V systéme vlády totálneho súkromného vlastníctva sa taká inštitúcia, ako je štát, javí ako – anomália. Nemôže totiž zostať mimo vplyvu súkromno-vlastníckych subjektov, ktoré o štát zápasia ako o svoju ďalšiu korisť na trhu. Privatizujú si ho, pretože si od toho sľubujú ďalšie a vyššie zisky na úkor svojich konkurentov. Štát ako politická inštitúcia sa stal predmetom ich ekonomických záujmov, čím fakticky vstupujú do politiky. Ako uchrániť a udržať štát mimo vplyvu oligarchov, to je priam sizyfovská úloha. Jednoducho, ak nie ja, tak môj konkurent získa vplyv na moc. Ak nie moja strana, ktorú financujem, tak strana môjho konkurenta vyhrá voľby. Rozhoduje kapitál, ktorý investujem do tohto politického biznisu. Jedinou „alternatívou“ potom je premena štátu tiež na kvázi-súkromnú firmu, t. j. jeho fungovanie ako súkromnej firmy či nejakého konzorcia firiem.
Formami a metódami privatizácie štátu sú buď financovanie politických subjektov (strán), alebo priamo politických aktérov – poslancov, štátnych úradníkov. Moc peňazí je pre týchto ľudí priam magická a stáva sa ich hlavným motívom vstupu do politiky či služieb štátu. Politika aj pod maskou demokracie slúži záujmom oligarchov a ich agentov v štátnych funkciách.
Toto, samozrejme, nie je nijaké slovenské špecifikum. Je to jeden z „bonusov”, ktorý sme prevzali zo Západu po roku 1989. Je to teda jeden zo znakov súčasného globálneho neoliberálneho kapitalizmu. Nejde tu len o prepojenie ekonomickej a politickej moci, ale priamo o „odkúpenie” politickej moci ekonomickou mocou. Inak povedané, o korumpovanie politiky biznisom, ba premenu samej politiky na druh biznisu. Výsledkom je totálna kríza politiky na hranici vymazania jej vplyvu. Presnejšie, vplyv politiky je len pokračovaním a realizáciou vplyvu oligarchov.
V ére globálneho kapitalizmu sa však odohráva medzi globálnymi oligarchami boj o sféry vplyvu. Niektorí z nich si môžu „kúpiť” celé štáty a ich vlády či politické strany a hnutia, takže ich lokálni konkurenti (miestni oligarchovia s ich politickými silami) nemajú šancu (pokiaľ napríklad sami nemajú napojenie na nejakých globálnych oligarchov). Dnes vo svete zrejme neexistuje politická sila a štát, ktoré by nemali za „svojím chrbtom” nejakú ekonomickú silu. Nie je to, žiaľ, sila „ľudu”, teda más „obyčajných ľudí”, ktorí chcú „iba” normálne, pokojne a dôstojne žiť. Ak je politika vec záujmov, treba skúmať, aké záujmy aká politika nielen reprezentuje, ale najmä realizuje. A celkom ľahko sa môže ukázať (čo niektorí vedia už dávno), že „záujem dolára” je ten najsilnejší. Samozrejme, ak „dolár” sľubuje všetkým, vrátane „obyčajných ľudí”, vidinu „raja na zemi”, kto by ho nenasledoval? Kto by sa ním nedal kúpiť? Kto by sa proti tomu búril?
Demokracia ako politický systém vlády pre tieto globálne ekonomické sily nie je nijakým problémom, presnejšie nijakou prekážkou ich vplyvu. Tzv. numerická demokracia, zredukovaná na voľby a počítanie hlasov v nich, sa dá „zariadiť”. Zariadiť sa dajú aj iné hlasy v podobe tzv. verejnej mienky. Stačí ovládnuť médiá a prostredníctvom nich túto mienku manipulovať. Oligarchizácia politiky znamená, že „hlas ľudu” v nej už platí iba „naoko”, lebo je buď rafinovane zmanipulovaný, alebo umlčaný zastrašovaním a inými, tvrdšími metódami.
Preto, ak niekto verejne a v médiách kritizuje nejakú politickú silu za jej spojenie s nejakými oligarchami a pritom sa tvári, že to robí „v mene ľudu” či v mene „očisty” politiky od vplyvu oligarchov, treba preskúmať, aké oligarchické sily a snahy stoja za touto kritikou. Ako možno predpokladať, že dnes tu existuje nejaké „čisté médium” či nejaký takýto reprezentant „záujmov ľudu”? Teda nejaké „čisté”, „nestranné”, „objektívne” médium? Naopak, treba sa zaujímať o jeho farbu, keď ju už sám nepriznáva, alebo si nebodaj myslí, že nikto iný ju nevie odhaliť. Ako si možno myslieť, že tu stojí nejaké „objektívne” médium proti straníckej politike, za ktorou sú nejakí oligarchovia? Alebo že tu ide o politický boj medzi politickými silami, ktoré stránia „hlasu ľudu”, proti zištným stranám, ktorým ide iba o politickú moc, aby tým otvorili dvere k nej svojim oligarchom? Ak už má ísť o toto, tak naozaj treba veľmi pozorne skúmať, kto je na strane „ľudu” a je jeho hlasom – ak niekto taký ešte existuje – , a kto je iba obyčajným rafinovaným manipulátorom v mene dobre utajených oligarchických síl.
Takýto vývoj a stav potvrdzuje tézu, že globálny kapitalizmus vedie ľudstvo k sebazničeniu, pretože boj o svetovládu v politickej rovine je len nástrojom boja o svetovládu v ekonomickej rovine. Inými slovami, je to boj o bohatstvo a majetky medzi samými super-bohatými a super-majetnými. Je to prejav a dôsledok ich svetového super-mamonárstva, chamtivosti a hrabivosti, ktoré sa nezastaví pred ničím, ani pred svetovou vojnou.
Ak by sa niekomu zdalo, že tento opis oligarchizácie politiky niekto schvaľuje či nebodaj ospravedlňuje, tak presný opak je pravdou. Je to skôr nastolenie súčasného problému vzťahu medzi politikou a peniazmi, ktorý treba riešiť, pretože ide o veľa. Možno o všetko, ale vôbec nie v zmysle peňazí.
