Čína je častým cieľom návštev ruského prezidenta Vladimira Putina. Médiá uvádzajú, že od júla 2000, keď tam prišiel prvýkrát, to bola už osemnásta cesta (niektoré pramene ju označovali za devätnástu). So Si Ťin-pchingom sa vraj stretol osobne, alebo hovorili telefonicky či cez videospojenie aspoň štyridsaťkrát. Ani jeden z nich nemal s iným zahraničným partnerom takéto množstvo kontaktov.
Častejšie ako v Číne bol V. Putin už len v Kazachstane (31), Bielorusku (26) a na Ukrajine (21). Na Západe bol najčastejšie v Nemecku (18) a vo Francúzsku (17). Doplníme, že na Slovensku bol len raz a aj to nešlo o štátnu návštevu, ale o stretnutie s prezidentom USA Georgeom Bushom vo februári 2005. Do ČR pricestoval tiež len jedenkrát. Na oficiálnu štátnu návštevu v marci 2006 ho pozval Václav Klaus. V Poľsku bol dvakrát, ale v Maďarsku až päťkrát. Od svojej inaugurácie v máji 2000 navštívil V. Putin 72 štátov. Ide o všetky cesty, ktoré podnikol a okrem bilaterálnych kontaktov zahŕňajú aj účasť na multilaterálnych fórach.
Situácia sa zmenila po ruskej špeciálnej vojenskej operácii na Ukrajine. Aj po nej uskutočnil V. Putin 15 ciest do 10 štátov v Ázii a európskeho Bieloruska. Hoci počet navštívených štátov aj ich poloha sa oproti predchádzajúcim rokom zúžili, ak nemáme Západom zalepené oči, nemožno tvrdiť, že je izolovaný. Na Západe ho síce dôrazne odmietajú, ale ide len o menšiu časť sveta. V súčasnosti sa uvažuje o možnej ceste V. Putina do Turecka, teda štátu NATO.
Stretnutia Putin – Si (prvýkrát bolo v marci 2013 v Moskve pri prvej zahraničnej ceste čínskeho vodcu po jeho zvolení za prezidenta) sú vždy v popredí pozornosti západných médií hlavného prúdu. S mimoriadne napätou bezpečnostno-politickou situáciou vo svete sa v nich objavuje čoraz viac komentárov a hodnotení, ktoré sú plné nielen obáv a strachu, ale aj útokov proti nim. O objektivite týchto „demokratických“ informácií sa dá veľmi pochybovať, ale sú tu a pôsobia. Čí sú prínosom alebo nie, to necháme ako otvorenú otázku.
O trpezlivosti v čínskom majstrovstve náznakov pri návštevách západných politikov
Číňania hrdo, ale spravidla skromne hovoria, že sú najstaršou civilizáciou a ich štát má vyše tritisíc rokov. Poukazujú na to najmä vtedy, keď sa ich niekto zo Západu snaží naduto poučovať o tom, čo majú robiť. Odvoláva sa na to aj Si Ťin-pching.
Vo svojich dlhých dejinách sa Číňania stali aj majstrami v náznakoch pri politických rokovaniach. Znovu sa to začalo uplatňovať po tom, ako sa na čelo Číny dostala šedá eminencia Teng Siao-pching a pokračujú v tom všetci nasledujúci čínski vodcovia. V západnom vnímaní sveta sa to nemusí páčiť, ale Číňania to už neraz dali pocítiť súčasným návštevám zo Západu, ktoré ich predtým nevyberane kritizovali, karhali, varovali a občas sa im aj vyhrážali. Na takéto správanie západných politikov sa Čína stala citlivejšia aj súvislosti s obhajobou vízie vytvárania multipolárneho sveta. Pokojne, ale dôrazne opakuje, že Čína v tomto svete nechce byť vodcom, ale odmieta snahy o vodcovstvo či dokonca hegemóniu iných veľmocí. V hlavnom mediálno-politickom prúde si však ťažko predstaviť Západ bez toho, aby sa prestal chváliť svojou demokraciou, ochranou ľudských práv, trhovou ekonomikou a pod., ktorá je však spojená s rinčaním zbraní. Neštíti sa ani nijakých útokov proti každému, kto sa tomu odmieta podriadiť.
