Podivná vzbura Jevgenija Prigožina, vodcu ruskej paramilitárnej organizácie „Wagnerova skupina“ (ďalej len „vagnerovci“), ktorá trvala len o niečo viac ako 20 hodín, predstavuje bezpečnostno-politický fenomén, ktorý možno analyzovať z rôznych uhlov pohľadu. Vzhľadom na informačnú vojnu spojenú s ukrajinskou krízou a s bojmi v nej, na ktorých sa zúčastnili aj „vagnerovci“, akcia vyvolala mimoriadny politicko-mediálny záujem. V duchu zásad neoliberálnej žurnalistiky, že treba prichádzať so správami, ktoré vyvolajú zvýšený záujem o dané médium, sa to informáciami, neraz pochybnými, len tak hemžilo.
V zahraničí, ešte viac ako v Rusku, nebolo jasné, o čo vlastne ide a ako sa to všetko skončí. Niektoré médiá udalosti dramaticky označovali za vojenský puč, štátny prevrat, povstanie či dokonca začiatok občianskej vojny. O ničom takom sa však na základe vyjadrení J. Prigožina nedalo hovoriť. Solídnejšie médiá i žurnalisti sa preto zdržiavali unáhlených záverov a na systematické analytické zhodnotenie vzbury, jej príčin a následkov sa ešte len čaká. Stále sa objavujú iba čiastkové závery.
Snímka: www.wikipedia.org
Znovu sa ukázalo politicko-mediálne rozdelenie sveta v pohľade na Rusko, ktoré súčasnej bezpečnostnej situácii v podmienkach polykrízy alebo superkrízy veľmi škodí. Západní politici sú dnes zrejme pod väčším tlakom ako médiá, lebo ich schopnosť riešiť krízy je nesmierne spochybňovaná. A tak rýchlo, neraz aj bez prílišného premýšľania, využijú každú príležitosť, len aby presviedčali v záujme budúceho volebného víťazstva zmanipulovaných obyvateľov, ktorí „zhltnú“ už takmer všetko. Denne sa mnohokrát objaví, že už prichádza moment, keď sa preukáže správnosť ich línie a názorov, len nech ich masy poslúchajú.
Na globálnom Severe sa blíži čas letných dovoleniek, ale tzv. uhorková sezóna pre jeho politicko-mediálne kruhy už neplatí. Nijaký výpadok v masírovaní mozgov nemožno dopustiť. Aktuálne to je aj ukrajinská kríza. V zmätku, ktorý sprevádza informačnú vojnu okolo nej, je pre tieto kruhy „existenčne“ dôležité vyjadriť sa aj k najmenšiemu závanu politického vetríka v Rusku. No a „Prigožinova vzbura“ bola témou, aká tu ešte nebola.
Nedivme sa, že západní politici i médiá po téme „skočili“. Nečakaný vznik, ale aj skorý koniec akcie im síce urobil škrt cez rozpočet, ale stihlo sa toho nahovoriť i napísať veľa. Mnohé z toho, čo v rýchlosti vzniklo, bolo treba zmeniť. Aj tak to bola voda na mlyn na medializáciu v línii „raz sa tomu Rusku a Putinovi stane aj tak niečo veľmi zlé“.
Vybrané výroky
Zostaneme pri poukázaní na vybrané výroky politikov, popr. médií, pričom sa zameriame na západné štáty. Začneme tým, že prvé vyjadrenia spravidla zdôrazňovali, že ide o vnútornú záležitosť Ruska, ktorá sa dôsledne monitoruje. K sledovaniu udalostí sa samozrejme pridalo NATO. V niektorých štátoch zasadli krízové štáby.
„Obavy“ vyvolávalo, čo sa môže stať s jadrovými zbraňami RF. Problém za niekoľko hodín po nastolení v tejto podobe zanikol. Iná vec je, že jadrová otázka patrí dnes k tým, ktorú západné médiá i politici v súvislosti s ukrajinskou krízou omieľajú v rôznych variantoch.
