Po tom, čo bola v roku 1991 ukončená existencia Sovietskeho zväzu, priestor Strednej Ázie sa, podľa niektorých (vtedajších) západných zdrojov, mal stať zdrojom lacných energií. Pričom sa vždy hovorilo o rope a plyne.
Lenže, aspoň, čo sa týka plynu, sa zjavne situácia vymkýna, či už skoro vymkla spod kontroly.
Zatiaľ bude reč o Strednej Ázii, pričom je jasné, že ako si zo Slovenskom poradila Európska komisia spolu s eurokomisárom Marošom Šefčovičom ohľadne témy Lukoil-u, tak si s nami vytrú ….. aj koncom tohto roku, keď bude plynový deal na svojom konci.
Vráťme sa ale k nádeji, že niekde zo Strednej Ázie alebo z južného Kaukazu vyžobreme plyn pre Slovensko bez toho, aby si Kyjev určil, čo Bratislava môže a nemôže. Ako vidíme, Kyjev, si cez svoju tajnú službu SBU a jej rezidentúru v Bratislave (veľmi konformne) rieši, čo chce.
Veľvyslanec nie je predvolaný, ale ako hovorí zatiaľ pán predseda zatiaľ slovenskej vlády, bol prijatý (cítite ten rozdiel?!), ale nechajme bokom diplomatické symboly (na ktorých stojí svet!) a vráťme sa k plynu v Strednej Ázii.
Všeobecne, región, ktorý má pretlak zemného plynu, sa musí vysporiadať s tým, že na vnútornom trhu má deficit plynu. Týka sa to predovšetkým Kazachstanu a Uzbekistanu. Miestne autority to zdôvodňujú nárastom počtu spotrebiteľov (Uzbekistan), alebo nekoncepčným znížením vlastnej ťažby (Kazachstan), alebo ešte alebo predajom celej kapacity smerom do Číny (Turkménsko).
Aktuálna energetická situácia
Pri čo len trochu serióznom analyzovaní energetickej situácie v Strednej Ázii musíme akceptovať fakt, že po roku 1991 (čo je rok ukončenia existencie projektu Sovietskeho zväzu) sa stratégia jednotlivých stredoázijských krajín (Kazachstan, Kirgizsko, Tadžikistan, Turkménsko a Uzbekistan) sa jej stratégia modifikovala.
Znovu sa jednotlivé krajiny vracajú k projektom plynovodov, ktoré boli budované v 90-tych rokoch minulého storočia, ale hľadajú sa aj možnosti spojenia s ostatným svetom. Lenže kde je možné získať garanciu bezpečného tranzitu? Ako vidno, to, čo robí Ukrajina, je globálny faul a je len otázkou času, kedy projekt (treba povedať, že je z dielne Vladimíra Iljiča Lenina, ktorého treba na Ukrajine volať Vlodymyr…) Ukrajiny dopadne ako projekt Sovietskeho zväzu.
Pozrime sa tentoraz na Uzbekistan, ktorý fixuje zásadné zníženie ťažby zemného plynu v rámci Strednej Ázie, čo mu spôsobuje dva momenty:
Tým prvým sú problémy so zaistením dodávok na vnútorný trh.
A tým druhým je napäté plnenie, či skôr neplnenie dohodnutých objemov exportu plynu do Číny.
Opakujem, že sa skúsime spoločne pozrieť na najľudnatejšiu krajinu Strednej Ázie – na Uzbekistan. Je priam vzorovou ukážkou akejsi degradácie ťažby plynu, keď sa na základe svojho vlastného rozhodnutia z plynovo sebestačnej krajiny postupne zmenila na krajinu závislú od jeho importu. Predovšetkým z Ruskej federácie.
Od októbra 2023 Uzbekistan importuje ruský plyn cez sieť plynovodov „Stredná Ázia – Centrum“, čo logicky predpokladá tranzit cez Kazachstan. No a v roku 2026 by to malo byť na úrovni 11 mld.m3 plynu.
Stopercentný importér
Faktom je, že najľudnatejšia krajina Strednej Ázie sa počiatkom roku 2023 stala stopercentným importérom plynu. Aké sú dôvody tejto situácie, resp. tohto stavu, keď je všeobecne známe, že Uzbekistan má dostatočné domáce zásoby plynu, len ich treba vyťažiť?
Uzbecké štatistiky[1] majú svoj pôvab v tom, že raz udávajú hodnoty v reálnom objeme, potom v US dolároch, potom v miestnej mene a keď treba, aj v iných menách (dajaké euro veľmi nemusia…), takže dopočítať sa k reálnemu stavu je viac ako sizyfovská práca.
A ešte niečo, ako ukazuje priložená tabuľka, uzbecké štatistiky vykazujú rôzne hodnoty. Takže „… babo raď…“, keď (údaje sú v mil. m3):
1/ – oficiálne údaje Agentúry štatistiky Uzbekistanu;
2/ – údaje pracovnej skupiny vytvorenej prezidentom Š. Mirzijojevom;
3/ – údaje samotného Uzneftegazu.
A už vôbec nie je možné identifikovať, koľko inkasuje Taškent za tranzit plynu z Turkménska (a Kaspického regiónu širšie) do Číny.
