Sú ľudia, ktorí sa riadia – či už vedome alebo menej vedome – „zákonom sily”. Ich „filozofiou” je napríklad sociálny darvinizmus, podľa ktorého o všetkom rozhoduje sila – v konečnom dôsledku materiálna, fyzická, hrubá sila. Jednoducho, „silnejší vyhráva”. Na silného si málokto trúfne, a práve o to ide. Iba sila dáva istotu a poskytuje bezpečnosť. Preto zmyslom všetkej životnej činnosti má byť budovanie vlastnej sily. Byť silný je ten najzákladnejší prírodný zákon, lebo iba sila zabezpečuje životné záujmy, prežitie či naplnenie cieľov. Silová logika tiež hovorí: kto nie je na našej strane, je proti nám. Kto nebuduje naše sily, ten ich len oslabuje. Tertium non datur.
K sile patrí na prvom mieste veľkosť. Nielen veľkosť fyzická, ale – ak ide o štáty – aj územná, geografická rozloha, početnosť populácie a, samozrejme, mohutnosť ozbrojených zložiek. Ak niekto prekonáva druhých v týchto ukazovateľoch sily (veľkosti a početnosti či dispozíciách arzenálu), mal by sa cítiť bezpečne, kým tí druhí sa majú mať pred ním na pozore. Musia robiť všetko, aby si takúto „veľkú silu” nepopudili, inak môžu mať problém. Teoreticky, žiadny Dávid proti Goliášovi nemá šancu. To môže byť len ojedinelá historická výnimka.
Problém však nastáva, ak sa týmto zákonom sily riadia viacerí, ba mnohí, či nebodaj všetci. Veď kto by chcel byť slabý a vydať sa napospas silnejšiemu? Každý buduje svoju vlastnú silu, veľkosť, mohutnosť, výzbroj a výstroj, aby sa aspoň mohol brániť a neodovzdal svoju kožu lacno. Alebo aby druhému, ak proti nemu použije silu, spôsobil čo najväčšie škody.
No sila každého má svoje limity. Tým, čo si ich uvedomujú, nezostáva nič iné, len spájať sa s druhými, a tak svoje sily znásobovať. To je prípad Ukrajiny v jej silovom odpore voči Rusku. Ukrajina znásobila svoje vojenské sily x-násobne s pomocou a podporou kolektívneho Západu.
Politická moc disponuje celým arzenálom inštrumentov na uskutočňovanie svojich cieľov. Od tých najmiernejších, ako sú agitácia a propaganda, cez štandardné, ako ekonomická organizácia a právna regulácia, až po tie najtvrdšie, akými sú zbrane a vojenská mašinéria. V prípade civilizovanej medzinárodnej politiky štandardnými nástrojmi vždy boli rozhovory, rokovanie, diplomacia, zmluvy a dohody ako ich výsledok. Hrubými, barbarskými nástrojmi sú hrozba silou, použitie sily a tým najkrajnejším je vojenská akcia, invázia, okupácia. Otázkou je, aké nástroje a kedy politici používajú? Kedy sa uchyľujú ku krajným prostriedkom a čo nimi chcú dosiahnuť?
Z dejín je dobre známe použitie sily tak na dobyvačné, ako aj obranné ciele. Alexander Macedónsky a Džingischán, križiacke výpravy a španielski konkvistadori alebo aj Napoleon a Hitler (a mnohí ďalší) zorganizovali armádne mašinérie, aby ovládli druhých, susedné či vzdialené územia aj ich obyvateľov. Samozrejme, na svojich zbraniach niesli „posolstvo”: svoje vlastné videnie sveta, kultúru, spoločenský poriadok, ideológiu atď. Tí druhí, ako napríklad kolektívny Západ spolu so Stalinom a ďalšími v prípade 2. svetovej vojny, nevideli inú možnosť než postaviť proti útočnej sile minimálne rovnakú, ba väčšiu obrannú silu.
Sila nepochybne provokuje silu, ale je omylom myslieť si, že silový atak jedného môže vyvolať iba silová akcia druhého. Teda nasadenie armády nemusí byť iba reakciou na iné nasadenie armády. Klasickým príkladom je vstup viacerých cudzích armád na územie Československa v r. 1968. Nasadenie armády môže byť vyprovokované aj politickými prostriedkami iného druhu, napríklad masívnou propagandou, nepriateľskou rétorikou, skrytými či otvorenými hrozbami, úkladmi či snahou o ovládnutie, premyslené a rafinované živenie rozporov a konfliktov atď. To je v mnohom terajší prípad Ruska, ktoré sa nechalo vyprovokovať k vojenskej akcii dlhodobou sériou naoko menej agresívnych prostriedkov politiky. Nemožno preto súhlasiť s tvrdeniami o „nevyprovokovanej”, a teda čisto voluntaristickej akcii, pretože v súčasnom vzájomne prepojenom svete nič nie je od seba oddelené a izolované. Iba pochopenie súvislostí dáva možnosť pochopiť aj jednotlivé udalosti.
Nasadenie silových prostriedkov (zbraní a armády) ako odpoveď na iné prostriedky politiky je motivované presvedčením, že iná možnosť už neexistuje – že vojenská sila v konečnom dôsledku vyrieši všetko, lebo pred vojenskou silou ustupuje všetko. Druhou stranou tej istej mince je rovnaké presvedčenie, že vojenskej sile možno čeliť len vojenskou silou a postaviť proti nej minimálne rovnakú, ba ešte väčšiu vojenskú silu.
