Stáva sa už takmer pravidlom, že čínsky prezident Si Ťin-pchig dokáže absolvovať počas jednej zahraničnej cesty nielen významný samit, ale aj oficiálnu štátnu návštevu. Zrejme je to snaha dobehnúť zameškané, lebo nedávna pandémia znemožnila politikom cestovanie po svete a obmedzila fyzické kontakty s inými osobami na minimum. Preto vlani v decembri dokázal zrealizovať dokonca tri významné stretnutia naraz. Bola to nielen oficiálna návšteva Saudskej Arábie, ale zároveň sa zúčastnil na čínsko-arabskom samite v Rijáde a následne na samite Rady pre spoluprácu medzi Čínou a arabskými krajinami Perzského zálivu.
Niečo podobné, aj keď v menšom, dokázal aj uplynulý týždeň, keď počas štátnej návštevy Juhoafrickej republiky (JAR) sa zúčastnil na významnom samite zoskupenia BRICS. Predovšetkým spomínaný samit piatich krajín BRICS sa považuje za prelomový, lebo sa očakávalo, že dokáže posunúť dopredu dve dôležité otázky: rozšírenie zoskupenia o ďalšie krajiny a pokračovanie v nastúpenom trende „dedolarizácie“, teda v úsilí zbaviť sa v medzinárodnom obchode dolára ako platidla.
Prezidenti Cyril Ramaphosa a Si Ťin-phing ako spolupredsedovia okrúhleho stola summitu.
Foto: Flickr | GovernmentZA
Vzhľadom na fakt, že zoskupenie BRICS bude v nasledujúcich rokoch čoraz významnejšie formovať medzinárodné vzťahy a svetový obchod, patrí sa najskôr uviesť niekoľko slov o tejto organizácii.
BRICS je akronym a po prvý raz ho použil popredný ekonóm Jim O´Neill z investičnej banky Goldman Sachs v roku 2001 (vtedy to bol len BRIC) na označenie Brazílie, Ruska, Indie a Číny ako najrýchlejšie rastúcich trhových ekonomík sveta. Spojil to s predstavou, že sa čoskoro môžu tieto krajiny stať kľúčovými hráčmi vo svetovej ekonomike. O´Neill dospel dokonca k názoru, že tieto budú v krátkej budúcnosti rovnako bohaté, ak nie dokonca bohatšie ako ekonomiky krajín G7, čím vznikne potenciál na vytvorenie nového silného hospodárskeho bloku.
Umelo vytvorený názov sa ujal a v roku 2009 sa uskutočnil historicky prvý samit BRIC v ruskom Jekaterinburgu. Hlavnou témou samitu bolo obmedzenie dominantného postavenia amerického dolára ako kľúčovej meny a tým aj zníženie závislosti členských krajín od USA. Najvýznamnejším rozhodnutím nasledujúceho samitu v brazílskom hlavnom meste Brasília bolo pozvanie Juhoafrickej republiky ako plnohodnotného člena skupiny. Od začiatku roku 2011 sa teda JAR stala ďalším členským štátom a zoskupenie začalo používať terajší názov BRICS. Ten ostane v platnosti aj po prijatí ďalších krajín v podobe BRICS Plus.
Stretnutie predstaviteľov piatich členských krajín v Johannesburgu plánované na dni 22. – 24. augusta vzbudilo už vopred veľké očakávania, ale aj obavy. Ako poznamenal Sarang Shidor, riaditeľ Programu globálneho Juhu z Quincy Institute, krajiny globálneho Juhu budú summit BRICS pozorne sledovať v nádeji, že „rastúce zoskupenie globálnych a stredných mocností dosiahne určitý pokrok pri vypĺňaní značných medzier, ktoré zanechalo nekvalitné americké globálne riadenie“.
Preto si treba všímať nielen nádeje, ale aj spomínané obavy, ktoré sa objavili najmä v západných médiách a potvrdzujú zotrvávanie na starom studenovojnovom myslení. Tie najmiernejšie reprezentujú obavy, že sa posilní organizácia nezávislá od vôle Západu. Existujú aj otázky, či cieľom piatich vedúcich krajín BRICS nie je vytvorenie organizácie, ktorá bude konkurovať G7, ba dokonca samotnej Severoatlantickej aliancii.