Ale rozhodne si „neprihadzuje“ cenu podľa slnečnej konštanty ako napr. Chorvátsko, keď sa dozvedelo, že po podraze z Bruselu bude musieť Bratislava a Budapešť siahnuť po Adrii. Nech žije Európska únia a solidarita v nej.
Takže v roku 2023 import plynu do Uzbekistanu bol v hodnote 694,9 mil.$ (cca 2,5 násobné zvýšenie v porovnaní s rokom 2022). Export doma, v Uzbekistane, vyťaženého plynu sa znížil na 529,9 mil. $, čiže rozdiel bol cca 165 mil.$ v prospech importu plynu z Ruskej federácie. Tu nezabúdajme, že do roku 2023 bol Taškent čistým exportérom plynu do Číny a najmä Kirgizsko viselo na plynovej šnúrke od uzbeckých gatí.
Na doplnenie tejto tézy. V roku 2022 uzbecký plynový export bol +692 mil.$ voči importu. V roku 2021 to bolo +562,8 mil.$ a v roku 2020 to bolo +427,7 mil.$.
No a ešte v roku 2019 Uzbekistan prakticky nevykazoval žiaden import plynu a naopak export bol na úrovni 2,3 mld.$.
Časť vtedy šla do Číny a paradoxne časť do Ruskej federácie (spolu cca 3,2 mld. m3).
Ako sa Uzbekistan stal importérom?
V roku 2020 hlásil Taškent (západnými agentúrami potvrdených) zásoby cca 1,86 trilióna m3 plynu, čo by malo stačiť na ťažbu zhruba 30 – 35 rokov.
V lete 2023 bol objem agentúrami upravený na 1,85 trilióna m3 na 122- tich náleziskách[2] – čo by mohlo pokryť aktuálnu spotrebu „… troch Uzbekistanov…“ Aspoň tak hovoril vtedajší minister energetiky Uzbekistanu Ališer Sultanov.[3] Nakoľko už je bývalý, tak sa k tomuto vyjadreniu aj treba postaviť.
Totiž súčasne náleziská sú vyexponované (cca na 70-80%) a technológie ťažby podexponované (bez strategických investícií), čo viedlo štátnu ťažobnú spoločnosť Uzbekneftegaz (Узбекнефтегаз) k rozhodnutiu ťažiť maximálne 34,1 mld. m3 plynu ročne a ostatný deficit nahradiť importom z Ruskej federácie cez Kazachstan sieťou sovietskych plynovodov.
Priložený graf (zo správy nižšie) ukazuje, aká je paradigma znižovania ťažby, bližšie si možno pozrieť text zásadného dokumentu – správy O stave ropno-plynovej sféry v Uzbekistane (О состоянии нефтегазовой отрасли Республики Узбекистан), ktorú pre prezidenta spracovala ním menovaná pracovná skupina v novembri 2019.[4]
Pri všetkých úvahách o plyne v Uzbekistane, okrem ťažby, exportu či importu nezabúdajme, že skoro 90 % elektrickej energie vygenerovanej krajinou bolo vyrobenej využitím plynu.
Takže prípadný deficit plynu automaticky znamená aj deficit elektrickej energie, čo je pre krajinu s plynulým nárastom počtu obyvateľov na 36,8 mil. (+3,6 mil. od roku 2022), kde je natalita dlhodobo vysoká (podľa odhadov 34,1 % obyvateľov je mladších ako 14 rokov) v kombinácii so snahu o dynamizáciu ekonomiky (+6 %) dosť náročná téma (potreba je + 10-15% nárastu spotreby elektrickej energie/rok).
Dôvody
Jeden z dôvodov je, že keď sa cielene technicky nedarí zvyšovať ťažbu plynu, treba zvyšovať import.
Tým druhým môže byť skutočnosť, že Taškent si svoje zásoby šetrí na horšie časy, ktoré zjavne skoro prídu. Veď ak je k dispozícii na trhu dostatok ruského plynu, prečo by to nerobil. Ten ruský plyn zatiaľ cez svoje územie Kyjev, s požehnaním Bruselu, aj tak na úkor niektorých členských krajín Európskej únie (čo bude ich politický problém) nepustí, takže môže ísť na spotrebu do Strednej a Centrálnej Ázie a, samozrejme aj do Číny. Keď je reč o spotrebe, tak za (nie dolárové) peniaze.
No a po tretie, nezabudnime aj na možnosť, že ide o súboj v rámci plynovej „Premiér ligy“, o čom sme hovorili v našom ostatnom zamyslení o stredoázijskom plyne v Turkménsku![5]
(Autor je emeritný vysokoškolský učiteľ)
Ilustračné foto: yuz.uz
[1] Ўзбек тилида O‘zbek tilida
[2] Pozn. to znamená 17-te miesto na svete.
[3] «Наш газ сможет прокормить три Узбекистана» — министр энергетики9 февраля 2021, 14:45
[4] Bližššie pozri: Узбекистан превратился в нетто-импортёра газа. Как так получилось? – Новости Узбекистана – Газета.uz (gazeta.uz)
[5] Pozri: Ašchabad – a plný plyn! – Noveslovo