Západ, najmä USA, napriek svojmu oslabovaniu a úpadku sa stále správa voči Číne ako v minulosti, niekedy aj spôsobom pripomínajúcim časy studenej vojny. ČĽR však nie je ČR a opláca to rastúcou kritikou západných pomerov. Od roku 1998 sa v Pekingu vydávajú správy o stave ľudských práv v USA, ktoré sú reakciou na podobné materiály produkované v Spojených štátoch. Zatiaľ posledná je „Správa o porušovaní ľudských práv v Spojených štátoch v roku 2022“. V angličtine (The Report on Human Rights Violations in the United States in 2022) bola zverejnená na stránke Informačného úradu Štátnej rady (teda vlády – pozn. autora) ČĽR v marci 2023 (http://english.scio.gov.cn/scionews/2023-03/28/content_85196298.htm).
Naposledy na čínsku politiku náznakov „doplatil“ gumený minister zahraničných vecí USA Anthony Blinken, ktorý rád poúča celý svet, najmä však ten nezápadný. Pri návšteve na konci apríla mu v Pekingu pri príchode a odchode vystrojili veľmi chladnú reakciu na najnižšej možnej úrovni. Príčinou boli najmä jeho reči na hranici politickej naivity, že ČĽR nesmie podporovať RF v ukrajinskej kríze, ako aj ďalšie vytýkané veci. Formálne sa s ním síce rokovalo a urobil sa aj krok, ktorý pri návšteve na tejto úrovni nie je povinný. A. Blinkena prijal aj čínsky vodca, teda prezident. Aj toto stretnutie opäť len demonštrovalo, že štýl politickej diskusie USA sa v ČĽR neprijíma a ministrovi sa to dalo pocítiť. Politicky nekorektne vyjadrené, bol sofistikovane diplomaticky ponížený. Dostal to, o čo si koledoval a odišiel „s dlhým nosom“.
Peking už dávnejšie začal reagovať odvetnými opatreniami na rôzne západné sankcie voči nemu. Milovníkom sankcií to prinieslo ďalšie ekonomické problémy, čo zase najviac pociťuje EÚ, nezmyselne slúžiaca záujmom USA.
V apríli tohto roku navštívil Peking nemecký kancelár Olaf Scholz. Nemecko v zlej ekonomickej kondícii potrebuje Čínu, ale O. Scholz sa nedokázal zbaviť dvojtvárnosti západnej politiky voči Číne, ktorú mu tiež dala pocítiť, že takto sa s ňou nemá vyjednávať. Za všetky komentáre uvedieme len názov príspevku 16. apríla na ZDF „Prečo to mal Scholz v Číne ťažké (Warum Scholz sich in China schwergetan hat / https://www.zdf.de/nachrichten/politik/deutschland/scholz-china-xi-treffen-krieg-ukraine-100.html/), kde sa uviedlo, že O. Scholz hovoril s čínskou vládou predovšetkým o geopolitike a ekonomike. Napriek trom možným obchodným dohodám však medzi Scholzom a Li Čchiangom nebolo nijaké podanie rúk. Deutsche Welle uvádzala, že Scholz v Číne žongloval, keď chcel ekonomickú spoluprácu, ale na Čínu mal geopolitické požiadavky.
Pripomenieme, že vlani sa dostalo mocibažnej namyslenej predsedníčke Európskej komisie Ursule von der Leyenovej podobného prijatia ako tohto roku A. Blinkenovi a nič zo svojich požiadaviek nedosiahla ani pri rokovaniach so Si Ťin-pchingom pred niekoľkými dňami v Paríži. Ani podpredseda Európskej komisie, ctihodný Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell sa vlani v októbri z dvakrát odloženej návštevy nevrátil s očakávanými výsledkami, keď predtým Čínu tiež poučoval.
