Kde sú časy, keď nechýbala odvaha na titulok Bombardovanie a zabíjanie civilného obyvateľstva v Líbyi! (europarl.europa.eu, 21. 6. 2011) Odvaha nechýbala ani europoslancovi Georgiosovi Vitossasovi, ktorý sa chcel počas hodiny otázok na júlovej schôdzi opýtať: „Odsudzuje Rada (Európy – pozn. aut.) bombardovanie NATO a zabitie civilných obyvateľov? Má v úmysle prestať podporovať vojnu, ktorú NATO vedie proti Líbyi?“ (Tamtiež, list H-000260/2011) Keďže EÚ niekoľko týždňov predtým „jednoznačne odmietla vojenský zásah v Líbyi“ (spravy.pravda.sk, 11. 3. 2011), posiveného svedka udivilo, s akým ľahkým srdcom prijala správu, že na bombardovaní sa podieľali členské štáty EÚ Veľká Británia, Španielsko, Francúzsko a Taliansko. Akoby to nestačilo na spochybnenie spoločných európskych hodnôt, z nedávno uniknutého dokumentu vyplynulo, že EÚ „nechce prísť o slovo v Líbyi a prenechať ju iným mocnostiam. Dvadsať sedmička preto stupňuje aktivity v obrannom sektore krajiny a plánuje vojenskú misiu“. (standard.sk, 19. 7. 2021) Aj iracké či afganské slzy, nárek a kaluže nevinnej krvi asi pálili menej, lebo EÚ ochotne privrela oči nad hľadaním Husajnových zbraní hromadného ničenia a de-terorizáciou tamojších končín.
EÚ nezareagovala ani na to, čo sa odohralo priam pod jej oknami. Keď belgický súd prijal žalobu na veliteľa amerických síl v Iraku a Afganistane Tommyho Franksa za „použitie trieštivých bômb a útoky na zdravotnícke zariadenia“ (hnonline.sk, 17. 6. 2003), americký minister obrany Donald Rumsfeld pohrozil, že „USA sa zasadia o premiestenie centrály NATO do nejakej bezpečnejšej krajiny“. (Tamtiež.) EÚ dosiaľ verí, že Biely dom si strežie iba Čínu a Rusko, ale ju potrebuje svojprávnu a sebavedomú. Opojená toľkou dôverou nepobadala a médiá jej nepripomenuli, že povely strýčka Sama, ale aj bývalých sovietskych satelitov – napríklad na protiruské sankcie a dodávky zbraní Ukrajine – plní pohotovo a stopercentne. Horšie je to s napĺňaním vlastných cieľov, medzi ktoré už roky patrí ochrana vonkajších schengenských hraníc. Únii predovšetkým uchádza, že vojna na východe Európy je pre ňu nebezpečná najmä vzdialenosťou od amerických brehov. Takú zemepisnú nevýhodu mali Irak, Afganistan, Sýria či Líbya, ale tam umierali aj americkí chlapci, takže donekonečna sa to naťahovať nedalo…
(Dočasného) Ministra zahraničných vecí Rastislava Káčera neirituje, že EÚ bráni územnú celistvosť Ukrajiny, ale prijatie Srbska podmieňuje normalizáciou vzťahov s odtrhnutým Kosovom. Stihol nás však dojať, že „naša podpora Ukrajiny vychádza z kresťanstva, teda z nutnosti pomáhať blížnemu“ (Správy RTVS, 16. 2. 2023), iba nám nepovedal, prečo nás zbožnosť nepriviedla k pomoci vzdialeným inovercom. Z jeho kázne sme sa takisto nedozvedeli, čo robili slovenskí vojaci v Afganistane a Iraku bez pozvania domácich.
Posivený svedok sa nečudoval, že Európskou úniou ako vyznávačkou vojenských misií a humanitárneho bombardovania zalomcovalo, keď sa Kremeľ vykašľal na medzinárodné právo a pod pláštikom nejakej špeciálnej vojenskej operácie a de-nacifikácie staromódne zaútočil na suseda. Ešteže to Svätý Otec pomenoval pravým menom! Vojna. Ešteže médiá vyhrabali a oprášili zabudnuté slová ako agresor, okupácia či vojnové zločiny!
Keď Svätý Otec pripustil, že vojna na Ukrajine nie je čierno-biela, tak odkiaľ, ak nie z Káčerovho kresťanského Slovenska malo zaznieť Kristovo: „Kto si bez viny, hoď kameňom!“? Navyše, keď sa Bratislava zapísala do dejín ako Mesto mieru, kde nepriatelia na život a na smrť v rokoch 1271, 1491, 1626 a 1805 podpísali mierové dokumenty. Nebolo zahodno aspoň pokúsiť sa, aby do jej náhrdelníka pribudol rok 2023? Namiesto toho zaznievajú výzvy napríklad na vypnutie osvetlenia Slavína… Bývalí bratislavskí zväzáci asi neboli takí uvedomelí a zocelení, keď si počas vietnamskej vojny netrúfli zhodiť tabuľku Americké námestie. Tak ako kremeľskí trolovia dnes nežiadajú premenovať časť Hviezdoslavovho námestia, na ktorom sídli americké veľvyslanectvo, trebárs na Námestie Saddáma Husajna. Zato na ulici, kde sa nachádza ruské veľvyslanectvo, si modro-žltí aktivisti vymohli aspoň „kútik“ Borisa Nemcova…
Zdá sa, že EÚ si tak skoro nevydýchne. Akoby nestačilo, že na ňu dolieha hluk z ukrajinského bojiska i z hustnúcich a vriacich európskych námestí, dobehol ju ďalší tieň. O to hrozivejší, odkiaľ vyštartoval. „Denník The New York Times podal na Európsku komisiu žalobu v súvislosti s tým, že nezverejnila správy, ktoré si medzi sebou vymenili predsedníčka tejto inštitúcie Ursula von der Leyenová a riaditeľ firmy Pfizer Albert Bourla. Mohli by totiž obsahovať informácie o zmluvách na vakcíny za miliardy eur.“ (trend.sk, 14. 2. 2023) Keď posivený svedok vzápätí zaznamenal správičku, že práve „Ursula von der Leyenová vyzvala na zdvojnásobenie vojenskej podpory pre Kyjev“ (TA3, bežiace písmenka, 18. 2. 2023), nevedel, či sa má nad tým smiať alebo plakať. A keď Leyenová uviedla, že „modelom pre posilnenie produkcie munície by mohla byť dodávka vakcín proti Covidu-19 pre EÚ a mohli by sme myslieť na pokročilé kúpne zmluvy, ktoré dávajú obrannému priemyslu možnosť investovať do výrobných liniek“ (sita.sk, 18. 2. 2023), kto by ešte riešil, aké slzy mu po jej slovách vyhŕkli…
