasku. Dosiahol aj historicky najnižšiu spokojnosť Nemcov s vládou prinajmenšom od zjednotenia v roku 1990. Hospodársky Nemecko stagnuje a pribúdajú odhady, že kýžený ekonomický rast ani v tomto roku nenastane. Spoločnosť je značná nespokojná s migračnou politikou a vzrastá aj politické násilie. O. Scholz a jeho ministri obrany a zahraničných vecí však majú v zahraničnej a bezpečnostnej politike stále silné reči a podporujú washingtonský pohľad na riešenie problémov na Ukrajine. Medzinárodnopolitickú pozíciu Nemecka to však nezlepšuje a neprispieva ani k stabilite vo vnútri štátu. Vojenskou terminológiou zjednodušene povedané, O. Scholz vedie politický boj na zdržanie do konania volieb do Bundestagu v septembri 2025.
Ďalším málo úspešným vodcom štátov G7 je prezident USA. Možno je to trochu neúctivé, ale z príliš často sa pletúceho politika sa stal poľutovaniahodný starý muž, ktorého funkcia už evidentne zaťažuje. Jeho blamáž sa skončila v júni, keď sa rozhodol odstúpiť od pokusu vyhrať ako najstarší prezident USA v dejinách druhýkrát voľby. Na tento krok sa dlho čakalo, ale J. Biden sa zaťato považoval za jediného kandidáta schopného poraziť Donalda Trumpa. Boli kruhy, ktoré navrhovali, aby sa po uznaní neschopnosti znovu kandidovať J. Biden vzdal hneď aj kresla. Kontrujú im však iné sily, ktoré tvrdia, že je to jedno, lebo v USA vládne de facto hlbinný štát. Možno uzavrieť, že J. Biden asi už len trpne očakáva, aby jeho mandát dospel ku koncu. Vlastne už nič robiť asi ani nemusí (azda ani nemôže), lebo v USA zúri nekompromisný predvolebný boj, ktorému sa už podriaďuje celá politika i mediálny priestor.
Na prekvapenie rýchlo oznámil koniec pôsobenia japonský premiér Fumio Kišida (v októbri 2021 sa stal v poradí stým predsedom vlády v moderných japonských dejinách od roku 1885 a štyridsiatym šiestym od porážky Japonska v druhej svetovej vojne). Vo funkcii mohol byť do riadnych volieb v októbri 2025. V auguste vyhlásil, že sa nebude uchádzať 27. septembra o znovuzvolenie za predsedu vládnucej Liberálno-demokratickej strany (strana od svojho založenia v roku 1954 nebola vládnou stranou len o niečo viac ako 6 rokov). Nový predseda strany sa stane aj predsedom vlády. Prieskumy verejnej mienky ukazovali, že podpora vlády F. Kišidu klesla pod 20 % percent (mohol by súťažiť „ku dnu“ s O. Scholzom). Ani tejto vláde Liberálno-demokratickej strany sa nevyhli korupčné škandály, ktoré sú v Japonsku takmer organickou súčasťou vládnej politiky. Strana vraj usúdila, že s F. Kišidom by mala malú šancu na víťazstvo v nasledujúcich voľbách.
V porovnaní s týmito piatimi vodcami sú ťažkosti kanadského predsedu vlády Justina Trudeaua (je najstarším synom P. Trudeaua, ktorý sa za Kanadu prvýkrát zúčastnil na stretnutí G 7 v roku 1976) menšie, ale tiež začínajú narastať. Je predsedom vlády od novembra 2015, teda najdlhšie z vodcov 7 štátov G7. Ani on však nemá moc v štáte (dodáme, že je súčasťou Spoločenstva, ktorého hlavou je britský kráľ) pevne v rukách, lebo od roku 2019 vedie menšinové vlády(!). Jeho pozícia sa zhoršila, keď začiatkom septembra vypovedala malá ľavicová strana podporu vláde. Bude je podporovať už len ad hoc podľa problému, o ktorom sa bude hlasovať. J. Trudeau sa zatiaľ predčasné voľby nechystá vypísať, lebo na jeho ďalšie víťazstvo to podľa prieskumov nevyzerá.
Napodiv jediným z vodcov G7, ktorý okrem bežných vládnych starostí nemá vážne problémy s mocou v štáte, je žena, talianska predsedníčka vlády Giorgia Meloniová.
Záver
Udržiavať Západ, ktorý sa už dlhšie nachádza v stave viacrozmernej „superkrízy“ ako výkladnú skriňu politických, ekonomických i kultúrnych úspechov a vzor pre svet dnes nie je príťažlivé a už ani vhodné. Napriek tomu fóra ako G7 stále poučujú svet a neúnavne mu vnucujú svoju predstavu riešenia jeho problémov, pričom nie sú ochotné uznať, že ich značnú časť spôsobil Západ. Okrem toho dvomi veľkými nedostatkami súčasného Západu je, že hodnoty, ktoré sú správne, posudzuje dvojakým metrom (niekedy aj doma) a čoraz menej pripúšťa pôsobenie iných hodnôt, ba aj diskusiu o nich.
A tak aj G7 je síce zdanlivo pevnou a potrebnou súčasťou medzinárodných vzťahov, ale aj pri sofistikovanom politicko-mediálnom šírení jej významu a pozitívneho obrazu ťažko nájdeme problém, ktorý by skutočne vyriešila k spokojnosti všetkých alebo aspoň väčšiny. Na stretnutiach predstaviteľov, ktorí doslova zosobňujú ekonomicky silné štáty, sa toho veľa nahovorí, ale realizácia aj dobrých námetov, ktorá má jednostranné zameranie, je ťažká.
A ak sa hlbšie zamyslíme nad tým, kto všetko dnes zosobňuje štáty G7 a zopakujeme, že členstvo v skupine je spojené len s nositeľmi funkcií a uvedomíme si, akú majú reálnu politickú moc, resp. s akými ťažkosťami a málo efektívne zápasia, znovu sa dokazuje, že dominancia Západu vo svete už nie je prínosom. Multipolarita má širší záber a komplexnejší charakter, a tým aj väčší potenciál riešenia nesmierne zložitých problémov sveta. A Západ to ani pri svojej dominancii za vyše 30 rokov od rozpadu bipolarity nedokázal.