Psychologickým a ideologickým predpokladom použitia sily je vzťah nepriateľstva. Veď voči nepriateľovi nielenže nemám problém použiť silu, ale považujem to za správne, ba nevyhnutné. Použitie sily je v mojom záujme, je hlavným nástrojom na dosiahnutie mojich cieľov a záujmov. Nemám problém to vyhlásiť za celkom racionálne. Rovnako však nepriateľ – aj jeho použitie sily je racionálne. Racionalita útoku tu stojí proti racionalite obrany.
Takmer celý končiaci sa rok 2022 žije svet v tieni takejto zrážky síl. Jej eskalácia, narastanie a stupňovanie nás dovádza na pokraj ešte čohosi oveľa horšieho, globálnej apokalypsy. Vojnová rétorika – sviatky-nesviatky – na oboch stranách otvorene deklamuje zničenie nepriateľa ako „konečný cieľ”: rozpad RF, resp. EÚ či USA.
Opona sa zdvihla. Stále viac je zrejmejšie, že na Ukrajine stoja proti sebe sily Ruska proti silám kolektívneho Západu, ktorého dôležitou, ale iba zástupnou časťou je Ukrajina. Ide totiž o zrážku síl, v ktorej sa má rozhodovať o globálnej svetovej hegemónii. Už toto samo je veľmi zlé, lebo namiesto svetovej hegemónie (po slovensky svetovlády) sa treba usilovať o svetovú kooperáciu a globálny systém bezpečnosti pre všetkých. Ešte horšie však je, že hlavní aktéri tohto zápasu preferujú, aby o výsledku rozhodoval už len pomer síl na bojisku. A víťaz má potom klasicky diktovať podmienky. To je stará známa „logika” zákona sily: nech sa ukáže, „kto z koho”. Teda nech rozhodne vojenská sila. Všetci zainteresovaní chcú bojovať dovtedy, kým jedna zo strán nedosiahne svoj cieľ, zničiť nepriateľa, a kým druhá strana nevyčerpá svoje sily a nekapituluje.
Vojenskí experti na oboch stranách isto usilovne počítajú, s akými veľkými silami sa tu hrá, ba aj s ich limitnými veľkosťami. Musia si však byť veľmi dobre vedomí toho, že každá zo strán, Rusko i kolektívny Západ, disponuje arzenálom, schopným zničiť protivníka x-násobne. A spolu s tým aj všetkých, čo s konfliktom nemajú nič spoločné, neboli a nie sú jeho súčasťou, lebo sa neusilujú o hegemóniu nad svetom.
Preto je namieste otázka: kde sú limity vsadenia na silu? Kde sú limity riešenia problémov a konfliktov použitím sily, spoliehania sa na silu? Vo chvíli, keď všetky strany pochopia, že tieto limity buď nie sú a zrážka sa skončí v sebazničení všetkých, alebo tieto limity závisia od politických rozhodnutí, môže svitnúť svetielko nádeje. To by však znamenalo opustiť doktrínu sily a presadzovania svojich záujmov silou (doktrínu zničenia nepriateľa silou atď.) Túto veľmi starú politickú doktrínu, ktorá sa celé dejiny vydáva za nespochybniteľnú podstatu politiky, ba celej ľudskej existencie, totiž, že iba silnejší vyhráva, lebo taký je „prírodný zákon”. Podľa toho sa všetci musíme – minimálne v záujme sebaobrany – usilovať byť čo najsilnejší. A keď sa takými staneme, nielenže si na nás nikto netrúfne, ale budeme si môcť nárokovať na ovládnutie slabších, na hegemóniu. Beda slabším a najslabším! Tí jednoducho nemajú mať právo na existenciu vo svete, v ktorom platí zákon silnejšieho!
Komu nie je zrejmá absurdita tejto „logiky”, môže sa pridať: „Len tak ďalej!” Budujme a rozvíjajme všetci všetky svoje sily, naoko zamerané na sebaobranu proti tým druhým či proti všetkým, aby si na nás netrúfli! Potom bude studená vojna všetkých proti všetkým večným stavom ľudstva, alebo ľudstvo skončí v horúcej konfrontácii síl o hegemóniu nad svetom.
Každý, kto vsádza na silu, je o nej presvedčený, že je väčšia než sila nepriateľa. Zároveň však musí počítať so silou tých druhých. Z každej takejto zrážky vychádza ako „víťaz” tá sila, ktorá sa ukáže ako väčšia. Môže to však byť víťazstvo Pyrrhovo – také, ktoré zničí aj víťaza samého.
Avšak tertium est datur. Pretože redukcia politiky na vojenskú silu – a to na všetkých stranách konfliktu – je tou najhoršou katastrofou politiky. Doplácajú na ňu všetci, nielen bojujúce strany, zvlášť v dnešnom vzájomne prepojenom svete. A hoci je nereálne očakávať, že politici sa prestanú uchyľovať k silovému riešeniu problémov, reálne by mohlo byť aspoň to, že si uvedomia limity tejto cesty ešte predtým, než skoncujú so všetkými problémami. Lebo v dôsledku ich silových riešení už nezostane nikto, kto by akékoľvek problémy mal…