O návštevy v Číne javia západné štáty stále zvýšený záujem. Nie sú však ochotné (zrejme do značnej miery pod nátlakom) USA vzdať sa politiky kritiky Číny, ktorá je dôsledne proti zasahovaniu do záležitostí iných štátov. Trochu ináč sa správal len francúzsky prezident Emmanuel Macron. A tak sa v Pekingu prijímajú návštevy politikov zo Západu a trpezlivo bez urážania sa im vysvetľuje čínsky postoj k riešeniu problémov sveta ako aj to, že na ich zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí nebudú reagovať. A občas dodajú, že čínska politika nie je tak uponáhľaná ako západná a má oveľa dlhšie trvanie.
O programe návštevy Vladimira Putina v Číne 16. a 17. mája 2024
Išlo o prvú zahraničnú návštevu Vladimira Putina po jeho inaugurácii do funkcie po voľbách v marci, kedy sa začal už jeho piaty mandát. V Pekingu mu pripravili privítanie so všetkým najvyššími poctami. Pochod čestnej jednotky, delostrelecké salvy a hymny oboch štátov. Počas návštevy si obaja vodcovia vymieňali komplimenty o starom a dobrom priateľstve.
Foto: kremlin.ru
V prvý deň prebiehali rozhovory, po ktorých V. Putin a Si Ťin-pching vydali spoločné vyhlásenie pre médiá. Uskutočnilo sa aj samostatné stretnutie V. Putina s predsedom vlády ČĽR Li Čchiangom. Ruský prezident položil veniec k Pamätníku Ľudových hrdinov na Námestí nebeského pokoja. Večer bol za účasti oboch vodcov slávnostný koncert k 75. výročiu nadviazania diplomatických vzťahov a otvoreniu rokov kultúry RF v Číne a ČĽR v Rusku.
Na druhý deň sa V. Putin premiestnil do Charbinu na severovýchode Číny, kde bol pestrejší program ako v Pekingu. Zúčastnil sa na slávnostnom otvorení VIII. rusko-čínskej EKSPO a IV. rusko-čínskeho fóra medziregionálnej spolupráce. Stretol sa aj s viceprezidentom ČĽR Chanom Čengom. Položil kvety k Pamätníku sovietskych vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní severovýchodnej Číny. Navštívil aj Chrám Narodenia presvätej Bohorodičky, ktorých je v pravoslávnej cirkvi na stovky, ale v Číne je s týmto názvom jediný.
Potom bol na Charbinskej polytechnickej univerzite, kde besedoval s učiteľmi a študentmi, medzi ktorými sú aj Rusi. Pred ukončením návštevy poskytol rozhovor ruským novinárom.
Vo veľkej ruskej delegácii boli okrem vládnych predstaviteľov na čele s prvým podpredsedom vlády Denisom Manturovom a samozrejme ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova aj podnikatelia. Veľký mediálny záujem najmä na Západe vyvolala účasť odvolaného ministra obrany a nového tajomníka Bezpečnostnej rady Sergeja Šojgua a nového ministra obrany Andreja Belousova. V súvislosti s návštevou niektoré ruské pramene parafrázovali čínsku myšlienku, že „veľké veci si vyžadujú pokoj a ticho“.
Bolo podpísaných 10 dokumentov o spolupráci vo viacerých oblastiach. Okrem toho bolo prijaté vyhlásenie o prehĺbení komplexného partnerstva a strategického vzájomného pôsobenia. Dokument má vyše 30 strán a pozostáva z 10 časti. Nadväzuje na dokument podobného názvu, ktorý bol prijatý pri návšteve Si Ťin-pchinga v Moskve vlani v marci. Zdôrazňuje osobitnú povahu rusko-čínskych vzťahov a uvádza aktuálne i dlhodobé úlohy pri rozvoji celej ich šírky. Obsahuje aj postoje oboch strán v kľúčových medzinárodných otázkach. Celý text Spoločného vyhlásenia Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky o prehlbovaní vzťahov komplexného partnerstva a strategického vzájomného pôsobenia, vstupujúcich do novej éry, v kontexte 75. výročia nadviazania diplomatických vzťahov medzi oboma krajinami je zverejnený webovej stránke prezidenta RF (http://www.kremlin.ru/supplement/6132).
