Neveril som vlastným očiam, keď bývalý mladý ľavičiar, kritizujúci vstup Slovenska do NATO bez referenda, obvinil nášho ministra zahraničných vecí zo „zrady našej zahraničnopolitickej orientácie“. Ivan Štefunko nielen popiera svoju minulosť, ale šíri lživé mýty, ktoré nás majú zahanbiť, ak si dovolíme suverénnu zahraničnú politiku.
Ak Ivan tvrdí, že sa Juraj Blanár obrátil chrbtom k našim spojencom, mal by spresniť, ktorých má na mysli. Lebo jeden z našich „spojencov“ v NATO – Turecko – udržuje čulé vzájomné vzťahy s Ruskom bez ohľadu na jeho inváziu na Ukrajinu. Neuplatňuje európske ani americké sankcie, neprerušilo s Ruskom nielen diplomatické, ale ani obchodné styky a dlhodobo sa nevyhýba ani vzájomnému obchodu so zbraňami či iným vojenským materiálom. Ľudia, ktorí hovoria o jednote v NATO jednoducho klamú. Ani len voči Rusku jednota v aliancii nie je.
V tejto súvislosti pripomínam, že „vrelé spojenecké vzťahy“ sa ukázali pred tri a pol rokom, keď USA uvalili sankcie proti Ankare v oblasti, v ktorej by členovia NATO mali mať k sebe najbližšie. Spojené štáty sa rozhodli uvaliť na Turecko sankcie, lebo sa dohodlo s Ruskom na nákupe jeho systému protivzdušnej obrany S-400, namiesto amerického systému Patriot. Vtedajší americký minister zahraničných vecí Mark Pompeo vyhlásil, že „Spojené štáty nebudú tolerovať veľké obchodovanie s ruským obranným a špionážnym sektorom“, lebo „nákup S-400 bude ohrozovať bezpečnosť amerických vojenských technológií a vojakov a prinesie ruskému zbrojárskemu sektoru značné peniaze a umožní Rusku aj prístup k tureckým ozbrojeným silám a zbrojárskemu priemyslu.“ To Turci, prirodzene, celý čas vedeli, ale napriek tomu si zo „spojeneckého“ tlaku z Washingtonu nič nerobili, dokonca minister zahraničných vecí Mevlüt Čavušoglu vyhlásil, že „Turecko prijme protiopatrenia, pretože akékoľvek takéto sankcie sú neprijateľné“.
Mimochodom, Turci sú v spore so „spojencami“ v NATO vlastne permanentne. Agentúra AP v decembri 2020 upozornila, že „Washington a Ankara majú už vyše roka vážne spory z viacerých dôvodov. Washington nesúhlasí ani s aktivitami Turecka v Sýrii a s jeho krokmi v konflikte medzi Arménskom a Azerbajdžanom či vo východnom Stredomorí“. Pripomeňme, že osobitne v Sýrii i v Iraku Turci podnikali a dodnes podnikajú ničivé útoky na kurdské ozbrojené sily, ktoré sa vyznamenali v bojoch proti Islamskému štátu a USA ich nielen podporujú, ale aj financujú a vyzbrojujú. Dokonca s nimi koordinovali útoky pri likvidácii severných bášt Islamského štáty, zatiaľ čo v tom istom čase na nich Turci sústredene útočili spoza hraníc.
„Nerozborné spojenectvo v NATO“ celkom pravidelne demonštrujú Gréci a Turci vzájomným napádaním sa, ba dokonca vyhrážkami a občas aj malými ozbrojenými konfliktmi. Grécke vojenské výdavky sa neznížili ani po roku 1952, kedy spoločne so susedným Tureckom vstúpilo Grécko do NATO. Zatiaľ čo v roku 1960 predstavovali 4,86 % HDP, od roku 1975 stúpli na bezmála 6 % a pod 5 % klesli až v polovici 80. rokov. Kvôli komu tak Grécko permanentne zbrojí, vie na polostrove aj malé dieťa. Ku koncu 20. storočia došlo medzi krajinami k niekoľkým významným incidentom. V roku 1986 na hraniciach pri rieke Evros zastrelili gréckeho vojaka. V roku 1987 turecká prieskumná loď Sismik 1 takmer rozpútala vojnu. V roku 1995 vypukla vojenská kríza nad neobývaným ostrovom Imia, nad ktorým si obidve krajiny nárokujú suverenitu.