Ako odpoveď na tieto obavy možno uviesť krátky citát z úvahy ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova uverejnenej krátko pred samitom, na ktorom potom tento minister zastupoval ruského prezidenta Vladimira Putina: „Naším cieľom nie je nahradiť existujúce multilaterálne mechanizmy a už vôbec nie stať sa novým ,kolektívnym hegemónom‘. Naopak, krajiny BRICS dôsledne presadzujú vytvorenie podmienok na rozvoj všetkých štátov, čo vylučuje blokovú logiku studenej vojny a geopolitické hry s nulovým súčtom. BRICS sa snaží ponúkať inkluzívne riešenia založené na participatívnom princípe.“
O niečo odôvodenejšie sú obavy, že BRICS môže postupne zvýšiť svoju ekonomickú silu natoľko, že sa stane konkurentom G7 a bude ovplyvňovať trendy vo svete. Obavy vychádzajú z reálnych štatistík. V roku 1992 krajiny G7 disponovali 45,8 % svetového HDP prepočítaného na paritu kúpnej sily, čo bol vtedy takmer trojnásobok (16,5 %) HDP krajín BRICS. Vlani klesol podiel krajín G7 na svetovom HDP na 30,3 %, zatiaľ čo BRICS sa prepracoval do čela (31,7 %). Samozrejme, že sa tak stalo najmä zásluhou neustáleho prudkého rastu čínskej ekonomiky. Tento rozdiel bude v nasledujúcich rokoch naďalej nepochybne narastať aj kvôli rozšíreniu BRICS o šesť krajín už v roku 2024 a v nasledujúcich rokoch sa predpokladá prírastok „desiatky“ ďalších štátov, ktoré už podali prihlášku do tohto zoskupenia. Doteraz prejavilo záujem o vstup do zoskupenia BRICS 42 krajín a 22 poslalo aj oficiálnu žiadosť o prijatie.
Už počas prvého dňa rokovania odzneli prejavy zhodné v tom, že starý svetový poriadok, v ktorom USA diktujú ostatným svoje podmienky, nezodpovedá súčasnosti. Ako poznamenal juhoafrický prezident Cyril Ramaphosa, jednostranné reštriktívne opatrenia nie sú zlučiteľné so žiadnymi pravidlami a podkopávajú globálny obchod. Preto vyzval na zásadné reformy svetových finančných inštitúcií. V podobnom duchu hovoril aj brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva, ktorý predložil myšlienku vytvorenia jednotnej zúčtovacej meny. Touto otázkou by sa mal zaoberať nasledujúci samit, ktorý bude v októbri 2024 v ruskom meste Kazaň.
Prezident JAR sa zmienil aj o konflikte na Ukrajine, ale jeho slová museli mnohých prekvapiť. Vyhlásil, že krajiny BRICS budú naďalej podporovať snahy Ruska o ukončenie konfliktu. Treba dodať, že Ramaphosa v júni predložil Rusku a Ukrajine vlastný, africký mierový plán. Zatiaľ bez pozitívnej odpovede.
Od prvého januára nasledujúceho roku sa teda BRICS Plus rozšíri o Argentínu, Egypt, Irán, Etiópiu, Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty. Rokovanie o rozšírení BRICS nebolo jednoduché. Zatiaľ čo sa všetci zhodli na nevyhnutnosti rozšíriť organizáciu, rozpory sa objavili v tom, koľko nových krajín má pribudnúť. Nakoniec zvíťazila opatrnosť, tou je šesť krajín a prísľub, že v nasledujúcom období sa môže rozšíriť až o „desiatky“ uchádzačov.