Došlo k zvýšeniu komunikácie medzi západnými spojencami, či už po línii hláv štátov a vlád, alebo ministrov zahraničia či obrany. O spravodajských službách sa nehovorilo.
Na politickú schizofréniu Západu poukazuje, že v súvislosti s „Prigožinovou vzburou“ sa konštatovalo, že stabilita v Rusku nie je taká, ako to tvrdí Kremeľ, a preto sa treba mať na pozore. To je možno pravda, ale veď celá „protiruská koalícia podpory Ukrajiny vedená USA“ už skoro pol druha roka nechce nič iné, ako destabilizáciu Ruska a jeho oslabenie.
Jeden z popredných rusofóbov, holandský premiér Mark Rutte 27. júna usporiadal večeru pred samitom NATO vo Vilniuse za účasti albánskeho predsedu vlády Ediho Ramu, belgického predsedu vlády Alexandra De Croo, prezidenta Litvy Gitanasa Nausėdu z Litvy, nórskeho predsedu vlády Jonasa Støreho, poľského prezidenta Andrzeja Dudu a rumunského prezidenta Klausa Iohannisa, na ktorej bol aj generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. Holandský premiér sa pokrytecky snažil vyvrátiť Putinove tvrdenia z prejavu 26. júna večer, že Západ chce, aby Rusko upadlo do domáceho chaosu. Podľa neho nestabilita v Rusku vytvára nestabilitu v Európe. Nepovedal však, prečo EÚ, ktorá sa prezentovala v minulosti ako mierový projekt, nerobí nič pre mierové ukončenie ukrajinskej krízy a stabilitu v Európe , ale radšej rinčí zbraňami. J. Stoltenberg pri tejto príležitosti varoval, že ani po vzbure „vagnerovcov“ by sa nemala podceňovať sila ruskej armády. Pripomenul aj „význam“ posilnenia východného krídla NATO.
Vzniká nepríjemná otázka, ktorú nikto z vládnucich síl na Západe nechce počuť. Ak je Rusko také nebezpečné, že je stále schopné zaútočiť aj na ďalšie štáty v Európe, čo sa bude robiť, ak by k tomu došlo? Vo viacerých štátoch vrátane Nemecka možno počuť varovné hlasy, že stav, sily a prostriedky ozbrojených síl na ich obranu nepostačujú, lebo príliš mnoho išlo na Ukrajinu. Naporúdzi sú tri odpovede. Prvú odpoveď predstavuje zbožné prianie, že „protiruská koalícia podpory Ukrajiny vedená USA“ dostane Moskvu na kolená. Druhá odpoveď je, že ruská hrozba nie je taká, ako sa oficiálne uvádza a kroky NATO voči Rusku nie sú potrebné, ale slúžia len na to, aby sa dokazovala „nenahraditeľnosť“ paktu. A tretia odpoveď je najhoršia. Štáty NATO pod nátlakom USA hrajú „vabank“, pričom počítajú s tým, že Rusko nič proti nim nepodnikne, hoci tým veľmi radi strašia.
Žiaľ, takýchto „zradných“ problémov možno nájsť aj viac, resp. môžu sa formulovať iným spôsobom. Ide napr. o to, že Nemecko, ktorého vláda sa sťažuje na stav obranyschopnosti štátu, „solidárne“ pripravuje vyslanie brigády v počte okolo 4 000 vojakov na Litvu. Doma budú chýbať ďalší vojaci i zbrane a vzniknú aj problémy s financovaním tohto kroku.