O vybraných reakciách Západu na návštevu
New York Times skľúčene uvádza, že Si Ťin-pching ukázal, že Čína stojí na strane Ruska. Len niekoľko dní po návrate z Európy, kde mu prednášali o tom, že Rusko treba obmedziť, využil čínsky vodca stretnutie s V. Putinom na to, aby vyjadril pre Západ nepríjemnú realitu, že jeho podpora Putina je neochvejná. Zdôraznilo sa aj to, že pre Si Ťin-pchinga nie sú potenciálne sankcie a clá dôvodom na prerušenie strategického partnerstva s Ruskom. A čím väčší je tlak Washingtonu, tým sa zdá byť Si Ťin-pching viac presvedčený o správnosti svojej voľby.
Britský Telegraph tiež smutne konštatuje, že vraj „manželstvo z rozumu“ medzi Si Ťin-pchingom a Putinom zmení svet. Neradostný tón vládne pri hodnotení návštevy aj v nemeckých médiách.
Tiež skormútený pohľad ukázal koordinátor strategickej komunikácie pri Rade národnej bezpečnosti prezidenta USA John Kirby. Na brífingu pre novinárov uviedol, že Biely dom je znepokojený upevnením vzťahov Číny a Ruska. Tieto dva štáty, ktorých vodcovia pôsobia vlastným smerom, konajú v protiklade s našimi (rozumej USA – pozn. autora) záujmami v oblasti národnej bezpečnosti, ako aj so záujmami mnohých našich spojencov a partnerov.
Záverom trochu dlhšie o nefungujúcom svete podľa pravidiel
Nevraživosť, ktorá prechádza až do štvania proti iným názorom je, žiaľ, dnes v západnom neoliberálnom politicko-mediálnom priestore bežná. Západ vedený USA „zvlčil“ po brutálnom bombardovaní Juhoslávie v roku 1999. Po krátkom francúzsko-nemeckom intermezze, ktoré nesúhlasilo s napadnutím Iraku v roku 2003, sa už nenašiel nijaký západný vodca, ktorý by vážne namietal proti použitiu sily v medzinárodných vzťahoch, čo bolo vidieť najmä v Líbyi a Sýrii. Z hľadiska medzinárodného práva nemožno súhlasiť s ruskou špeciálnou vojenskou operáciou na Ukrajine. Stala sa však len protirečivým vyústením situácie, ktorú Západ vyprodukoval pri podpore rusofóbneho kyjevského režimu.
Ďalším paradoxom doby (najmä od čias veľkej finančno-ekonomickej krízy v roku 2008) sa stala zvýšená agresívnosť síl vyhlasujúcich sa za neoliberálne a často „jediné skutočne demokratické“ proti silám, ktoré chcú zmeniť tento zle fungujúci systém (režim) na medzinárodnej či aj štátnej úrovni. Rastie pri tom najmä sila radikálnej pravice, ktorá sa stále považuje za menší problém ako autentická radikálna ľavica kritizujúca základy súčasného usporiadania neoliberálneho sveta. Vážnym problémom sú aj výpady globalistov proti národne orientovaným silám, často spojeným s konzervativizmom.
Zopakujeme, čo už dlhšie uvádzame. Musíme čakať, či dôjde k nejakej zmene v politike EÚ po voľbách v júni tohto roku. A potom sa musí ešte „vygenerovať“ nejaký nový európsky vodca, ktorý nájde odvahu zložitú a nepríjemnú situáciu aspoň na starom kontinente zmeniť. Ale kolísavý neoliberál E. Macron to nemôže byť, lebo toho vo voľbách podľa všetkého čaká studená politická sprcha.