A osobitnou kapitolou vojenských konfliktov týchto dvoch spojencov je, samozrejme, Cyprus, kvôli ktorému viedli otvorenú plnohodnotnú vojnu Prudký rast gréckych vojenských výdavkov v polovici 70. rokov súvisel práve s grécko-tureckou vojnou na Cypre. A ich vzájomnému napätiu kvôli rozdelenému ostrovu nie je koniec. „Ak sa Gréci neupokoja, turecké balistické strely zasiahnu ich hlavné mesto,“ vyhlásil turecký prezident Recep Tayyip Erdogan len pred rokom a dvoma mesiacmi.
Ilustrácia: Ľubomír Kotrha
A čo už povedať na frašku okolo vstupu Fínska a najmä Švédska do NATO. Nielen Turecko, ale aj Maďarsko zohralo arogantnú hru popierajúcu tie najzákladnejšie hodnoty, na ktorých vraj stojí spojenectvo v aliancii. Turecko nútilo Švédov, aby popreli kľúčové demokratické princípy a práva, ktoré z tejto krajiny vždy robili vzor slobodného sveta. Maďari sa k nim pridali celkom vedome, len aby Viktor Orbán vytrestal „spojencov“ za ich útoky kvôli maďarskému postoju k Putinovi. Aj konečné rozhodnutie Budapešti sa zmenilo na nechutný kšeft so zbraňami, hoci Orbán „ubezpečoval,“ že dohoda o nákupe a predaji stíhačiek deň predtým, než maďarský parlament vstup Švédska do NATO ratifikoval s tým vôbec nesúvisí. To len také náhodné načasovanie, však?
Mimochodom, keď sa už bavíme o „zrade spojencov“, Orbán po obchodnom rokovaní so švédskym premiérom Krisstersonom otvorene povedal, že „Švédsko vyznáva iné hodnoty než Maďarsko“. A presne o to ide.
Severoatlantickú alianciu drží pokope kde-čo, ale rozhodne nie „spoločné hodnoty“. Veď stav demokracie v Turecku je navlas rovnaký ako v Rusku: oponentov tam zatvárajú a súdia na mnohoročné tresty väzenia. Vyháňajú z krajiny a prenasledujú dokonca ešte aj v zahraničí. Slobodné médiá tam neexistujú a nepohodlných opozičných poslancov neváhajú vyvliecť rovno z parlamentu. A pozrite sa, aké zmeny zavádza aktuálne vláda v susednom Poľsku: štátnu televíziu úplne zrušili, lebo bola celé roky vybudovaná ako nedemokratický nástroj vládnej propagandy.
Suverénna zahraničná politika, ktorá vychádza z reálnych možností a potrieb Slovenska je v NATO absolútnym štandardom. Progresívne Slovensko si ju naopak predstavuje ako lokajstvo poníženého služobníka. Ešte aj Európskej únii chcú progresívci vtlačiť pozíciu nekritického pomocníka globálnych mocenských záujmov USA. A tvrdia, že takto vyzerá spojenectvo. Lenže skutočnosť a nevyvrátiteľné fakty jednoznačne preukazujú, že sa nikomu neobraciame chrbtom, ak hájime suverénne záujmy Slovenska. Práve naopak. Iba suverénnou zahraničnou politikou môžeme stáť spojencom tvárou v tvár a získať si rešpekt.
(Text vyšiel na blogu autora 4. marca 2024)
