Americký portál Responsible Statecraft publikoval úvahu o ruskej hrozbe[1] od Georga Beebeho, ktorý viac ako dve desaťročia pôsobil ako spravodajský analytik, okrem iného ako riaditeľ analýzy Ruska v CIA a ako poradca viceprezidenta Cheneyho pre záležitosti Ruska.
Beebe správne upozorňuje na základné východisko: „Pochopenie zámerov potenciálneho protivníka je jednou z najdôležitejších, no zároveň najťažších výziev, ktorým čelí každý štátnik. Podcenenie agresívneho zámeru štátu môže odradiť od obozretných obranných príprav potrebných na odvrátenie vojny… Jeho precenenie môže viesť k cyklu čoraz hrozivejších vojenských opatrení, ktoré vyústia do konfliktu, o ktorý ani jedna strana nemala záujem“.
Nájsť „sweet spot“ medzi týmito dvomi pólmi je rozhodujúce aj pre prístup k hrozbe zo strany Ruska. Správna rovnováha medzi odstrašovaním a diplomaciou je obzvlášť dôležitá vzhľadom na ruský jadrový arzenál, pretože akýkoľvek vstup do priameho konfliktu medzi Ruskom a NATO je potenciálne existenčný.
Podľa rétoriky NATO ale žiadna taká krehká rovnováha nie je potrebná. Agresia Ruska sa považuje za modernú reprízu agresie nacistického Nemecka, snaha o hľadanie kompromisu je zbytočná, pretože podľa prezidenta Bidena sa ruská armáda rozhodne nezastaví na Ukrajine a pôjde do Poľska a iných krajín.
Základnou otázkou preto je, či má Rusko v skutočnosti zámer vojenského útoku na členské krajiny NATO. Podľa Beebeho vzhľadom na opatrnosť, ktorú Putin doteraz prejavoval vo vojne na Ukrajine, aby sa nedostal do priamej konfrontácie s členom NATO, je odpoveď pravdepodobne nie.
Beebe tento svoj názor dokladá aj analýzou Quincyho inštitútu[2], podľa ktorej sú konvenčné sily Ruska a NATO neporovnateľné. „NATO má oproti Rusku v aktívnych pozemných silách prevahu viac ako tri ku jednej. (…) Aliancia má náskok desať ku jednej vo vojenských lietadlách a tiež veľkú kvalitatívnu prevahu, čo zvyšuje možnosť úplnej prevahy vo vzduchu. Na mori by NATO pravdepodobne malo kapacitu na uvalenie námornej blokády na ruskú lodnú dopravu, ktorej náklady by prevýšili súčasné ekonomické sankcie. Hoci Rusko má jasnú prevahu nad jednotlivými štátmi NATO, najmä v Pobaltí, je mimoriadne nepravdepodobné, že by túto výhodu mohlo využiť bez toho, aby vyvolalo širšiu vojnu s celou alianciou.“
V súčasnosti sa Rusko usiluje poraziť, v porovnaní s NATO, oveľa slabšiu ukrajinskú armádu a „predstava, že Rusko by začalo vojnu s NATO, keď preukázalo malú schopnosť dobyť, nehovoriac o obsadení a ovládnutí častí ukrajinského územia, znamená pripísať Kremľu istú mieru iracionality, ktorá presahuje to, čo doteraz preukázal.“
Tieto závery zodpovedajú aj ruskej rétorike. Moskva opakovane poprela akékoľvek plány na útok na územie NATO a ani na to nemá žiadny zdanlivý dôvod. Ukrajinu, naopak, považuje za súčasť ruskej histórie a kultúry a dlhodobo deklarovalo svoje obavy a nesúhlas so začlenením Ukrajiny do NATO.
Tvrdiť ale, že Rusko pravdepodobne nemá dôvod ani schopnosť napadnúť štát NATO, neznamená, že riziko vojny medzi Ruskom a Západom je bezvýznamné. Práve naopak. Konvenčná vojenská „menejcennosť“ Ruska pravdepodobne povedie k väčšiemu spoliehaniu sa na jeho jadrový arzenál pri riešení ním vnímanej hrozby zo strany NATO, čo má, samozrejme, dopad na európsku bezpečnosť. Okrem toho má Európa množstvo potenciálnych ohnísk, kde by mohla vzplanúť nová kríza medzi Ruskom a Západom, vrátane Bieloruska, Moldavska, Balkánu, Gruzínska a Kaliningradu.
Beebe uvádza: „Silné vojenské odstrašenie NATO nemôže priniesť stabilitu do Európy, pokiaľ nebude spojené s diplomaciou zameranou na dosiahnutie vzájomne prijateľného urovnania na Ukrajine a znovunastolenie pravidiel hry, ktoré pomôžu vyhnúť sa novým krízam alebo ich zvládnuť a zabrániť tomu, aby sa napätie medzi Ruskom a NATO vymklo spod kontroly.“ V opačnom prípade nesmerujeme ani k stabilnému rozdeleniu Európy, ani k vopred premyslenej ruskej invázii do štátu NATO, ale skôr k novému obdobiu neistej európskej nestability – konfrontácii medzi Západom, ktorý je menej jednotný a sebavedomý, ako sa zdá, a Ruskom, ktoré svoje stávky v tejto konfrontácii považuje za existenčné, a preto bude mať stimuly využívať a zhoršovať vnútornú zraniteľnosť Západu.
Snímky: www.wikimedia.commons
[1] https://responsiblestatecraft.org/russia-threat/
[2] https://quincyinst.org/research/right-sizing-the-russian-threat-to-europe/#
