Názoroví protivníci ani netaja, že z celej verejnoprávnosti ich zaujíma len a len spravodajstvo. Roman Michelko (SNS): „Navrhované legislatívne zmeny v telerozhlase majú priniesť väčšiu vyváženosť, nestrannosť a objektivitu.“ (cas.sk, 14. 3. 2024) Machajovci si zo spravodajstva urobili štít i meč, lebo – podľa prieskumov – informujú najobjektívnejšie. A varovali, že ak vláda neupustí od svojich zámerov, verejnoprávne vysielanie na Slovensku dopadne ako dopadlo v Maďarsku či v Poľsku. Za bývalej poľskej vlády, ako inak. Najobjektívnejším redaktorom a moderátorom akosi ušlo, že „minister kultúry vo vláde Donalda Tuska a bývalý podplukovník tajných služieb Bartlomiej Sienkiewicz sa v stredu rozhodol vymeniť vedenie poľskej verejnoprávnej televízie TVP. Operácia bola prekvapivá a vyznela ako scenár filmového trileru: bolo prerušené vysielanie spravodajských relácií, namiesto nich sa objavili staré filmy a seriály.“ (dennikn.sk, 21. 12. 2023) „Radikálny krok poľského ministra kultúry. Likvidácia verejnoprávnych médií pokračuje, 17 staníc rozhlasu v ohrození.“ (topky.sk, 30. 12. 2023) Prepúšťaní redaktori volali o pomoc a priaznivci opozície vyšli do ulíc, ale europoslanci nič nevideli, nič nepočuli.
Keď prezidentka horlila za zachovanie „silných a nezávislých verejnoprávnych médií“ (hlavnydennik.sk, 14. 3. 2024), takisto neskrývala, že o problémoch RTVS uvažovala stranícky: tí dobrí si ju chcú udržať a tí zlí urvať. Posivený svedok sa však domnieva, že verejnoprávne médium si musí udržiavať nezávislosť aj od komerčnosti. Napríklad preto, aby sa všemocnou sledovanosťou nezužoval obsah vysielania, teda neohrozoval vznik relácií, ktoré síce nelákajú masy, ale sú potrebné z hľadiska skultúrňovania a vzdelávania. O ich budúcnosti, resp. formovaní by mal rozhodovať index spokojnosti od diváckych skupín, ktorým sú určené, napríklad priaznivcom vážnej hudby. Keby v týchto dňoch naozaj išlo o celkovú verejnoprávnosť, Ľuboš Machaj, ale aj jeho predchodcovia by počas stoličkotrasenia po parlamentných voľbách čelili kritike, že ich redaktori a moderátori neodlišujú politickú ľavicu od školskej lavice ani futbal od vodného póla, lebo futbalista prebieha s loptou stredom pola… Medzi nami, mohol by sa stať členom Slovenskej filharmónie huslista, ktorý neovláda svoj nástroj? A ako si v tejto súvislosti nespomenúť na pubertálne časy, keď sme hádky, či sa niečo vyslovuje tvrdo alebo mäkko, ku alebo gu končili dohodou: počkáme, ako to povedia v rádiu! Ako to povedal hlásateľ Imrich Fábry alebo herec Viliam Záborský, platilo pre oba tábory.
Posiveného svedka najväčšmi sklamala reakcia machajovcov na zmienku o možnom rozdelení telerozhlasu. Namiesto potlesku nad koncom finty ministra kultúry Daniela Krajcera, ktorou dostal dve významné mediálne inštitúcie do rúk jedného a „svojho“ šéfa, začul piskot a krik. Bojovníci za slobodu a nezávislé médiá zabudli, že jeden šéf sa vládnej moci vydarí ľahšie ako dvaja. Čiastkoví reformátori a čiastkoví odporcovia sa po každých parlamentných voľbách rujú o jedno, jediné obžuté hrozienko. Viac ich na dáme (STV) a pánovi (SRo) nezaujíma. Neprejavia štipku úcty k ich dedičstvu v archívoch. Ani štipku pokory, ktorú si vyžaduje otázka, čo dáma a pán pre svoju jedinečnosť na mediálnom poli skutočne a nutne potrebujú…