Nemožno povedať, že by takéto skromné rozšírenie potešilo Washington, lebo ropné veľmoci Stredného východu už dávnejšie dávali najavo snahu o svoju nezávislosť od Spojených štátov. Navyše, Irán je už dlhodobo na čiernej listine USA, ktoré uplatňujú proti nemu rozličné formy ekonomického nátlaku. Na druhej strane vo vystúpeniach rečníkov v Johannesburgu nebolo počuť prejavy odsudzujúce Rusko za jeho postup voči Ukrajine. Stalo sa tak na želanie JAR, ktorá si presadila, že trenice medzi Východom a Západom nebudú dominovať, najmä keď ide o samit s prvou osobnou účasťou čelných politikov od vypuknutia pandémie. Napriek tomu sa ruský prezident nemohol vyhnúť téme vojny na Ukrajine, ale predložil tam vo svojom vopred nahranom príhovore svoje videnie konfliktu, podľa ktorého bola Moskva do konfliktu dotlačená nepriateľským konaním Washingtonu: „Chcem podotknúť, že to bola jeho (Washingtonu) túžba po zachovaní hegemónie vo svete a túžba niektorých krajín zachovať túto hegemóniu, ktoré viedli k vážnej kríze na Ukrajine.“
Aj čínsky prezident Si Ťin-pching vo svojom prejave prednesenom ministrom obchodu Wang Wen-tchaom si dovolil kritizovať USA, ale urobil to diplomaticky, bez toho, aby Spojené štáty priamo menoval, ale každému bolo jasné, na koho nechce ukázať prstom: „Určitá krajina posadnutá zachovaním svojej hegemónie, sa veľmi snaží poškodiť rozvíjajúcim sa trhom a rozvíjajúcim sa krajinám.“ Ešte konkrétnejšie boli nasledujúce slová prednesené ministrom Wangom: „Ktokoľvek sa rýchlo rozvíja, stane sa terčom obmedzovania. Ktokoľvek ju doháňa, stane sa terčom obštrukcií.“
Na záver samitu prijali predstavitelia BRICS tzv. Johannesburskú deklaráciu. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová výsledky samitu a obsah deklarácie okomentovala naozaj stručne: „Izolácia ako americká zbraň je navždy porazená.“
Určitý posun nastal aj v otázke dedolarizácie. BRICS navrhuje, aby prvým krokom bol prechod na vysporiadanie obchodných dohôd v miestnych menách, čím sa predíde nadbytočným sprostredkovateľom a devízovým pasciam. Ďalším krokom je vytvorenie digitálnej meny. Spustenie potenciálnej spoločnej meny je ďalšou možnosťou, ale je pravdepodobnejšie, že sa tak stane vo vzdialenejšej budúcnosti.
Za povšimnutie stoja aj vedľajšie efekty samitu. Čínsky prezident Si Ťin-pching a indický premiér Naréndra Módi sa stretli s úmyslom posunúť dopredu dlhotrvajúci územný spor ako dedičstvo po koloniálnej ére. Zaujímavé pritom je, že tento spor zvykol prerásť do konfliktu vždy v čase nejakého významného medzinárodného stretnutia za účasti oboch krajín. Naposledy sa tak stalo v roku 2017 počas samitu v čínskom meste Sia-men, keď následkom šarvátky v regióne Ládakh prišli o život dvadsiati indickí a štyria čínski vojaci. Počas tohtoročného samitu sa neobjavili správy o náraste napätia na spoločnej hranici, čo je prvá, pozitívna zmena. Druhou je fakt, že obe krajiny prejavili v Johannesburgu ochotu riešiť tento spor formou rozhovorov. Agentúry citujú, že rozhovor bol „úprimný a hlboký“, čo samotné naznačuje ich vážnosť.
Druhým, dosť prekvapujúcim vedľajším efektom samitu bol výsledok stretnutia Si Ťin-pchinga s kubánskym prezidentom Miguelom Diazom-Canelom. Čínsky prezident sa zaviazal, že podporí ochranu národnej suverenity Kuby, postaví sa proti zahraničnému zasahovaniu a hospodárskej blokáde.
Nemožno sa čudovať, že kubánsky prezident následne označil vzájomné vzťahy za „historicky najlepšie“.