Zostaneme ešte chvíľu pri výrokoch J. Stoltenberga. Už viackrát sme ho označili za unaveného „vyhoreného“ politika vo funkcii, ktorého výroky sa točia už len okolo troch-štyroch ošúchaných tém. Možno je „právo na prerieknutie“, ktoré je však o to horšie, o čo na vyššej politickej funkcii daný človek je. A tak varovné bolo aj napriek stresu, ktorému je J. Stoltenberg už pridlho vystavený, jeho popletenie Ruska s Nemeckom. Dňa 26. júna na tlačovej konferencii s nemeckým ministrom obrany Borisom Pistoriusom a prezidentom Litvy G. Nausėdom na cvičení Griffin Storm 2023 označil režim v Nemecku za krehký. Až na upozornenie B. Pistoriusa sa opravil, že myslel režim v Rusku. Skončilo sa to ospravedlňujúcimi úsmevmi. Mimochodom, dôvodom na smútok v sekte vyznávačov kultu Zuzany Čaputovej je, že sa počíta s tým, že mandát J. Stoltenberga sa predĺži o ďalší rok. Meno našej prezidentky sa síce v diskusiách o budúcom generálnom tajomníkovi NATO objavilo len marginálne v niektorých médiách, ale aj tak to jej uctievačov nepoteší.
Českí politici sa zaskveli
Zastavíme sa pri tom, ako sa zaskveli českí politici. Ministerka obrany Jana Černochová, ktorá už niekoľkokrát povedala veci, ktoré neboli overené, sa aj v tomto prípade poponáhľala a na Twitteri už videla vojnu Ruska s Ruskom a vedela aj to, že neúspešné vojny v Rusku sa končia popravou cára, chaosom a občianskou vojnou pod dohľadom fízlov. Minister zahraničných vecí Jan Lipavský na Twitteri varoval občanov ČR pred cestou do RF, ale doplnil to „hrdinskou“ poznámkou, že čas jeho dovolenky na Kryme sa blíži. Na margo týchto a podobných výrokov 25. júna New York Times konštatovali, že vzbura neovplyvnila negatívne situáciu ruských vojsk na Ukrajine a neobjavili sa nijaké nové možnosti pre postup ukrajinských síl.
Na rokovaní ministrov zahraničných vecí EÚ 26. júna sa rozhodlo o zvýšení tlaku na Kremeľ a zvýšení vojenskej pomoci Ukrajine v záujme čo najskoršieho oslobodenia Ruskom okupovaných území. Európsky mierový fond sa má zvýšiť o 3,5 miliardy eur. Fond napriek svojmu menu začal slúžiť na financovanie vojenskej podpory Ukrajiny, kam doteraz z neho išlo 4,6 miliardy eur. Nepatrí totiž pod rozpočet EÚ, z ktorého nie je možné financovať vojenské operácie. Pôvodne vznikol s cieľom pomáhať rozvojovým krajinám nakupovať vojenské vybavenie.
Už po skončení vzbury vyvolalo hysterickú reakciu oznámenie, že nielen J. Prigožin, ale aj „vagnerovci“, ktorí o to prejavia záujem, môžu ísť do Bieloruska. Najmä v Poľsku a v Pobaltí na to reagovali agresívne. A samozrejme, na Ukrajine v tom vidia už otvorenie druhého frontu proti nej. Ďalšie ukrajinské reakcie vynecháme, lebo sa pohybujú mimo reality. Západ však Kyjev ubezpečil o pokračovaní v pomoci i hľadaní ciest jej zintenzívnenia.
Nemožno nespomenúť USA. Minister zahraničia Antony Blinken ešte v sobotu hovoril o spochybnení autority V. Putina a odhalení trhlín vo vedení Ruska. Prezident Joe Biden sa ozval až v pondelok. Ako obyčajne nepovedal nič nové, a teda ani nič nepoplietol. Udalosti označil za súčasť boja vnútri ruského systému. Hovoril vraj aj s kľúčovými spojencami najmä o tom, ako zabrániť Moskve v úsilí zvaliť vinu za akciu na Západ či NATO. Celú vzburu a jej dôsledky pre Rusko i Ukrajinu prisľúbil ďalej analyzovať.
