Vojna bola v celých doterajších dejinách považovaná a aj praktikovaná ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami”. Bolo len málo výnimočných politikov, ktorí takto politiku nechápali a vojnu považovali za nesprávny, nevhodný a nelegitímny nástroj na riešenie politických problémov či dosahovanie politických cieľov, nanajvýš za prostriedok obrany v krajnej núdzi. Väčšina politikov – štandardných i menej štandardných – však s možnosťou vojenskej akcie kalkulovala, či sa na ňu dokonca spoliehala, alebo sa aspoň riadila smutne známou absurditou „Ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu.” Boli to politici, ktorí svoje chápanie politiky opierali o silu. Podľa toho v politike vždy vyhráva silnejší. Vžilo sa to ako „machiavellizmus”, v ktorom sa uplatňuje dvojaká sila: priama sila „leva” a ľstivá sila „líšky”. Machiavellistická politika je kombináciou oboch v rôznom pomere. Dokonca aj tak, že sila líšky môže stáť proti sile leva. Už neraz sa stalo, že líška svojou prefíkanosťou vlákala leva do pasce, z ktorej ho už žiadna „levia sila” nedostala.
Napriek tomu možno a treba postaviť otázku aj dnes: Je vojna spôsobom riešenia politických problémov v súčasnom svete? Je akákoľvek, nielen „špeciálna vojenská operácia”, nástrojom na dosiahnutie politických požiadaviek a cieľov?
Na takto abstraktne postavenú otázku, vytrhnutú z kontextu, zrejme takmer každý – nielen presvedčení pacifisti – odpovie rozhodne záporne, teda „NIE”. Vojna by mala byť čosi ako atavizmus a vojenské akcie, nech majú akýkoľvek cieľ, by mali byť po kataklizmách 20. storočia vykázané z našej civilizácie. Veď kto by chcel povýšiť zabíjanie či okupáciu na legitímne „pokračovanie politiky inými prostriedkami”? Kto by si neželal, aby sa všetky konflikty riešili už iba diplomaciou, rokovaním, dohovorom a dohodou?
Z tohto hľadiska možno pochopiť emocionálne reakcie tých (väčšinou občanov-nepolitikov), čo síce neboli priamo napadnutí vojenskou silou, ako oprávnené rozhorčenie nad tým, že v 21. storočí si tu ešte niekto dovoľuje riešiť politické problémy vojenskou silou. Hoci rozhorčených tieto problémy ani veľmi nezaujímajú a takmer nič o nich nevedia, prípadne ich považujú za (vymyslené) problémy samotného útočníka. Možno teda pochopiť ich zneistenie a pocity ohrozenia. Týmto ľuďom stačí fakt, že tu niekto zaútočil na niekoho, a je to pre nich dostatočný dôvod nielen na odsúdenie útočníka, ale aj na to, aby sa pridali k jeho démonizácii a totálnej ostrakizácii, ba najlepšie k jeho vymazaniu zo zemského povrchu, lebo iba vtedy údajne bude záruka, že už nebude nikoho ohrozovať.
Samozrejme, ešte viac možno chápať reakciu toho, kto bol priamo napadnutý vojenskou silou. Nejde len o historickú záťaž vzájomných vzťahov útočníka a napadnutého, ani o národnú mentalitu a hrdosť, ktorá velí nevzdať sa a bojovať. Ide aj o postoj napadnutého, ktorý volá o pomoc vo svojom boji, lebo vie, aká sila proti nemu stojí. Najmä však ide o politiku, ktorá v tejto situácii vsadila na jedinú „kartu” – na vojenskú akciu odpovedať vojenskou akciou. Oko za oko, zub za zub. Alebo „s útočníkom sa nevyjednáva”, útočníkovi sa rozhodne čelí silou. Preto napadnutý žiada spojencov najmä o ten druh podpory – v podobe zbraní –, ktorý spája s vidinou vojenského víťazstva. Takže pre napadnutého je „pokračovanie vojny jediným druhom politiky”, aký pozná. Je to rozhodnutie buď bojovať do posledného vojaka, alebo sa spoliehať na svojich spojencov, že s ich zbraňami útočníka porazíme, či veriť v nejaký zázrak. Prípadne nezodpovedne riskovať, že lokálny vojnový konflikt prerastie do širšieho, globálneho, nech to stojí, čo to stojí. Čo je politicky rozumné na takomto postoji? Čo je politicky inteligentné na tom, vyhrocovať vzťahy so svojím susedom až do krajnosti?
Potom sú tu reakcie tých, ktorí sa označujú za spojencov napadnutého. Títo spojenci totiž akoby boli len vykonávateľmi jednostrannej a slepej politiky požiadaviek napadnutého v jeho zameraní na vojenský boj proti útočníkovi. Tým takisto zredukovali celý svoj politický „arzenál” na podporu vojny. Lenže kým občania môžu reagovať emocionálne, politici majú zodpovednosť a musia reagovať inak, oveľa racionálnejšie. Čo je racionálne na slepej podpore napadnutého, ktorá prináša len eskaláciu konfliktu a ďalšie ohrozenia a riziká? Čo je inteligentné na stupňovaní tlaku na útočníka s predstavou, že to všetko ho donúti skôr či neskôr kapitulovať a zaplatiť za svoju agresiu?
Treba teda vidieť, že tí, čo sú na celej čiare proti útočníkovi, a teda na celej čiare na strane napadnutého, nie sú za mier. Sú za pokračovanie vojny „do víťazného konca”. Zodpovednosť za použitie vojenskej sily jednostranne kladú iba na plecia útočníka, rovnako ako aj zodpovednosť za ukončenie útoku v podobe zastavenia bojov a stiahnutia všetkých vojsk. V naivitu útočníka určite neveria, veria však vo svoju vojenskú silu a v jej oprávnené použitie proti útočníkovi (tak ako aj Hitler veril v silu svojej armády podobne ako Stalin – výsledok všetci poznáme). Ak by tí, čo sú dnes proti útočníkovi a na strane napadnutého, boli za mier, postupovali by úplne inak. Napríklad tak, že by vyvíjali iniciatívy, ale i tlak na obe strany konfliktu, predkladali návrhy na jeho ukončenie pre obe strany dovtedy, kým by nedosiahli cieľ zastavenia bojov, následného rokovania o sporných otázkach až po dohodu o dlhodobom usporiadaní pomerov. Vyzbrojovanie a nasadzovanie ďalších a ďalších zbraní do bojov vyvoláva ako akcia iba analogickú reakciu druhej strany.
Je priam neuveriteľné, že dnes sa osud ľudstva nachádzať v rukách armád, či presnejšie politikov, ktorí používajú armády na svoje ciele. Ako vidno, nič nové pod slnkom dejín. Vojna neprestala byť nástrojom politiky, nestala sa prežitkom, atavizmom v našej civilizácii. Avšak nikto dnes nemôže nikoho vymazať zo zemského povrchu bez toho, aby tým zároveň nevymazal sám seba! Uvedomujú si to vôbec tí, čo kalkulujú s vojnou v akejkoľvek podobe ako s metódou riešenia politických problémov? A nezáleží na tom, či vojnu vyvoláva lev alebo líška.