Blysol sa aj predseda vlády Veľkej Británie Riši Sunak. Povedal, že Londýn sa pripravuje na rôzne scenáre vývoja v Rusku, hoci následky vzbury ťažko predvídať.
Zmätok v informovaní o vzbure zvyšovali vyhlásenia spravodajských služieb. Viackrát sa objavili zmienky o tom, že niektoré služby vedeli o pripravovanej akcii. Podľa nemenovaného zdroja zo spravodajských kruhov tajné služby USA monitorovali rastúce napätie medzi J Prigožinom a ministrom obrany Sergejom Šojguom už niekoľko mesiacov. O tom, že sa niečo chystá, informovali Biely dom a vládne orgány, ale čo a kedy to bude, nevedeli. Držalo sa to však v tajnosti, aby sa neumožnilo Vladimirovi Putinovi zvaliť vinu za akciu na USA. Rýchlosť, ale aj krátkosť akcie nakoniec prekvapili aj spravodajské služby. Ticho boli v tomto prípade britské spravodajské služby.
Na odľahčenie možno uviesť, že bývalý riaditeľ CIA David Petraeus, ktorý na funkcii vydržal kvôli afére len krátko (od septembra 2011 do novembra 2012), varoval J. Prigožina, aby bol veľmi opatrný pri otvorených oknách. Ide o narážku na prominentných Rusov, ktorí v poslednom čase zomreli za nejasných okolností, a to aj pri pádoch z okien.
Na záver tri zhrnutia:
1. Význam „Prigožinovej vzbury“ nemožno na základe toho, čo sa o nej vie, preceňovať. Ide však o fenomén, ktorý je vo viacerých ohľadoch úplne nový a jeho následky je potrebné posudzovať v širších súvislostiach a dlhší čas. Okrem toho ide o súčasť informačnej vojny v ukrajinskej kríze, čo jeho analýzu sťažuje a vyžaduje opatrnosť.
2. Vzhľadom na prekvapujúce vypuknutie vzbury a jej krátke trvanie boli informácie o nej na Západe nesúrodé. Z toho možno azda aj trochu zjednodušene usúdiť, že Západ nevedel, čo má narýchlo robiť, ale reagoval horúčkovitými komunikačnými a informačnými aktivitami. Vyústili do záveru, že Ukrajinu treba v podmienkach nestability moci v Rusku, ktorá sa vzburou odhalila, ešte viac podporovať.
3. Je objektívne, že V. Putin je už za zenitom svojej moci, ale má ešte svoju silu. Vzbura k stabilite v Rusku v ťažkých sociálno-ekonomických i bezpečnostných podmienkach neprispela. Západ však ani v tomto prípade nevie, ako postupovať. Do protiruského (protiputinovského) ťaženia v záujme oslabenia Moskvy sa totiž nezápadný svet nepodarilo efektívne zapojiť, čo svedčí o upadajúcej sile Západu. Žiaľ, v týchto podmienkach sa postoj voči Rusku stáva zmesou strachu a nenávisti, ktorá prináša svetu len nestabilitu. Bez zmeny postoja Západu k riešeniu problémov sveta sa nič k lepšiemu nezmení. A to USA majú ešte aj nočnú moru s ČĽR, v ktorej sa im opäť, aj na vlastnú škodu, snaží pomáhať aj časť EÚ.
PS.: J. Biden už zakrátko nezostal dlžný nič svojej povesti dopleteného starca a už 28. júna to dokázal pri odpovedi na otázku novinára o tom, ako sa udalosti v Rusku 24. júna môžu prejaviť v mocenskej vertikále. Povedal, že na to je ťažké odpovedať, ale Putin prehráva vojnu v Iraku a prehrá ju aj doma. Nezabudol ho však označiť „vyvrheľa“ na celom svete (podľa neho ho však zrejme tvoria asi už len štáty NATO, aj to nie všetky, EÚ a Japonsko).
Zdroj: www.veci-verejne.sk
